Foto: archív Športlandia.sk | Text pod foto: Preč sú časy, keď sa takto chlapci v dorasteneckých dresoch vtedy armádnej Dukly Banská Bystrica tešili z víťazstiev na významných a kvalitne obsadených zahraničných turnajoch vyspelého futbalového sveta. Tento záber je napríklad z Nemecka.
Futbal, táto najpríťažlivejšia kolektívna hra pre státisíce ľudí, nestráca svoje čaro ani v čase sústavných informácií a udalostí s koronavírusom. Vďaka najchýrnejším interpretom futbalového umenia, ktoré nám v plnej šírke približujú aj rôzne druhy médií, futbal sa stal majetkom nás všetkých. Zvlášť pre tých, ktorí mu desaťročia fandíme a vieme oceniť širokú škálu hodnôt, ktorú nám ponúka.
Neviem prečo, ale od smrti jedného z mojich kvalitných učiteľov slova pri mikrofóne, pána Karola Poláka, sa zvyknem v čase rôznych futbalových skúšok vracať k našim spoločným rozhovorom. Nebolo ich málo. Kto vie, ako by on sám zareagoval na nezmyselné baráže, keď futbal má krásne pravidlo, ktoré ctí každý fair – play k tejto hre pristupujúci človek, ktoré sme v našom slovenskom futbale na rôzne spôsoby prinajmenšom zneuctili. Dokonca už v dorasteneckých súťažiach. Waterloo našich slovenských extrémností zvyknú mnohí zvaľovať na COVID 19. Namiesto toho, aby sme pre krásu a rozvoj futbalu robili užitočnejšie veci.
Vo svojom bloku mám zapísané slová Karola Poláka ešte z čias, keď som s ním a pánom reportérom Gabom Zelenayom chodieval na turnaj vidieckych futbalových jedenástok do Žabokrekov pri Martine. V jednom ročníku, začiatkom sedemdesiatych rokov minulého storočia mi okrem iného povedal:
„Futbal mal, má a bude mať svoje problémy. Máva ich pravidelne aj bežný život. Preto futbal potrebuje a stále bude potrebovať kvalitné médiá, teda rozhlas, televíziu a médiá printové, ktoré budú sústavne konštruktívne komunikovať so zväzmi a klubmi aj na tie najpálčivejšie témy. Ak tomu tak nebude, zväzy a funkcionári si takú prácu vážiť nebudú, budú síce ponúkať podobnú, ale žurnalisticky neprofesionálnu, sa stále viac budú dostávať do situácie, kedy budú potrebovať veľa času na svoju obranu než na útok. Ak sa tak stane nebude to dobrá situácia pre náš futbal. Ani pre zväzy, ani pre funkcionárov, ani pre médiá.“
Nemyslel som si, že sa osobne takej situácie dožijem. Karol Polák povedal veľa pravdy.
Na základe našich rozhovorov nielen s Karolom Polákom, ale i dnes s mnohými funkcionármi, futbalistami, fanúšikmi, futbalovými rozhodcami i novinármi sa pokúsim dotknúť dvoch z viacerých otázok, ktoré by mali sledovať všetci zainteresovaní s plnou vážnosťou a zaujať k nim jednotné stanovisko.
Dnes sa veľa rozpráva o technike a jej využívaní pri futbalovom rozhodovaní. Áno, isto si všetko vyžaduje stály pohyb, doplnky a zmeny. Ani futbal v tomto smere nebude nikdy výnimkou.
Prečo však za základ futbalovej kvality nepovažujeme v Slovenskej republike domáce súťaže? Mám na mysli ich rešpektovanie dané predpismi prijatými pred začiatkom každej ešte nerozbehnutej. Prečo nerešpektujeme termíny, organizáciu a ducha tej krásnej hry?
Pristavme sa pri termíne fair – play. Za fair – play nemôže nikto považovať, kto len trochu nechce futbalu škodiť, aby menil základné – prvý nepostupuje, posledný nevypadáva! Prečo je tomu tak naznačil svojou výpoveďou funkčne a pravdivo aj spomínaný pán Karol Polák.
Všade, kde povyšovali vlastné múdrosti a futbalové nezmysly nad vopred odkonzultované a pred súťažami prijaté pravidlá a uviedli ich do praxe na to doplatili. Futbal nepozná termín funkcionárske hviezdy! Pozná ľudí, ktorí presadzovali a presadzujú vo futbale kvalitu a druhú skupinu, ktorí používali a používajú futbal pre vlastný „biznisový“(rozumej výlučne obchodný – pozn.autora) prospech.
A tak počujeme, že ten, alebo onen, ako sa stalo aj mne osobne pred jedným dorasteneckým prípravným zápasom zariadi len čo príde z dovolenky, aby bola I. dorastenecká liga rozšírená, lebo… „ Áno, súhlasím. Systém s bohatými a „chytrákmi“ ( nechcem použiť funkčnejšie, ale vulgárnejšie slovo – pozn. autora) na čele funguje už historicky v rôznych obdobiach, až kým sa nezrúti. Kým je dostatočný počet naivných , zbabelých a idealistov, ktorí také systémy živia a ospravedlňujú „všeobímajúcimi“ frázami po okraji existujú aj takto živené pravdy.“ Znova iba citujem časť z vyjadrenia jedného čitateľa, mimochodom dnes už roky odsudzujúceho slovenské futbalové praktiky .
Až keď postupne začnú chýbať kvalitní futbalisti, rozhodcovia, tréneri a talentované deti hľadajúce prostredníctvom rodičov iné aktivity, len nie zdraviu i národu škodiace, také, ktoré poskytnú fair – play príležitosti na sebarealizáciu, kde funguje férovejší systém, sa zvykneme aj my v našich zemepisných šírkach zbadať a prestane fungovať systém stádovitosti či výberu „všemohúcich“. Za akú cenu sa to však stáva, nad tým radšej neuvaťujem…
A čuduj sa svete, desaťročia nemáme u nás v Slovenskej republike v žiadnej kategórii futbalistov medailových nositeľov z OH, ME,MS. Treba lepšie príklady? Múdrych sme od futbalu „plánovite“ povyhadzovali. Už dnes nemáme možnosť vidieť rozhodovať kľúčové futbalové stretnutia rozhodcom – Slovákom, tak ako tomu bolo za čias Christova či Micheľa. Ešte šťastie, že futbalová Európa ocenila vysoké kvality odbornosti i človečiny u pána docenta Jozefa Vengloša a urobila ho čestným prezidentom Únie európskych futbalových trénerov.
Druhé zastavenie:
Chcel by som sa vrátiť aj k podaktorým futbalistom. K tým hviezdnym, ktorí si aj u nás veľmi rýchlo osvojili slávu filmových a speváckych hviezd, možno aj preto, lebo v návale slávy cez médiá pozabudli, že im tú slávu priniesol kvalitný svetový futbal a dvaja, traja skutočne v profesionálnom svete uznávaní futbaloví licenční agenti FIFA, ktorí si všimli kvalitnú prácu ich trénerov i možnosti ich zahraničného napredovania v kvalitných kluboch.
Viac raz som vypočul rozhovory takých hviezd. Boli otrasné! Často aj používaným slovníkom. Pripadalo mi to, ako by som počúval rozhovory náčelníkov nejakých silných kmeňov, mysliacich iba na seba. Niektorí chceli a chcú len slávu a peniaze pre seba. Toto tvrdím aj v prípade nášho hokeja. Už vonkoncom nechcú, možno ani nevedia, zobrať na seba zodpovednosť v kvalitnej práci pre deti a mládež.
Čo s tým sledujem? Blíži sa štart nových futbalových súťaží v ročníku 2020/2021. Bude nanajvýš chybné, ak hráčov ( a tu nemám vôbec na mysli len profesionálnych, ale aj amatérov) v takých návykoch, ktoré iba íverovite približujem v takých smerovaniach v kluboch podporujú aj funkcionári či ich tréneri, ba dokonca i ľudia, ktorí si často hovoria novinári.
Takými spôsobmi pri futbale desaťročia zabíjame čestnosť, obetavosť, úprimnosť, múdrosť ľudí, ktorí v našej vlasti dostali, alebo úprimne chcú znova dostať – slovenský futbal na svetový piedestál. Nie z večera na ráno. Ale takých vinníkov, kategórie ktorých som priblížil, považujem za hlavných vinníkov súčasného stavu futbalu, ktorý je u nás nie na takej vysokej úrovni na akej má byť. Pár svetlých výnimiek choré stádo nezastaví.
Tam vidím úžasný priestor aj pre klubové médiá, ktoré v Slovenskej republike nemajú veľké tradície a mnohé kluby ich pokladajú viac za nepotrebné ako potrebné. Dole sa kuje abeceda komunikácie s tými „hore“. Ale toto je už ďalšia kapitola.