Foto: archív Klub priateľov Dukly | Text pod foto: Dvaja východniari, dva veľké klenoty československého futbalu zdobené čerešničkami na torte aj vďaka úspechom na medzinárodnom futbalovom poli. Vľavo, žiaľ, už nežijúci Anton Urban, rodák z Kysaku a vedľa neho stále myšlienkovo vďaka erudovanosti vyhľadávaný Ján Medviď, ktorý pochádza zo Stročína, obci pri Svidníku. Obaja sa celý svoj život snažili aj v rámci futbalových životov bojovať čestne a statočne.
Titulok článku neklame. Zlaté generácie s múdrymi a potrebnými myšlienkami pre futbalovú prítomnosť existovali v bohatej futbalovej histórii v takmer každom regióne nášho prírodnými krásami zdobeného Slovenska. Zo slovenských futbalových klubov len futbalisti zlatej generácie Slovana Bratislava ozdobili svoju vitrínu víťazným pohárom v jednej z najprestížnejších európskych klubových súťaží po bazilejskom víťazstve nad slávnym klubom FC Barcelona vo finále PVP.
Keď sme sa na jednom našom stretnutí v Bratislave rozprávali s bývalými reprezentantami futbalového Československa a Slovana Bratislava JUDr. Jánom Medviďom a Ing. Ivanom Hrdličkom o všeličom možnom pospájanom vďaka krásnemu futbalu, utkvela nám v pamäti jedna zaujímavá myšlienka, ktorú vyslovil Ján Medviď, rodák zo Stročína pri Svidníku na východe republiky. Znela:
„Poznanie seba je začiatkom aj futbalovej múdrosti a úspešnosti. “
Vtedy tam odznela i otázka:
Zaslúži si zlatá bazilejská a belehradská generácia, aby sa pripomínali jej úspechy a venovala sa im pozornosť bez toho, aby sa nezabúdalo na predchádzajúce generácie?
Práve Ján Medviď odpovedal jednoznačne: „Určite áno.“ Odôvodnil to tým, že práve takými úspechmi sa Slovan dostal medzi špičku futbalovej Európy, čím zviditeľnil hlavne slovenský ako aj celý československý futbal.
Po čase sa nám práve od tohto velikána československého futbalu a úžasného slovanistu telom a dušou podarilo získať ďalšie jeho vzácne myšlienky. Získali sme ich písomne a sú odraz jeho hráčskeho úspešného, ale i trénerského úspešného pôsobenia hlavne vo svete.
Svoju silu a kvalitu potvrdili hráči Slovana na ME v Belehrade, kde bolo vrátane kvalifikácie zapojených 8 hráčov z tohto úspešného kolektívu. Nechajme ale, ako to vidí, vníma Ján Medviď, ako to ďalej približuje písomne:
„To bola sláva. Slovenský národ sa výsledkami nechal uniesť na dlhšie obdobie do ríše šťastia, obdivu, odhodil svoje problémy, ohromne to ovplyvnilo mládež, ktorá mala spomedzi týchto hráčov vzory, ktoré sa oplatilo nasledovať a napodobňovať. O tom, že sa dosiahli obrovské výsledky, svedčili plné hľadiská doma na Slovensku, v Čechách aj v zahraničí. Mužstvo bolo pozývané na priateľské zápasy do celého sveta. Aj keď odmena za výsledky bola skromnejšia, hráčov to nezmenilo a prechovávali oddaný vzťah ku klubu až do konca kariéry. Až po jej skončení sa občas začali, možno nevedomky, prejavovať trhliny v opätovaní spomínanej oddanosti.
Veľa ľudí sa zaujíma a pýta: Ako ste prežili, čo ste robili a robíte, ako slúži zdravie? Teraz z krátkych správ zachytíme a dozvieme sa, keď niektorý z našej generácie nás opustil a odišiel na iný svet.
V televíznych prenosoch často vidíme zahraničné legendy a našich protihráčov v lóžach a na čestných miestach na tribúne a pri rôznych športovo-spoločenských podujatiach. Kluby ale aj samotní hráči nám ukazovali vily, domy, kde bývajú, ako si užívajú pofutbalový život. Mlčky sme to obdivovali a pýtali sme sa medzi sebou, ale aj odpovedali, že asi bolo málo domácich pohárov, majstrovských titulov a víťazstiev, akými boli výhry nad Barcelonou a Nemeckom. Snáď sa niekto nájde a odpovie, pouvažuje… Viedli nás výborní tréneri, ľudia okolo. Pre nás hráčov bol ohromný rešpekt hrať pred divákmi v hľadisku. Ponúkli sme im to najlepšie, čo sme mohli. Mali svojich miláčikov. S odstupom času si určite radi prečítajú, čo sme robili po skončení aktívnej kariéry a ako si žijeme.
V konfrontácii s dnešnými časmi udrie do očí hneď niekoľko kontrastov a preto sa do pera tlačí množstvo otázok. Odpovede na ne, ale – nie sú vôbec ťažké. Napríklad, ako je možné, že kedysi boli vyše dvadsaťtisícové návštevy úplne bežné? Nuž vtedy boli všetci najlepší hráči tu, doma a prezentovali sa pravidelne pred svojimi fanúšikmi. Takže o kvalitu nebola núdza. De iure boli sme amatérmi, ale de facto sme boli „profesionáli“, čo bolo pri zápasoch s kvalitnými zahraničnými mužstvami aj vidno. V pozadí tej našej pravej profesionality neboli peniaze, ale bola to tvrdá práca na tréningoch, kde prevládala súťaživá, hecujúca atmosféra a vtedajšie nasadenie by mohli dnešní hráči svojim predchodcom len závidieť. Divák to vidí, cíti a na pravidelnú kvalitu aj pravidelne chodí. Keď si k tomu pridáte skutočnosť, že vtedy nebola možnosť sledovať desiatky či stovky televíznych staníc a kanálov, prípadne takto porovnávať, dostanete odpoveď na otázku, prečo boli vtedy plné štadióny. V zahraničí síce boli hráči s porovnateľnou výkonnosťou lepšie platení, ale my sme popri vrcholovom športe niektorí aj študovali, aby sme si vytvorili nejaký základ pre budúcnosť. Boli sme si vedomí výhod zahraničných profíkov, ale aj lepších finančných podmienok v niektorých našich kluboch. Vyrovnali sme sa s tým. Zostali sme v pokore a skromní, ale o to viac pracovití. Odmenou bolo, že sme videli a poznali celý svet, čím sme nadobudli oveľa širší rozhľad. Pravda je i tá, že na druhý deň po skončení kariéry sme sa museli dobre obracať, aby sme zvládli túto zmenu a naše cesty sa rozišli. V mužstve platili nepísané pravidlá: kto sa prispôsobil disciplíne a požiadavkám trénerov, mal potvorené dvere nielen do prvého mužstva, ale aj do reprezentačných mužstiev rôznych vekových kategórií. Zostáva nám len nádejať sa, že tak vynikajúce výsledky, ktoré dosiahli spomínané generácie sa snáď ešte u nás zopakujú. O to väčšiu cenu a výpovednú hodnotu o našich tradíciách majú spomienky na hráčov, ktorí šírili slávu bratislavského Slovana a celého Slovenska. Povedzme si úprimne, na Slovan sa vždy, a to nielen na Slovensku, hľadelo ako na reprezentanta slovenského futbalu. Veď najväčší velikáni od počiatku prichádzali z vidieka, preto tá popularita a obdiv boli prirodzené po celom Slovensku. Bolo by zlé, keby sme o nich nehovorili a keby sme sa aj v dnešných spoločenských pomeroch nechceli aspoň pokúsiť na tieto tradície úspešnejšie nadviazať.“
Za svojich spoluhráčov to povedal, ako uvádzame už vyššie, pán Ján Medviď. Človek obohacovaný v živote aj komunikáciou s najvyspelejšími trénermi sveta. Konkrétne napríklad s pánmi Fergassonom, Angelottim, ale i ďalšími, ktorí sú známi tým, že mali úžasný nadhľad nad prácou, ktorú odvádzali profesionálne a s úžasnou láskou v srdci k nej.
Klub priateľov Dukly vlastní fotografie týchto vzácnych osobností práve s Jánom Medviďom. Keďže sme podaktorí pôsobili v armádnej Dukle Banská Bystrica v čase, keď si tam dvojročnú vojenskú základnú službu odkrúcal statočnými futbalovými výkonmi aj Ján Medviď nedá nám, aby sme nespomínali i na tých našich úspešných. Konkrétne napríklad na trénerov Hložeka, Musila, Adamca, Dragúňa, Benedika a ˇmohli by sme v rôznych obmenách uvádzať i ďalších. Súčasní podaktorí „pisálkovia“ v súčasnom banskobystrickom futbalovom klube s logom Dukla bezduchou, často nepravdivou argumentáciou zašliapavajú a ohyzdia dlhšiu dobu jednak bohatú históriu futbalovej Dukly, ale i výsledky a cesty, po ktorých sa ich futbalová sláva rodila.
Bezmedzná jemnosť odvíjajúca sa od úprimnej lásky v prvom rade k futbalu bola, je a bude naďalej najväčším darom a majetkom všetkých skutočne veľkých ľudí. Tí, ktorým chýba aj vo vzťahu k futbalu úprimná láska by sa nemali dotýkať a roznášať svetom svoje neodborné a neprofesionálne dotyky s logom Dukla. Ani v prípade z tej súčasnej futbalovej.
Ak MFK Dukla herne klesá, mladé talenty sa vytrácajú, ale tréneri zotrvávajú na svojich postoch, niekde bude v tomto klube vážna chyba.
Verejné analýzy každej práce v klube chýbajú, tréneri „A“ mužstva MFK Dukla bezbreho chvália výkony svojich hráčov aj vtedy, ak len – len získajú bod v stretnutí sotva priemernej treťoligovej úrovne. Ochrancovia podpriemernosti rozhodujú na základe skrytých magnetov slovenského futbalového úpadku, ktorý ( rozumej ten úpadok – pozn.autora) až na malé výnimky registruje pozorný priaznivec futbalu pod Urpínom dlhšiu dobu, o ich zotrvaní na trénerskom poste. Divákov rapídne ubúda. Bývalí kvalitní futbalisti, mienkotvorní čo sa týka nielen futbalu, na zápasy MFK Dukla prestali chodiť už dávnejšie. Počas svojej aktívnej činnosti či už na postoch hráčskych, trénerských, alebo funkcionárskych sa zvykli pravidelne stretávať so širokou plejádou svojich verných priaznivcov po celom Československu. Ak sa ich verní priaznivci opýtali, ako spomínajú na futbalovú Duklu, spravidla tí najúspešnejší – a po rokoch obohatení aj o životnú skúsenosť – odpovedajú: „Neurobili sme nič výnimočné. Len sme spolu aj vďaka vašej diváckej podpore prežili pod Urpínom jeden krásny a šťastný, úspešný futbalový život, na ktorom sa ocitlo aj v rámci zahraničných úspechov niekoľko krásnych čerešničiek na torte. Celý svoj život, tak ako nás naučili rodičia a všetci tréneri, sme sa snažili žiť a bojovať priamo a čestne. Bolo za tým veľa práce nás všetkých ako kolektívu, potu ale aj kus šťastia a radosti.“