Foto: archív Ľuba Janíka | Text pod foto: Pamätná snímka z osláv životného jubilea Jozefa Adamca, žiaľ, dnes už nebohého. Na zábere vľavo Róbert Striež a vpravo Ľubo Janík.
Toto mi o Ľubovi Janíkovi povedal ešte v roku 1969 banskobystrický Ragulin, ako nazývali vynikajúceho hokejového obrancu a ešte lepšieho človeka Milana Štrbíka. Neviem odkiaľ ho poznal, ale zaviedol ma raz do Národného domu, posadili sme sa za stôl a keď nás bystrý počerný fešák obsluhoval Milan dodal:
„Raz si s ním budeš rozumieť. Aj on má podobne ako ty zaujímavé predstavy a osobné zážitky s futbalom, naviac má fantastickú profesiu v ktorej ich bude môcť so širokým spektrom hostí triediť, preberať, hodnotiť a ak náhodou natrafí na špičkových hráčov či trénerov aj ich tak trochu provokovať.“
Priznávam, do Národného domu som často ako vojak základnej služby nechodil, ale Ľuba som si všímal občas ako hráča vo vtedajšom „B“ mužstve Dukly Banská Bystrica, ktoré trénoval v tom čase Ico Feldmayer. Hrával ako civil spolu s talentovanými Mariánom Masným, Jankom Ilavským, Jarom Masrnom, i ďalšími, len čo ho do „B“ tímu preradili z dorastu. Nuž a v doraste? Do toho banskobystrického k trénerovi Ladislavovi Dobrovičovi prišiel z Liptovského Mikuláša. Tam získal výučný list i základnú futbalovú abecedu.
Keď som z Dukly po vojenčine odišiel, Ľuba som nestretával. Až neskôr, to sme spolu s Viktorom Kovaľovom, Ing. Evkou Uhlárovou a ďalšími pomáhali kto ako mohol a vedel robiť špičkovú klubovú hádzanú pod značkou HC SCP Banská Bystrica, s ktorou sa hádzanárky vôkol vtedajšej kapitánky Moniky Lapinovej, Jany Oborilovej, ale aj Iriny Kiričukovej, Táni Sologubovej či Iriny Achromejevovej zomkli do tak vyspelého kolektívu, že sa zastavili až vo finále Pohára EHF. Ľubo bol v tom čase čašníkom na Starých Horách, kde sme chodili občas stravovať zahraničných rozhodcov.
Podstatnejšie bolo, že sme sa osobne debatami s Ľubom, ktorý uzrel svetlo sveta 17. mája 1950 v obci Stankovany stále viac prostredníctvom futbalových názorov zbližovali, lebo my všetci futbaloví ľudia máme svoje nemoci z povolania. Preto som sa ho neskôr raz opýtal.
„Ľubko, je pravda, že si písal na papier trénerovi Adamcovi zostavu mužstva na ligové zápasy?“
Pozrel sa mi skúmavo do tváre, fiškálsky si úsmev pretiahol kúdoľom dymu z cigarety, aby povedal.
„Nepíš o tom. Raz mi Jožo povedal, aby som mu napísal na papier zostavu. Dal mi lístok, nuž som tam napísal mená a priezviská. On si ten lístoček dal do ruky a vraví mi. Ľubo, ale máš tu iba sedem mien? A ja mu na to: „ Jožo, ale my nemáme momentálne v Dukle viac ligových futbalistov?“…
O Ľubovi by sa dala písať bohatá kniha vtipných príbehov. Napríklad s jeho fanúšikovským kamarátskym zborom – Róbertom Striežom, dnes už nebohým Jankom Maruškom, MUDr. Jurajom Gémešom či bývalým ligovým hráčom Dukly, žiaľ, tiež už nebohýmn, Rudkom Mažgútom… Ľubo súhlasí, že futbal mal, má a bude mať na celom svete svoje tiene, šrámy, ale zároveň dodá: „Dôvod je jednoduchý – nie všetci, ktorí pri futbale pracujú, futbal aj úprimne milujú.“ On sám nešpekuluje prečo ten, alebo onen futbalista v jednom zápase hrá perfektne a v ďalšom úplne zlyhá. Raz mi vraví: „Predstav si, ja idem 300 km za ligovým futbalom do Ostravy a náš ligový pán futbalista odflákne zápas. Čert ma išiel zobrať. Pricestoval som domov a napísal som mu osobný list. Dlho už ligu v Dukle nehral.“…
„Ľubo je futbalový fanatik. Jeho nezaujímajú na zápase nadnárodné či medzinárodné väzby. Jeho priťahuje kvalitná hra a chce sa futbalom baviť Ja ho takto poznám“ – povedal mi o ňom ďalší priaznivec Dukly, jej bývalý brankár a dlhoročný tréner Anton Jánoš.
Spolupracovník z mediálneho úseku MFK Dukla, dlhoročný športový hlásateľ na štadióne futbalovej Dukly Jozef Ivan vidí pre zmenu nášho dnešného oslávenca takto:
„Veľmi zanietený človek pre futbal. Nosí vo svojom vnútri skúsenosti kvalitného strelca, veď počas svojej kariéry získal v našom regióne titul najlepšieho strelca v drese vtedy slávnych Seliec, má veľmi triezve názory a viem isto, že si ho veľmi vážil pre tieto vlastnosti aj slávny Jozef Adamec“
Nuž a syn o nič nie menej populárnej osobnosti v banskobystrickom športe, vo futbale zvlášť, Laco Martinka (Mrco ml.) keď počuje, že ideme o Ľubovi písať do internetového magazínu Klub priateľov Dukly, nadhodí ďalšiu skvelú pravdu z jeho skúseností:
„My sme chodievali za čias nášho pôsobenia v dorasteneckej lige tiež zavše do Národného domu v Banskej Bystrici. Vážili sme si a aj dnes si vážime jeho kamarátsky vzťah, ale bol čašníkom, ktorý dokázal k účtenke pre svojich dobrých priateľov započítať do konečnej cifry aj dátumy nášho narodenia! Jednoducho, nie preto, aby nás ozbíjal, ale preto, lebo on nosí fígle vo svojom vnútri. Ale v šestnástke to bol pán futbalista. Vedel čo tam má robiť s loptou. Nie nadarmo obliekal dres Prievidze i ďalších kvalitných aj keď nie prvoligových mužstiev“
Teda, náš milý Ľubko, vyber si z načrtnutého len to najlepšie. Všetko je, totiž, napísané rovno a priamo od srdiečka. Radosť a starosť aj vo futbalovom živote kráčajú popri sebe a budú naďalej kráčať ako ruka v ruke.
Kolektív tvorcov tohto internetového magazínu sa preto pridáva ku kolektívu hráčov a trénerov „A“ mužstva i vedeniu MFK Dukla s týmto jednoduchým, ale obsahovo o to hodnotnejším vinšom:
Z úprimného srdca všetko najlepšie k Tvojmu krásnemu sviatku – 70 tinám, veľa úprimnej lásky, pevné zdravie a nech prídu dni, ktoré splnia všetky Tvoje tajné sny!
(Ing Jaro Šiška požaduje zreteľne dopísať dôležitú vetu: okrem zdravia, spokojnosti a osobného či rodinného šťastia aj bezpodmienečný postup MFK Dukly už po tejto sezóne do I. ligy!)
Na podnety a poznámky v tejto eseji spomenutých a nespomenutých redakčne upravil: Jozef Mazár