Foto: Ján Miškovič | Text pod foto: Všetko sme prebrali. Táto snímka v sebe skrýva s knihou Futbaloví anjeli a démoni veľa jeho návratov. Pán docent Jozef Vengloš nás v tom čase pozval na slávnostný spomienkový obed. Ostalo v našich srdciach, že musíme pochopiť rozdiel medzi ľuďmi, ktorí sa s nami rozprávajú v ich voľnom čase, a ľuďmi, ktorí si urobia voľný čas na to, aby sa s nami mohli porozprávať. Aj o krásach a ľudskom dobre pri futbalovom a s futbalovým životom v súvislostiach toho všedného…
V dnešný podvečer 26. januára toho roku začali svetové médiá chŕliť hlavne celej futbalovej rodine smutnú správu. V kruhu tej svojej, najbližšej v Bratislave – dotĺklo statočné futbalové srdce v kruhu najbližšej rodiny, docenta Jozefa Vengloša. Isto najväčšej osobnosti slovenského futbalu. Vysokoškolský pedagóg, v mnohých končinách sveta vážený a uznávaný futbalový odborník, by bol oslávil spolu s manželkou, rodinami svojich synov Jozefa a Juraja v tohoročný 18. február 1936 svoje 85. narodeniny.
Výnimočný človek s úžasne bohatou futbalovou kariérou ako hráč, tréner a veľký diplomat futbalu i života s ním. Svojou bohatou mozaikou hlavne trénersko – metodického futbalového života ho poznali futbaloví odborníci vo všetkých častiach sveta. V nekrológu Slovenského futbalového zväzu sú z jeho vizitky priblížené vzácne významné fakty ( citujeme): „… ako tréner získal zlatú medailu na ME 1976 a bronzovú na ME 1980, bol majstrom Európy s tímom do 23 rokov (1972). Ako vôbec prvý tréner mimo krajín Veľkej Británie viedol anglický klub v najvyššej súťaži (Aston Villa 1990/91). Dvakrát sa stal majstrom Československa so Slovanom, raz majstrom Malajzie s FC Kuala Lumpur, sedel na lavičke Sportingu Lisabon, Fenerbahce Istanbul, Celticu Glasgow a JEF Ičihara United. Šesťkrát viedol výber sveta v benefičných zápasoch, jeho partnermi boli osobnosti ako Jupp Derwall, Bora Milutinovič, Carlos Alberto Parreira i Carlos Queiroz. V období rokov 1974 až 2010 nechýbal na žiadnom zo svetových a európskych šampionátov, na väčšine počas finálových turnajov pôsobil vo funkcii člena či šéfa technických komisií UEFA a FIFA, bol jediný spomedzi československých trénerov, ktorý s reprezentáciou ČSSR dvakrát postúpil na MS. Viedol národné tímy piatich krajín – Austrálie (už ako 33-ročný), Československa, Slovenska, Ománu a Malajzie.
Ružomberský rodák po futbalových začiatkoch v rodnom meste (1951 – 1954) v dorasteneckom veku prestúpil do Slovana Bratislava a v silnej konkurencii vydržal v belasom drese jedenásť rokov. Bol juniorským reprezentantom, hral za B-mužstvo ČSSR, bol v mužstve čs. olympionikov, no jeho sľubnú kariéru stopli zranenia. Práve z obdobia, keď viedol mládežnícky tím na známom turnaji vo Viareggiu a ako kapitán šiel pre víťaznú trofej, ku ktorej dostal bozk od slávnej herečky Sophie Lorenovej, sa traduje jeho prezývka Lolo. Aj túto milú prezývku vyslovovalo jeho okolie s veľkou úctou a rešpektom.
Na Britských ostrovoch mu okrem prezývky „doctor Joe“ prischol aj prívlastok „džentlmen.“ Jeho vystupovanie a konanie mu vyniesli od UEFA Diamantový rad za zásluhy a od FIFA najvyššie vyznamenanie Order of Merit.
O futbale prednášal v 120 krajinách, v rokoch 1995 – 2013 bol prezidentom Aliancie európskych futbalových trénerov (AEFCA), následne ho zvolili za jej čestného prezidenta.
Napokon sa stal prorokom aj doma, na Slovensku ho vyhlásili za futbalového trénera 20. storočia. Je členom Siene slávy slovenského futbalu (SSSF).“
Dovolíme si k tomu všetkému dopísať: „Miloval úžasne ľudské dobro, statočnosť, odbornosť, človečinu a bol šíriteľom futbalu mladých naprieč celým svetom“ zvýraznil technický riaditeľ UEFA Andy Rouxburg v obsahu svojho vystúpenia, keď Jozef Vengloš oslavoval v Bratislave v kruhu veľkej futbalovej rodiny svoje 70. narodeniny.
Tí, ktorí sa s ním zúčastnili vo Viedni veľkej konferencie Únie európskych futbalových trénerov ostanú na večnosť vo svojich životoch spomínať ako stovky dlaní účastníkov v stoji aplaudovali počas príchodu „Jima“ Šťastného, Ladislava Kubalu a Jozefa Vengloša, vtedy aktívneho, neskôr čestného prezidenta spomenutej Únie trojici uvedených Slovákov za predsednícky stôl konferencie.
Toto všetko zostáva ako nezabudnutá minulosť. Predovšetkým slovenský futbal sa od utorka, ktorého dátum je uvedený v úvode tohto nekrológu, potiahol čiernym súknom, smútok sa dotkol každého. Toho, kto poznal bližšie osobne dnes, žiaľ už zosnulého, ale počas života svojim úsmevom a kvalitnou prácou, ale i rečou vlastného srdca roznášajúceho svetom futbalovú radosť.
Aj na medzinárodnom futbalovom turnaji mladých, začínajúcich vždy 14 ročných a mladších futbalistov v banskobystrickej hale na Štiavničkách. Len 3 x za celých 26 ročníkov bohatej turnajovej histórie, ktorej v súbojoch O pohár Jozefa Vengloša prepožičal svoje meno, na tomto prekrásnom podujatí nechýbal.
Len preto, lebo plnil svoje futbalové úlohy v ďalekom zahraničí. Na sklonku minulého roka sa spomenutý turnaj, akoby symbolicky, ale v skutočnosti zásahom COVIDu 19 jeho 27. ročník nekonal. Už v podvečer neuskutočneného podujatia, ktorého vo vlastnom srdci nosí najúprimnejšie jeho dejiny otec myšlienky , známy tréner Peter Benedik povedal:
„Keď prídeme vo februári 2021 zavinšovať a poďakovať za futbalové bohatstvo a priazeň nášmu pánovi docentovi, nech bude v obsahu Duklasport.sk priblížená faktograficky celá história jeho turnaja.“
Život Jozefa Vengloša už nedovoli dopísať medzi nami, žijúcimi tento príbeh. Francúzsky spisovateľ, pilot, ale i filozof Antoine de Saint-Exupéry povedal:
„Čo dáva zmysel životu, dáva zmysel i smrti.“
S hlbokým zármutkom v našich srdciach si dovoľujeme aj takým spôsobom vysloviť hlbokú sústrasť najbližším, manželke Eve a synom Jozefovi a Jurajovi a ich rodinám.
Pán docent Vengloš, ďakujeme za Vaše otcovské rady, za školu futbalového života. Nikdy nezabudneme na Vaše mnohé odpovede pre praktický futbalový život v súvislostiach toho každodenného! S veľkou vďačnosťou vždy budeme s úctou spomínať!
Pre Duklasport.sk a Klub priateľov Dukly Jozef Mazár