Foto: osobný archív autora článku | Text pod foto: Túto fotografiu poslal autorovi príspevku dlhoročný veliteľ futbalu v armádnej Dukle Praha a výrazná osobnosť československého futbalu v minulom storočí, Rudolf Kocek ( na zábere vľavo) niekoľko týždňov tesne pred svojou smrťou. Je na nej v rozhovore s ďalšou výraznou postavou svetového futbalu, niekdajším podpredsedom UEFA, Dr. Václavom Jírom. Čo – to sa dostalo priamo z úst či pera týchto osobností v súvislosti s futbalovým dianím v Československu od oboch už spomínanému autorovi tohto príspevku.
Nedávno ma oslovil môj dlhoročný čitateľ, prečo sa desaťročia pokúšam publicisticky podporovať harmonický rozvoj človeka, naviac aj knižnou publicistikou bojovať proti tvrdej špecializácii a jednostrannosti hlavne detí a mládeže v športe?
Obsah svojej otázky odôvodňoval predovšetkým tým, že v dnešných časoch športovej žurnalistiky ma nemôže obsah takej tvorby uživiť.
Odpovedal som mu, že práve harmonický rozvoj jedinca a všestranne dlhodobo spoznávané filozofické, teda aj etické a sociologické otázky športu sú obvykle považované za tie, ktorých sústavné spoznávanie je nezastupiteľným predpokladom ľudského, dlhodobo existujúceho, nie len športového úspechu.
On mi na to: Povedz mi to polopatistickejšie. Odpovedal som mu:
„V centre záujmu mojej publicistiky sú ľudia, ktorí sa na rôznych úrovniach zaujímali, alebo stále zaujímajú či ovplyvňujú filozofiu športu a sociálne pohľady na pohyb a šport.
Medzi hlavné oblasti patrí problematika duchovných aspektov pohybu, fenomén súťaživosti a tiež problematika udržateľnosti vývoja v súčasnom športe.“
Zareagoval znova zvedavo a svojrázne: Veď práve preto? Ty a história armádneho športu. Duklista telom a dušou?…Futbal. A ten vrcholový, špičkový zvlášť. Chceš body, výhry, výsledky…“
Nevzrušilo ma toto jeho konštatovanie. Možno aj preto, že napríklad teraz, keď bola ukrutná zima aj nemecký futbalový Bayer Mníchov vo vyspelej nemeckej bundeslige dbal na zdravie svojho fanúšika a napriek skvelým podmienkam na svojom štadióne pre futbalového priaznivca, svoje stretnutie o bundesligové body odsunul.
Jednoducho, dohodol sa so súperom, že hrať nebudú, lebo si vážia svojho diváka, ktorému vytvárajú skvelé, hlavne pre podporu zdravia, kvalitné podmienky!
My sme napríklad v Slovenskej republike nechali hrať v úžasne nepriaznivom počasí aj ligové zápasy deti a dorastencov! Aká je to filozofia športu? Nemýľme si zásady zábavného priemyslu s futbalom, pokiaľ ho ešte chceme pokladať za šport!
Alebo, ide tu iba o marketingovú dominanciu skupiny funkcionárov, pritom iste zďaleka nie všetkých, ktorí vidia iba peniaze vo vrecku z prosperity futbalových aktivít?! Napriek škodlivosti zdravia? Kde tu existuje a aká prevencia zdravia? Potom sa nečudujme, že na zápas o prvoligové body príde na banskobystrické Štiavničky ani nie 500 uzimených divákov. Do podmienok, že ten futbalový luxus Bayernu s tým nefutbalovým na Štiavničkách je nezrovnateľný. Preto som odpovedal takto a preto to verejne dávam znova na známosť, že je nanajvýš potrebné odborne sa venovať aj v našej prekrásnej vlasti filozofii športu a sociálnym pohľadom na pohyb a šport.
Medzi hlavné oblasti jeho záujmu patrí problematika duchovných aspektov pohybu, fenomén súťaživosti a tiež problematika udržateľnosti vývoja v súčasnom športe. Preto si tu dovoľujem citovať napríklad aj docenta Dr. Emanuela Hurycha z Masarykovej univerzity v Brne, športovca oddaného telom a dušou filozofii, ktorú sa snažím priblížiť jeho skúsenosťami, prežitkom, poznaním tak, ako to definuje on a o ktorej píše obšírne v tomto smere do môjho II. dielu knižky: „Šport a futbal zvlášť, očami funkcionárov štátnej a verejnej správy, vedcov, pedagógov, športových činovníkov a verejnosti.“
Citujem:
„Filosofický pohled na svět není dostupný každému, máme-li na mysli hlouběji vedené uvažování, nikoli pouze jakési „hospodské rozumování“. Je to dáno zejména vysokou mírou abstrakce a složitostí základních ontologických, gnoseologických a etických konceptů, z nichž filosofie ve svých různých podobách vychází. Přesto považuji filosoficky založené vnímání sportu za potřebné a přínosné. Například v oblasti etiky je podle mne těžko zastupitelné.“
Naviac si dovolím po rozmieňaní tejto problematiky na „drobnejšie kamienky“ s jeho dovolením citovať i ďalší jeho názor v súvislosti so zaujímavým uvažovaním jedného z množstva mojich čitateľov, s kterými sa snažím denne komunikovať:
Citujem:
„Sportovní novináři mají dnes také široké pole působnosti, v jehož rozlehlosti ovšem logicky nacházíme více zrádných bažin a pastí, než tomu bylo dříve. S tím, jak se rozrůstá diverzita platforem pro různá sdělení, a s tím jak původní roli tištěných médií stále více přebírají média elektronická, se setkáváme s jistým přeplněním prostoru informacemi. V mírné parafrázi slov Jana Wericha (v duchu jedné z forbín ze hry Osvobozeného divadla Těžká Barbora) lze říci, že dnes umí mnohem více lidé psát než před několika málo sty lety. Ono před několika málo sty lety málo lidí umělo psát. Ale ti, kdo uměli psát, ti uměli psát. To se dá číst ještě dnes, to byste nevěřili.
V akademickém prostoru se setkáváme často s tím, že jsou nějakým způsobem nuceni psát ti, kteří to jednak neumějí, jednak o to nemají zájem. Nutnost vyprodukovat závěrečnou práci (bakalářskou, magisterskou atd.) je pak v mnoha případech spojena s nechutí k této činnosti, což může být i živnou půdou pro plagiátorství.“
Dodávam pre ucelenosť tejto skrátenej publicistiky o tomto probléme, že logo Dukla neprišlo na svet len tak z ničoho nič.
Tá pražská, futbalovo najslávnejšia, v 60. rokoch minulého storočia patriaca do absolútnej klubovej futbalovej špičky sveta, porazila napríklad na turnaji za morom vtedy azda absolútne najkvalitnejší klubový celok sveta, brazílsky FC Santos s piatimi reprezentantmi vtedajšieho reprezentačného mužstva Brazílie, vtedajších majstrov sveta 4:3, anglický špičkový klub FC Everton 7:2 apod. – (poznámka autora príspevku) niesla pri svojom vzniku najskôr názvy ATK Praha ( Armádny telovýchovný klub so vznikom v roku 1948), neskôr, od roku 1953 ÚDA Praha( Ústredný dom armády Praha) a až v roku 1956 rozhodli v Československej ľudovodemokratickej republike vtedajší štátni činovníci o hrdom názve Dukla.
Uvádzam to ako holý fakt i dôkaz sústavného poznávania a zoznamovania sa generácií popri filozoficko -sociálnych otázkach aj s oblasťou futbalovej histórie a hlavne ľudských príbehov v nej.