Foto: Ján Miškovič | Text pod foto: Petr Kostelník (na zábere vpravo), bývalý futbalový brankár Dukly Praha, ktorý odohral v najvyššej súťaži 185 prvoligových stretnutí, v tom čase reprezentant Československa, ako hosť medzinárodného halového turnaja vo futbale O pohár Jozefa Vengloša v hale Dukly Banská Bystrica po tomto stretnutí so skôr narodeným Ing Jánom Zekuciom, autorom tohto článku ( vľavo) okrem iného poznamenal: „ Láska bez úcty nemôže dôjsť ani vo futbalovom živote ďaleko, ani vzlietnuť do úspešných a krásnych výšin. Je to anjel s jedným krídlom. A všetko toto sa rodí v zdravej rodine.“
Zaujal ma článok, ku ktorému som sa dostal náhodou. S internetom nie som priateľom a dobré, kvalitné časopisy s takým obsahom ako je článok, na ktorý reagujem, nemám kde kúpiť. Existujú? Niekedy sme mali kvalitný slovenský Štart, český Stadion, skvelých športových novinárov. Potešilo ma, že ešte máme dobrých pedagógov. Som presvedčený, že 10, 11 – 15 ročný chlapec má byť formovaný prvom rade slušnou rodinou. Keď som mal 16 rokov, hral som futbal v druhej lige dospelých za Spišskú Novú Ves. Okrem toho v zime hokej v druhej najvyššej súťaži dospelých na Slovensku a kde inde? S hrdosťou vo svojom rodisku.
Mali sme doma gazdovstvo, v lete som pomáhal v rastlinnej a v zime v živočíšnej výrobe. Od rodičov som dostával úlohy, ktorý deň, čo mám urobiť, lebo tí mi ukazovali, že len poctivá robota vychováva statočných a skutočných chlapov. Základnú, ale aj strednú školu som ukončil s vyznamenaním. Prijali ma na vysokú školu. Študoval som v Nitre a tam obliekal vo federálnej I. či II. lige dres tohto mesta. Vojenčinu som odkrútil v Dukle. Chvíľu som bol v Dukle Praha, kde bol pretlak špičkových hráčov a boli tam skvelí tréneri. Potom som chvíľu slúžil v Dukle Banská Bystrica. Nepoznal som v tom čase ligového futbalistu, aby nemal ukončenú buď učňovskú, alebo strednú školu. Dnes nám odchádzajú do zahraničných klubov deti, ktoré zavše nemajú ukončenú poriadne ani základnú školu nie to ešte maturitu.
O mnohých píšu články zabalené, ako to uvádza správne autor článku, na ktorý reagujem, do futbalového i životného pozlátka. Nás v Spišskej Novej Vsi trénoval skvelý futbalista, vysokoškolsky vzdelaný lekárnik, Gejza Šimanský. O ňom také pokrytecké polopravdy a skryté nejasnosti v jeho živote písať nemuseli, lebo jeho život národ poznal a vážil si jeho futbalové i odborné úspechy. On tiež dobre vedel, že sláva je chvíľková, potom už prichádza poľná tráva a tá dnes aj vplyvom klimatických podmienok rýchlo vyschne a ostáva holá zem, prázdna chudoba. Jedno Božie prikázanie hovorí: „Cti otca svojho i matku svoju.“ My, doma, sme tak robili, moji rodičia žili celý život svorne, snažili sa živiť poctivou prácou. Mám stále v živej pamäti slová svojich dedov, ktorí nám prízvukovali hlavne vtedy, ak sme slabšie počuli na dohováranie otca či mamky. Hovorievali: „ Kto neposlúcha otca, matku, ten upadne do úpadku!“ Ja k tomu dnes zvyknem dodať:
Ak dnes rodič svoje dieťa neznámemu svetu za judášsky groš predáva, chudobu pekelnú cez ten predaj do svojho rodiska zvoláva. Naše trávniky radšej slabý odvar z futbalu sveta brodí, preto ten kto futbalu rozumie, na futbal čím ďalej menej chodí.
Spisovateľ zo mňa nebude, futbal som hral s láskou, nechýbala mi futbalová vášeň a divácka náklonnosť mužstvu, za ktoré som obliekal dres s hrdosťou. Či tomu tak bolo v už spomenutej lige, alebo napríklad v Šahách na juhu Slovenska, kde som trénoval a hrával futbal na sklonku svojej aktívnej futbalovej kariéry.
Dnes tie dresy obliekajú mnohí za už spomenutý judášsky groš. Viete k tomu ešte niečo dodať?… Ja, osobne, som z toho smutný. Skutočné veľké legendy zo Slovenska zo svetového i slovenského futbalu, pomaly v našej krajine vymierajú. Mladí nevedia, nepoznajú kto bol Jozef Móder, Ján Pivarník, Anton Ondruš, nehovorím o ešte skôr narodených futbalových veličinách zo Slovenska, ktorých obdivoval celý futbalový svet.
To čo nám ponúka virtuálny svet neobsahuje srdce futbalistu. Moje vnúčatá budú mať čo robiť, aby aspoň trochu spoznali históriu futbalu svojho rodiska, teda futbalu svojej vlasti, v ktorej sa narodili, lebo Československo vtedy patrilo k vyspelým futbalovým krajinám. Ak vtedy logo Dukly bolo jagavé v klubovom vyspelom futbalovom svete, získalo lesk aj vďaka gazdovskému rozumu našich otcov a dedov, vďaka poctivej výchove osobným príkladom. Kto bude tvrdiť niečo iné, buď klame z nevedomosti, alebo cielene. Aj preto je potrebné poznať dobre svoje dejiny a aj seba. Tomu nás doma, v našej rodine, tiež učili. Vlastne aj preto píšem tieto riadky.