Foto: Ján Miškovič | Text pod foto: Pri vyprevádzaní knihy “Futbaloví anjeli a démoni” k čitateľovi nechýbali v očiach brigádneho generála vo výslužbe, PaedDr. Ivana Čierneho, ani slzy spomienok na krásne, žiaľ zašlé futbalové časy armádnej Dukly Banská Bystrica. Tréner Peter Benedik (prvý sprava) v nej, hlavne s ligovým dorastom, žal skvelé úspechy. Uprostred autor knihy Jozef Mazár.
Zaujímavý titulok. On by mohol a mal byť rozšírený na média celkovo. Teda na slovo písané, ale šírené aj elektronickými médiami. Ako sme s publicistikou nášho, v histórii banskobystrického futbalového klubu Dukla, prostredníctvom médií? Odpoveď je pre toho, kto sa tým zaoberá – veľmi biedne. V širších súvislostiach sa histórii futbalových klubov, o ktorých je reč, najserióznejšie z pohľadu štatistiky výsledkov, zostáv, strelcov gólov a pod. na profesionálnej úrovni, i keď to robí len ako svoj koníček, venuje Ing. Jaroslav Šiška.
Od samotného vzniku Dukly, po súčasnosť. Skvelé! Dukla má svojho historika a štatistika prostredníctvom naznačených aktivít v porovnaní s ostatnými klubmi, dovolím si tvrdiť, na špičkovej svetovej úrovni. Aj preto sa ho patrí v úvode tohto príspevku citovať tak, ako to on sám napísal na v Banskej Bystrici a iste aj v ostatných regiónoch Slovenskej republiky známy internetový portál: www.bystricoviny.sk. Napísal to po určitom čase, keď už svoju históriu písal a píše Mestský futbalový klub (MFK) Dukla. Tu je jeho vyjadrenie:
„Áno , 3. liga nie je žiadna výhra ale ani tragédia. A už vôbec nie ťažké utrpenie. Zažili to aj vo väčších svetových kluboch. Čas beží, život sa mení, celospoločenské pomery tiež a s nimi aj futbal. Nič nie je ako bývalo a ani už nebude.
Od roku 1967-1968 som videl takmer každý zápas Dukly BB doma a kvantum vonku, spolu pomaly do 1 000 zápasov alebo som ich aj prekročil ( len súťažných ). Aj moja Dukla je len jedna, tak ako pre niekoho Real a pod.
Pre mňa osobne je oveľa väčší zážitok vidieť akýkoľvek zápas Dukly BB vonku v tomto ročníku ( aj kedykoľvek ) vo veľmi zaujímavých destináciách Slovenska ( bol som na každom ), neporovnateľne väčší ako bežný zápas Ligy majstrov v TV, ktorými sú tiež, aj nie sú, mnohí presýtení. Vždy pôjdem radšej naživo na 3. ligu môjho klubu ako pozerať aj moje obľúbené kluby v Lige majstrov.
Niekde som bol v tejto sezóne dokonca aj prvýkrát v živote a mám možnosť sa tam nielen ja, pokochať na živote v miestnych kluboch aj obciach, kde si každý zasluhuje obdiv za prácu pre kluby, mládež a pod. Tiež sú základňou napr. našej futbalovej repre, či jej futbalových hviezd.
Keď chcem vidieť krásu futbalu, či života obce, tak ju vidím, keď by som nechcel tak by som nič nevidel. Na frflanie je v tejto krajine mnoho iných…A je naozaj pekné, ako Banskej Bystrici všade, kde sme hrali, fandia a prajú postup a najvyššiu súťaž, napriek tomu, že sme boli v ten deň ich súper. To treba zažiť na mieste.
Medzi základné životné múdrosti patrí, že nie je žiadnou hanbou spadnúť ale nepostaviť sa naspäť, to je hanba a často i tragédia. A to pokojne aj viackrát.
V Dukle a meste sa tak teraz postupne robí s dlhodobým zámerom a návratom na najvyššiu úroveň. Som presvedčený, že obavy o neprihlásení sa do 2. ligy a teda nevyužití šance, na ktorej mnohí robia, sa v BB nemajú prečo naplniť. A jedna z priorít tejto koncepčnej práce je aj to aby futbal v BB nestál na žiadnej jednej osobe ako to už bolo a je bohužiaľ stále v mnohých kluboch v SR ( jednoducho na to tiež skôr alebo neskôr pravdepodobne doplatia ) aj dnes a tak to nestojí ani teraz už na žiadnej jednej osobe.
A aj na tom má a bude mať zásluhu nielen, ale aj, Milan Smädo. Ale iste nebude on sám tým, kto rozhodne o tom, či MFK Dukla pôjde vyššie alebo nie.
Jaroslav Šiška – 23. mája 2018
V tejto súvislosti sa patrí citovať aj iného zaujímavého človeka. Je ním bývalý veliteľ Dukly Banská Bystrica, dnes brigádny generál vo výslužbe, PaedDr. Ivan Čierny. V knihe „Svedectvo veliteľa“ prináša hlavne v rozhovore s autorom knihy mnoho zaujímavých faktov a mnoho konkrétnych mien zo života armádnej futbalovej Dukly, ako dlhoročný veliteľ tohto klubu. Okrem iného tam na otázku autora knihy: „Úspešné futbalové časy Dukly Banská Bystrica sú preč. Čo ďalej?“ Odpovedá: „ Už som naznačil. Futbal urobil, vyformoval do špičkovej podoby Duklu, teraz by sa mala Dukla pokúsiť pomôcť znovuzrodiť futbal za pomoci iných na Horehroní. Bolo by to výborné podľa mňa aj pre samotný slovenský futbal a šport vôbec. Ale to sú už iné otázky.“
Vráťme sa však k titulku článku. O futbalovej histórii Dukly Banská Bystrica nevyšlo veľa kníh. V I. kapitole Pod titulkom „Futbal náš každodenný“ patria v knihe „Naša Dukla pod Urpínom“, ktorú vydala Športová akadémia Mladosť na 304 stranách, patria futbalu strany 18 – 34.
Zo zaujímavejšej ponuky o futbale Dukly Banská Bystrica už potom ostáva iba 344 stránková publikácia pod názvom: „Futbaloví anjeli a démoni“, pre ktorú napísal recenziu JUDr. Michal Glevaňák. Kniha vyšla na sklonku roku 2018 v náklade 1000 kusov, obsahuje zaujímavé fotografie, o jej, na naše slovenské pomery z tejto kategórie vydávaných knižných publikácií grafické stvárnenie – prinajmenšom nevšedné, sa zaslúžil Mgr. Art. Marek Čecho a recenzia obsahuje nasledovný text:
„Neviem ako vás, ale mňa už pri starom rádiu v rodnej Osturni, pod Belanskými Tatrami, neďaleko Ždiaru, pozvali do futbalu bývalí československí reprezentanti, ktorí vtedy v bielych dresoch s levom na prsiach dobili futbalovou krásou a statočnosťou v juhoamerickom Čile futbalový svet. Masopust a Popluhár svojou hrou a potom i svojimi životmi najviac roztvorili pred mojimi očami mladého dedinského chlapca pestrý páví vejár futbalového umenia a foriem života pri futbale, ktoré ma motivovali tiež sa postaviť na plochu ohraničenú čiarami a dvoma veľkými futbalovými bránami.
Ako vojak základnej služby som tak po prvý raz futbalovou praxou urobil v Dukle Domažlice. Pravdepodobne aj tam som vlastným životom pochopil, akú má v sebe futbal nekonečnú tvorivosť. Osobne som nebol nikdy veľkým jeho hráčom, ale len čo som sa po vojenčine vrátil do rodnej Osturne, spolu s ďalšími sme založili v obci náš prvý futbalový klub Bystrá Osturňa. O dresy sme požiadali slávny Slovan Bratislava, ktorý nám ich daroval. A tak moja maličkosť, ale aj Jozef Repčák, Ján Hoščuk, Ján Harabin, Ján Petruľák a mnohí ďalší sme amatérskymi prístupmi dedinských mládencov hľadali prostredníctvom futbalových zápasov kolektívny tmel radosti a krásy, ktorý sme prenášali do svojich životov. Celkom mimochodom a na okraj, práve Jozef Repčák bol svojim vonkajším výzorom stelesnením slávneho Josefa Masopusta. Bol to náš Masopust v Osturni.
Futbal pre nás prinášal zázračne svietiacu iskru, v ktorej sa už pri pohľade na túto hru zhusťovalo aj v mojej duši študenta Právnickej fakulty UK v Bratislave napätie a vybíjala zložitá duša ako tomu iste bolo tiež u mnohých Slovákov i miliónov ľudí na celom svete. Mojim ligovým tromfom v československom futbale sa stal Inter Bratislava s Lacom Petrášom, brankárom Fullem, Otamarom Deutschom na kraji obrany, Jurajom Szikorom či ďalšími skvelými futbalistami. Vedel som už vtedy o tom ako V Červenej hviezde Bratislava Čapkovičovci, Luža, Hamár i Peter Benedik začali zdobiť svoje futbalové životy touto hrou, lebo sa objavovali najskôr v dorasteneckých a potom aj seniorských futbalových výberoch skvelých ligovým mužstiev, medzi ktoré som radil popri bratislavskom Interi Slovan Bratislava, Duklu Banská Bystrica, tiež VSS Košice, známe pražské kluby a mnohé ďalšie.
Futbal mal svojich verných fanúšikov aj na hornom Zemplíne. Keď som začal vo Vranove nad Topľou, ako mladý prokurátor v 1976 roku pracovať na tamojšej Okresnej prokuratúre, zistil som, že tam tiež robia radosť svojim fanúšikom, svojim obdivovateľom futbalisti Pavol Nagy, Vladimír Goffa, ale aj majster Ján Gaveľ, Mirko Novák, Cyril Baschiera a mnohí ďalší. Spoznal som sa s Vojtechom Christovom, vo svete vtedy veľmi známym futbalovým rozhodcom a svojimi postrehmi z futbalu ma pútal čoraz viac aj vtedy mladý redaktor tamojších okresných novín – Jožko Mazár. Zavše ma prekvapil jedinečnosťou futbalového slova s priliehavou metaforou, ale keď ma po desaťročiach oslovil, aby som napísal do knihy Futbaloví anjeli a démoni svoje videnie tejto hry, zaskočilo ma to. Odôvodňoval to tým, že som sa často rozprával napríklad s Bohdanom Benedikom, keď ešte žil, Igorom Novákom, ktorý tiež úžasne miloval futbal, Mikulášom Komanickým, Ladislavom Pavlovičom či dokonca aj samotným Petrom Benedikom, s ktorým ma on sám raz pri jednej bežnej všednej príležitosti zoznámil.
Na rozdiel od mnohých, ktorí píšu knihy, aj tie o futbale, nie som mágom umeleckého slova, ale netajím, také slovo ma hlavne o futbale vždy fascinovalo. Nikdy som ním na futbalových zápasoch ani po nich nešetril a načo tajiť, aj dnes ma teší, keď strom futbalových dejín košatie, keď futbalová história prúdi jeho konármi, keď životy odchovancov futbalovej školy Petra Benedika – Mareka Penksu, Karola Praženicu, Mariána Strelca, Norberta Dikasza, Tibora Záteka, bratov Moresovcov, Róberta Semeníka, Michala Gottwalda, Dušana Tótha, Ivana Kozáka, Štefana Karáska, Jožka Slobodníka, Vratislava Greška, Martina Poljovku, Mareka Bažíka, Viktora Pečovského a ďalších sa zásluhou ich úspešných futbalových životov stali riečišťom vzácnych historických spojov slovenského, československého či európskeho futbalu, v ktorom majú aj mená a priezviská trénerov Petra Benedika, Antona Dragúňa, Antona Jánoša, Stanislava Jarábka a znova ďalších, svoju svojskú futbalovú živinu prostredníctvom zaujímavej a potrebnej knižnej tvorby.
Mazárové knižky mám prečítané a netajím, čítal som ich so záujmom, lebo som ho poznal ako novinárskeho eléva, potom skúseného redaktora, publicistu a snažil som sa vždy aj keď mnoho raz prostredníctvom jeho filozofie života, vpíjať do telesnosti jeho slovných spojení, vychutnávať ich silu a vôňu potrebnú pre neľahký, ale komunikáciou s významnými osobnosťami športu, futbalu zvlášť, tkaný život. Majú pre mňa svoju vzácnu chuť i len mazárovskú melodickosť. Keď som sa rozprával s Petrom Benedikom na futbalové témy, dozvedel som sa mnohé, ktoré nebolo a nie je napísané v žiadnych knihách. Zostali to však pre mňa slová bez veľkých gest a slov.
Také mám pocity aj vo chvíli, keď som mal možnosť prečítať si mnohé z obsahu knižky Futbaloví anjeli a démoni skôr, ako to budú čítať iní. Peter Benedik i ďalší, o ktorých sa v knihe píše , milovali a milujú futbal. Všetci sme ho na rôznych úrovniach previazali so svojou mladosťou. Zásluhou toho tam možno nachádzať aj vlásočnice, korienky vzťahu k samotnej prírode. Od tej sa nedá oddeliť náš život a on sa preto nedá oddeliť ani od futbalu. Autorovo dravé slovo je v tomto smere aj v tejto knižke jedinečné a tam som nachádzal viaceré poučenia, príklady, motiváciu, všetko prvky potrebné pre naše životy, ale i životy tých, ktorí prídu po nás. V spomienkach priamych futbalových aktérov z radov skvelých futbalistov najmä benedikovej futbalovej školy, z radov futbalových funkcionárov, trénerov, fanúšikov i učiteľov našich životov z iných sfér, nie len futbalových je cítiť v texte knihy aj také náčrty medzi riadkami a v nich, že človek je tvor úžasne zložitý. Autor sa pokúša otvárať prostredníctvom duší mnohých – cesty, ktoré sa zvyknú rozchádzať na všetky strany. Vzhľadom k tomu, že autora dosť dobre poznám viem o jeho životných cestách, ktoré neboli prechádzkou rajom. Extáza na takých chodníkoch zvykla vyvolať vlastne často snahu prehlušiť všetko. Preto vnímam napísané aj ako školu nevšedného života. Hádam mi to autor sám z môjho videnia a vnemu ním napísaného a ľuďmi o ktorých píše autorizovaného, nedá vyškrtnúť.
Jeho tvorba o futbale aj v tejto knižke obsahuje okrem myšlienky hlavnej niečo, čo by chcelo akoby vybuchnúť do nadšenia a dychtivosti po zdraví v dravosti života, čím sám prechádzal a do akého vybuchoval už aj preto, aby sa vnútorne nerozpadol, aby ovládol nesmierne zložitý život svojho vnútra. Keďže v ňom nestratil napriek všetkému orientáciu, súdnosť a múdrosť i na základe úžasnej sčítanosti, komunikácie a vlastnej skúsenosti, ide knižnou tvorbou vlastnou cestou. Na nej je publicistika o športe v súvislostiach života, ako to len on vie vyjadriť svojsky a pravdivo, má jeho obsahový ponor do toho čomu verí a čo miluje, zaujímavý a jedinečný. Svojský. Dokumentuje, že má priateľov po celom svete aj z oblasti futbalu, preto jeho postrehy, jeho tvorba je iná ako sú na náš trh bežne z oblasti športu knihy ponúkané.
Možno čitateľ očakával, že začnem svojim príspevkom zdobiť, šperkovať, napísané. Toto nedokážem ani necítim ako potrebu. Mazár tiež miluje a potrebuje pre svoju tvorbu „ pôvodný a pre každého človeka svojský neporiadok“. Každá jeho knižka, aj tá veršom, mám na mysli knihu Naša Dukla pod Urpínom, obsahuje veľa prvkov hľadania, tvorivosti a nachádzania, nie však fabrikácie neexistujúceho, neprežitého. Ako futbalový rozhodca bol súčasťou rôznych zápasov o výhry a prehry. Mal sa od koho učiť, veď vo Vranove bol s Vojtechom Christovom veľmi často, absolvoval s ním a od neho množstvo školení, načerpal isto mnohé skúsenosti. To isté, ako dokumentuje knižka je aj prípad jeho života v blízkosti Petra Benedika.
Obaja sa narodili v Košiciach. Rozdielnym spôsobom spoznávali a svojimi životnými cestami dotvárali svojim vnútrom a svojimi postojmi a vlastnou prácou veľký svet. Jedno mali a majú spoločné. V ušiach oboch doznieva zvonovina domoviny. Niekto tomu hovorí jednoduchšie – láska k rodnej hrude. Obaja vyznávali a vyznávajú jedno – hlboký cit pre tvorbu toho čo robili a robia s radosťou, zmysluplne pre tvar a potrebu pospolitosti, v potešení a na obranu. Autor však spaľoval dráždivé svetlá života zavše svetskou bohémou, aby sa vždy vyčerpaný vracal na zem. Aby napísal niečo nové, priliehavé, potrebné. Netvorná nehybnosť však tak autorovi, ako aj futbalovému trénerskému mágovi Petrovi Benedikovi nehrozia. Preto je obsah napísaného pestrý, nie monotónny. Bez veľkých ozdôb a gest. Normálny ako chlieb. Pri čítaní vo mne kolovalo napísané ako v krvi koluje zdravá šťava. Pozorne som vnímal tvorivosť vyvierajúcu z hĺbky duší všetkých, ktorí k tvorbe prispeli. A ako poznám tvorcu, bude náročný aj pri výbere autora grafického stvárnenia napísaného. Už sa na to teším.“
S dobrou knihou o športe, futbale však zvlášť, mi čas ubieha krajšie i rýchlejšie, keď si z nich čo len krátky úryvok prečítam, cítim dynamiku, chuť žiť lepšie, úspešnejšie a predstavte si – aj spokojnejšie. Prečítal som mnohé portréty mnohých futbalistov. V časopisoch, novinách. Mnohé z nich ma zaujali. Z tej ostatnej knihy, ktorej napísal slovo na záver JUDr. Michal Glevaňák ma sálajúca láska k futbalu a človeka k človeku robili šťastnejším a bohatším.
PhDr. Jozef Kuchár, predseda klubu športových redaktorov Únie slovenských novinárov