Foto: archív magazínu Športlandia.sk | Text pod foto: Vravíte, že z pohľadu Petra Valacha na tejto snímke vyžaruje energia, ľudské dobro? Potom vás nemusíme presviedčať, že len energia odovzdávaná s láskou má zmysel. Snažiť sa druhému odovzdávať energiu bez lásky je len mrhaním energiou, ale aj časom.
Jubilant, ktorý toho roku, presne 25. júla oslávil svoje päťdesiatiny, oceňuje v živote spoľahlivosť, pevný charakter, odbornosť i úctu u druhých, lebo ako ho viacerí poznáme, tak robieva vo svojom vnútri aj on sám. Prostredníctvom svojho života zistil, aké sú to dôležité tromfy pre každý život, ktorého veľkou prednosťou je, že dokonale vie posúvať ľudské dobro na tejto zemi neformálne bližšie k nebesám.
Spoznali sme sa ešte v čase, keď sa športový priaznivec mohol začítať do obsahu farebného časopisu Referre. sk, ale aj farebného časopisu Na hrane. Peter pracoval v tom čase na poste grafika v jednej súkromnej spoločnosti. Časopis o futbalových rozhodcoch za predajnú cenu 1,5 eura, ktorý bol zaregistrovaný Ministerstvom kultúry SR pod registračným číslom 3387/2005 vydávala Asociácia rozhodcov SFZ.
Dnes tento časopis neexistuje, ale grafika v podaní Petra Valacha, ktorá je žiadaná zákazníkom pre jeho kreativitu i pedantnosť, prerazila úspešne popri grafickom stvárnení časopiseckom aj na náročnom knižnom trhu.
Osobne ma teší, že si jubilant našiel čas, aby sme sa o jeho živote mohli porozprávať neviazane, neformálne, s cieľom jediným, aspoň tak mu tlmočiť moje vlastné, ale i naše redakčné – ďakujem (ďakujeme) za spoluprácu. Aj v čase, keď verný priaznivec Mestského futbalového klubu Dukla Banská Bystrica mohol aj na zápasoch II. ligy čítať kvalitne obsahovo i graficky stvárňované zápasové periodikum Gól! Ale i z dôvodu, o čom aj on sám vie stále málo, že sa mu okrem iných dostalo a dostáva ocenení aj vďaka knihe Legendy hokejových Košíc, ktorá vyšla z jeho grafickej dielne v roku 2020.
Potešilo ma veľmi, keď som sa v tomto rozhovore okrem iného dozvedel, že ani tento knižný titul, podľa jeho vyjadrenia, nebude chýbať v stredu 7. septembra na jeho výstave: 50 knižných dizajnov, ktorú jubilant pripravil spolu s vedením Štátnej vedeckej knižnice v Banskej Bystrici.
Pre informáciu záujemcov, výstava potrvá v priestoroch Štátnej vedeckej knižnice v meste pod Urpínom do 28. októbra toho roku. Jej vernisáž bude o 16.00 hodine.
Naše rozhovory už pred rokmi nezačali však ani o grafickom stvárňovaní časopiseckom, tobôž nie o úrovni či kvalite dizajnovej tvorby vôbec. Samozrejme, zo strany športového fanúšika sú to veci tiež veľmi dôležité, ale on sám tvrdí, zo všetkého je najdôležitejšie zdravie.
Žiadne veľké filozofie na túto tému. S mnohými ľuďmi tejto planéty sa dohodneme, že ak choré telo človeka potrebuje lekára, chorá duša potrebuje skutočného priateľa.
Keď ma na to Peťo svojim rozprávaním medzi riadkami hovoreného slova upozornil, navrhol mi vlastne vnútorne sa nastaviť našim rozhovorom na tému, počas ktorej realizujete svojimi myšlienkami predstavu, že život môže byť hrou. A práve vy, alebo aj my, v nej žonglujeme s piatimi loptičkami: prácou, rodinou, zdravím, priateľstvom, zmyslom života a všetky takto vnímané loptičky sa snažíte udržať vo vzduchu.
Každý začíname narodením. Vlastným. Ale vy o tom vôbec nerozhodujete či sa narodíte, alebo nie. Na rad príde mladosť. Nuž, pýtam sa na tom stretnutí Petra: Aká bola tá tvoja? A on odpovedá: „Bolo to také obojživelné. Po škole som behal po vonku, hral som hokejbal, športoval som s deťmi na ulici, pohyboval som sa v prírode.“
A čo bolo potom? – opýtal som sa ho, lebo ma zaujala jeho odpoveď i jeho pohľad počas nej. Pohotovo pokračoval:
„Po základnej škole som skončil Strednú priemyselnú školu stavebnú v rodnom Trenčíne. Ešte aj v tom čase som počas dňa bol dosť vonku, aby som sa pohyboval pri športe v prírode, v noci som čítal knihy. Pravidelne som chodil do miestnej knižnice. Veľa som čítal a vytvoril som si sugesciu, že čas, ktorý strávim čítaním kníh v noci sa ráta ako spánok. Po strednej škole som šiel na Technickú univerzitu do Bratislavy.“
Ako si vlastne a kedy pričuchol k „stavbárčine“? – vyletelo zo mňa, aby som ho prerušil a opýtal sa touto otázkou na jeho vtedajší život…
Odpoveď bola z jeho úst znova jednoznačná, faktografická. Znela: „Na gymnázium som ísť študovať nechcel a nechcel som ísť ani na internát. V tom čase rodičia stavali rodinný dom asi aj to ma týmto smerom motivovalo.“
A čo súrodenci? zvedavo sa pýtam ďalej.
„Starší brat je Pavol je vo františkánskom ráde, má rehoľné meno Andrej. Chodili sme, ako mnoho iných, do kostola, a asi aj to malo to vplyv na moju výchovu. Určite som nad tým nerozmýšľal. Knihy ma lákali od malička a popri vysokej škole som si našiel prácu vo vydavateľstve. Knihy mi stále voňali, mal som rád vôňu knižnice. Keď sme mali na základnej škole, to som bol asi ôsmak, inšpekciu na hodine slovenčiny a akurát sme brali niečo o knihách, naša učiteľka Krecháčová, ktorej si už krstné meno nepamätám, vymyslela niečo také, že sme mali doniesť rôzne knihy a vysvetľovať, čo je to edícia kníh a pod. A ja som už v tom čase vedel., čo je to predsádka, čo je to titulný list… Na vysokej škole som našiel inzerát, že vydavateľstvo hľadá grafika. Vyžadovali prácu v programe Pagemaker. Ja som o tom programe nevedel nič, ale môj švagor ho vtedy mal a tak mi ukázal, o čom ten program je. To som bol asi vo štvrtom ročníku vysokej školy. Vo vydavateľstve mi dali niečo na skúšku spraviť, niečo sa mi spraviť podarilo a prijali ma. Vydavateľstvo bolo zamerané na vedeckú literatúru, boli to jednoduché knihy, na ktorých výrobe som sa graficky podieľal.
Po napísaní diplomovej práce mi bolo ponúknuté doktorandské štúdium, tak som pokračoval aj vo vydavateľstve, aj v doktorandskom štúdiu, ktoré som nedokončil.
Moja, v tom čase láska premenená časom na manželstvo, skončila školu a odišla do Banskej Bystrice. Ja som mal v Bratislave okruh známych, môj kamarát robil časopis Fiškál a poznal veľa ľudí z oblasti kultúry a umenia. Láska však rozhoduje často. Nasledoval som ju a tak sme sa aj mi mohli stretnúť, pracovne sa zoznámiť a spolupracovať.“
Dosť informácií o tom, prečo aj tieto publicistické návraty. Milan Kundera, český básnik, dramatik a románopisec, narodený v roku 1929 okrem iného povedal: „Řecké slovo pro “návrat” je nostos. Algos znamená “utrpení”. Nostalgia je tedy utrpení způsobeno neutuchající touhou po návratu.“
Filozofia? Pravda? Slabá vlastná skúsenosť, slabé poznanie seba samého? Ako je s tým všetkým v našich životom? Hrá sa v nich s nami niekto ako žonglér v cirkuse s loptičkami, alebo o našich životoch rozhoduje na tejto zemi často cirkusové umenie?
Rozmýšľajme… Aj jubileum Petra Valach nám našepkáva, že prostredníctvom kníh sa človek dozvedá veľa pravdy. Dovolím si k tomu dodať, že ak kniha nebude sekerou pre zamrznuté more v nás, kde sú ukryté prednosti skutočnej ľudskosti, nezmúdrieme ani ako národ slovenský či slovanský. Ale zároveň sa pýtam verejne: Ako je to s našimi súčasným čítaním s porozumením v školách, kde iste čítajú aj učitelia?…
Kedy, ako, kde budeme tieto otázky verejne skloňovať aby sme mohli v praxi konať v duchu pravdy, keď životné jubilea málo kedy spôsobujú také návraty ku knihe ako v tomto prípade?
Skúsme spoločne uvažovať. Najskôr zaprajme jubilantovi veľa zdravia, veľa pokoja na duši, veľa súcitu a dobrosrdečnosti v kruhu všetkých, ktorí sú jeho srdcu najbližší!
Peťko, mnogaja leta z internetových magazínov Duklasport.sk , Klubu priateľov Dukly a www.sportlandia.sk!
Úprimne Ti všetko dobré vinšujú aj za mnohých čitateľov Jaro Šiška, Jožko Ivan a autor týchto riadkov, ktoré si aj Ty sčasti napísal svojim životom, Jožko Mazár.
S jedným dôvetkom na záver:
Je okrem Teba veľa ľudí na svete, ktorí nevpúšťajú mnohých do svojej 13. komnaty,
tajomstvá lásky ani ku knihám nezvyšujú často ani pre múdre ľudské bytosti – platy.
Aj pravda je tajomstvom výrečnosti a cnosti, základom morálnej autority;
preto Ti vinšujeme na záver stále mnoho a na dlhé roky, čím ďalej tým viac na každom úseku – ažurity!