Foto: Marek Čecho, Svet sportu | Text pod foto: Veľkí priatelia futbalovej armádnej Dukly. Zľava do prava: dnešný oslávenec Ing. Ján Zekucia, úspešný mládežnícky futbalový tréner Dukly Banská Bystrica Mgr. Peter Benedik, bývalí úspešní prvoligoví futbaloví dorastenci armádnej Dukly Banská Bystrica Marek Penksa, neskôr dlhoročný kvalitný hráč nemeckej bundesligy a Jozef Kamenký, dnes čelný funkcionár kvalitného európskeho futsalového klubu MIMEL Lučenec, ktorý hrá súčasný EPM.
Ani pri jeho okrúhlom životnom jubileu sa neodvážim písať životopis, ktorý je úzko spojený s futbalom. Od toho detského na ulici Teplická 3 v rodnej Spišskej Novej Vsi až po obdobie, keď trénoval chlapcov Dudiniec, najmenšieho slovenského kúpeľného mestečka na slovenskom Honte. Pochádza z rodiny, v ktorej vyrastalo v Spišskej Novej Vsi spolu 7 detí. Traja z nich boli chlapci, ale futbal hrávali iba dvaja. Jeho starší brat Jozef obliekal futbalový dres vtedajšieho Tatrana Spišská Nová Ves a on hrával za Lokomotívu. Nechajme však hovoriť samotného jubilanta Ing. Jána Zekuciu.
„Ja som sa vlastne narodil o 2 dni skôr než ma zapísali do matriky a vystavili môj rodný list. Doma mi povedali, že som sa narodil 26. augusta 1946. Len otcova mamka, moja babička, ma išla zapísať, vraj . pre nával robôt v rodine poľnohospodára na matriku až 28. augusta 1946 ako povojnové dieťa, ktoré začalo naháňať to malé guľaté čudo s názvom futbal pri pasení kráv na priľahlých lúkach a pasienkoch Hornádu. Naháňal som ho spolu najčastejšie s Milanom Fukerom, Milan Hamráčekom, Ďurom Hamráček i ďalšími.“
Keď mi rozpráva o svojej minulosti, zavše sa pristavíme i pri 2 jeho vnukoch, dvojičkách, Lukášovi a Viktorovi, ktorí ako 15 roční už obliekajú dresy dorasteneckých Dudiniec.
„Dnes je iná doba, sú iné vymoženosti a prednosti. Ja len verím, že ich tréneri, mám na mysli trénerov Lukyho a Vikyho, tiež budú svojou odbornou robotou motivovať vrátane ich spoluhráčov, mladých chlapcov, pre vrcholový futbal. Tým mojim prvým trénerom, mal som vtedy sotva 12 rokov, bol Štefan Rusnák, ktorého sme v Spišskej Novej Vsi volali Borhy. A Borhy, to bol pojem! – vysvetľuje dnes čerstvý 75 ročný oslávenec, aby pri tomto priezvisku pohotovo dodal:
„Karol Borhy sa narodil v Budapešti. Bol v tom čase pánom trénerom. Znie to neuveriteľne, ale práve keď slávny Karol Borhy vyhral s ČH Bratislava československú I. ligu, moja maličkosť začala hrať organizovaný futbal v Spišskej Novej Vsi. V Spišskej Novej Vsi sme tiež mali skvelých trénerov. V prvoligovom doraste, do ktorého ma preradili ako 15 ročného, ma trénoval Jozef Vysopal. Bývalý stopér Lokomotívy Spišská Nová Ves. Vzdelaný a zásadový človek. V ligovom doraste som toho veľa nenahral, „ostaršili“ ma, aby som už ako 16 ročný mohol hrávať II. ligu za dospelých v drese Lokomotívy Spišská Nová Ves. Pamätám sa dobre, že svoj prvý zápas som medzi dospelými odohral v Košiciach na Lokomotíve a hral som na krídelníka Šníra “ – zaspomína s odstupom množstva prežitých rokov, aby podotkol a zvýraznil: „ ..a náš dorastenecký tréner pán Vysopal priviedol medzi prvoligistov aj skvelého Jána Kozáka, neskôr úspešného futbalistu – reprezentanta Československa, ba aj Pala Ondíka, ktorý brankársky vyrastal v Spišskej Novej Vsi, aby sa neskôr zapísal vďaka futbalu do Guinnesovej knihy rekordov. V I. československej futbalovej lige odohral ako jediný na svete iba 1 minútu. V drese Dukly Banská Bystrica. V drese tej Dukly, kde som ja ako absolvent vysokoškolského štúdia tiež vojenčil. Spolu napríklad s Ferom Hoholkom, slávnym krídelným útočníkom VSS Košice, Florom Štefančinom z Bardejova, ktorý vyhral s Masopustom ako trénerom, slávny turnaj v talianskom Viaregiu a ďalšími. Hej, tým Masopustom čo bol v roku 1962 vyhlásený za najlepšieho futbalistu Európy. Keď som ako absolvent najskôr narukoval do pražskej Dukly robil tam spolu s Brumovským asistenta ďalšiemu slávnemu trénerovi Jaroslavovi Vejvodovi.“
Ing. Ján Zekucia má históriu šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov minulého storočia medzi prvoligovými hráčmi na prvoligových štadiónoch hráčsky prežitú. Vtedajší športový redaktor pražského Sportu, Karel Černoch o ňom v jednom článku napísal, Ján Zekucia hrá pravdepodobne futbal 21. storočia, hrá tvrdo, asi sa v 21. storočí bude hrať futbal v železnom brnení. Nie je to citát, ale parafráza z vtedajšieho Československého sportu, do ktorého som tiež ako redakčný elév v tom čase prispieval. Keď som to oslávencovi prečítal z daného média, iba sa pre neho typicky usmial, aby hlasno zareagoval:
„Futbal, ten kvalitný sa hrá aj dnes s plným nasadením. Hej, bol som v obrane tvrdý, nekompromisný ako britva. Mal som skvelú kondíciu. Do AC Nitra som nastúpil hrať, keď som zmaturoval na Strednej poľnohospodárskej škole technickej v Spišskej Novej Vsi v roku 1966. V pamätnom futbalovom ročníku 1970/1971 sme postúpili s Nitrou do I. ligy. Bol to v histórii Nitry postup medzi najlepších v tom čase vo vyspelom aj futbalovom Československu druhý raz. Celkom som hral v drese Nitry futbal 5 rokov. Až kým ma tréner, pán František Skyva nepresvedčil, aby som prišiel posilniť vtedajšiu Detvu, ktorá hrala vtedy najvyššiu slovenskú futbalovú súťaž – I. slovenskú národnú futbalovú ligu“ – boli ďalšie zaujímavé slová Jána Zekuciu. Čo slovo to meno a priezvisko, čo slovo to kus histórie. Napriek tomu sa neodvážim tvrdiť, že píšem vďaka Ing. Jánovi Zekuciovi futbalové dejiny AC Nitra. Rovnako nie ani bývalej futbalovej Detvy či niekdajších futbalových Šiah na juhu Slovenska, o ktorých Ing. Ján Zekucia hovorí aj toto:
„Vieš, mal som ukončené vysokoškolské štúdium, príroda a poľnohospodárstvo mi ostali blízke na celý život. Po 2 rokoch pôsobenia v Detve ma zamestnali v JRD Červená zástava v Šahách. Nebudem hovoriť vymyslené či poprekrúcané mená a priezviská, ani vymyslené historky o futbale. Do Nitry som prišiel hrať futbal, keď tam hrala ešte stará garda AC Nitra Jozef Fojtík, Vilo Padúch Viliam, Kubačka, Michal Dobaj a ďalší, neskôr som hrával s Vladimírom Szabóm, ktorého prezývali Sarti, Danielom Ižoldom, Júliusom Porubským, Stanom Dominkom, Lacom Michálekom, Fedorom Štarkem, Františekom Švecom, Vladom Ternényim, Františkom Halászom, Ivanom Hornom, Dušanom Šrámekom, ale i ďalšími, v pražskej Dukle som pár mesiacov trénoval spolu s hráčmi Dvořákom, Samekom, Bendlom, Jozefom Móderom, Ivanom Hrdličkm, Zdenkom Nehodom a znova i ďalšími. Hej, čo meno to futbalový pojem. Preradili ma do Dukly Banská Bystrica , tam bol v tom čase trénerom Ľubomír Škvarenina a hráčmi okrem už spomenutých Fera Hoholka a Flora Štefančina napríklad aj Miro Kovařík, Pavol Michálik, Janko Ilavský, Karol Šulgan, Pavol Hudcovský a znova ďalší.
V Detve, do ktorej som prišiel v roku 1972 hrávali Kondrlíkovci Vlado a Július, Jozef Šálka, Mikuláš Czingel, rovnako veľa futbalistov, ktorí úprimne ľúbili futbal obliekalo aj modro biele dresy Slovana Šahy. Spomenúť môžem napríklad Vladislava Ligača, Tiladára Tótha, dr. Kolomana Ballu, Františka Burcela, Jána Konca, Gaba Urbana, Štefana Urbana, nech mi prepáčia ostatní, že hlavne z priestorových dôvodov neuvediem aj ostatných. I keď a to zdôrazňujem, na naše zápasy chodilo aj v Šahách množstvo divákov. Napríklad, keď sme hrali v krajskom majstrovstve s Levicami, prišlo do Šiah na futbal aj 3000 priaznivcov futbalu. Ale v Šahách sme hrávali aj hokej. Ech to boli časy. Natrvalo sa patrí pospomínať najznámejších športu oddaných ľudí zo Šiah, ku ktorým patrili i hokejoví patróni a protagonisti , spolutvorcovia dejín: Jimy Levy, Alexandre Harna, Gustaffson alias Gustáv Socháň, Laco Ligač, ale aj hokejisti, ktorí Šahy prichádzali hráčsky posilniť zo Zvolena napr. Jano Filo, Milan Supuka, Majo Engler, brankár Jožko Machaj spomenúť sa patrí vzácne športu a Šahám oddané osobnosti Jána Frascha, brankára futbalu Ondreja Kováča, Jána Kutníka, škoda že nežijú funkcionári napr. Július Harna, ale napríklad i sponzor Ladislav Frenko. Mal mäso – výrobňu a z družstva sme zavše dostali na „konštovku“ zvyčajne po víťazstvách či už futbalových, alebo hokejových aj víno. Nevyslovujem tie mená a priezviská ako súčasť profesionálne napísanej histórie. Skôr je to vďačnosť.“
Ing. Ján Zekucia by najradšej vyzdvihol všetkých, ktorí v sebe so športom, ale i bežnom živote nosili a stále nosia kus ľudského dobra. Do športových knižných fondov nikdy nepribudnú všetci. Keď sme včera t.j. 27. augusta 2021 išli v aute z futbalových osláv bývalej Nitry do našich krásnych Dudiniec domov, v aute odznelo, že skloniť sa je vždy potrebné i pred čitateľmi takých spomienok. Poznanie, šírenie skutočnej pravdy je podporou toľko omieľanej slobody. Zavše aj v čase neslobodna. Pravda najviac oslobodzuje, literárne fakty zo športu, futbalu zvlášť, však napriek tomu ostávajú zapadnuté zväčša prachom nepotrebnosti. Len v čase jubileí si ich občas aj za cenu nepresností zvykneme oživovať.