Foto: Marek Čecho | Text pod foto: Príjemné a dobré je vidieť radostné a šťastné deťúrence po každej krásnej, vydarenej futbalovej akcii. Tá na tomto zábere je z futbalového areálu malého kúpeľného mestečka Dudince, kde radosť z pohybu detí a zdravia nás všetkých skloňujú denne v rôznych pádoch.
Nie zbytočne medzi pospolitosťou, nielen futbalovou, zavše počuť, že v našich zemepisných šírkach futbalu rozumie každý. Takmer ako politike. Priznám sa verejne, nie je to môj prípad. Aj keď mám v danom smere príslušné vzdelanie, sám som futbal hrával, dokonca rozhodoval s najvyššou kvalifikáciou, ktorú sme získavali úspešným absolvovaním teoretických a praktických previerok v známej bratislavskej telovýchovnej škole. Priezvisko Ing. Štefan Božgay mi ostane v pamäti natrvalo. Pripomínam si ho prostredníctvom vlastného vnemu, ako motor československých futbalových pravidiel s výkladom pre rozhodcov z tých najvyšších futbalových poschodí, ale s rovnakou zodpovednosťou ich požadoval aj od rozhodcov vidieckeho – vtedy československého – futbalu.
Píšem tieto riadky a do toho mi zazvoní to malé, moderné bakelitové čudo. Na druhej strane sa ozve Stanislav Bomba. Vtedy, ak už píšem o pánovi Božgayovi, sedel v tej spomenutej telovýchovnej škole v lavici za mnou, spolu neskôr s ďalším československým prvoligovým rozhodcom, žiaľ, dnes už nebohým, Jánom Gondom z Novej Bane. A Stanko mi do telefónu vraví: – Jožko, čo povieš na výrok Miroslava Horníčka:
„ Keby naši futbalisti tak rýchlo počas zápasu behali, ako bežia za spoluhráčmi, ktorí dosiahnu v zápase gól, nemuseli by sme lámať palicu nad našim futbalom.“
Smial som sa smutne, ešte som sa od Stana, dnes mentora mladých futbalových rozhodcov dozvedel, že góly existujú šťastné, nešťastné, hlúpe a šibalské!
Neviem, kde zaradia čitatelia obsah mojich riadkov. Do akej kategórie, ale súčasný futbalový život nielen v MFK Dukla Banská Bystrica, o ktorej predsa len píšem najčastejšie ma núti priniesť pohľady na žiacky futbal, lebo práve Ing. Božgay ma svojim výrokom k takému rozhodnutiu doslova vyzval.
Vtedy sa písali šesťdesiate roky minulého storočia, Československo sa mohlo pýšiť striebornými medailami z futbalových MS, ktoré získali jeho reprezentanti v Taliansku a Chile, bratislavský Slovan pokoril populárnu FC Barcelona vo finále Pohára víťazov pohárov a spomínať by sme mohli i ďalšie skvelé futbalové úspechy z našej národnej i československej futbalovej dielne.
Krásne futbalové úspechy žala aj armádna futbalová Dukla Banská Bystrica, ktorú trénovali futbaloví srdciari Jozef Adamec, Anton Dragúň, Peter Benedik, Jozef Jankech, ale i mnohí ďalší, len z priestorových dôvodov nespomenutí. Každý z menovaných a drvivá väčšina z tých, ktorých nemenujem úžasne milovali a milujú futbal. Dbali, aby bol futbal skloňovaný vo verejnosti – odbornej a laickej každý deň, lebo s ním vstávali a líhali spať. Snívali o jeho krásnych víťazstvách nie len na poli futbalovom, ale aj spoločenskom.
Tak, ako to čitateľne úspešne robieval v slovenskej futbalovej reprezentácii ešte donedávna Ján Kozák. Najskôr futbalový žiačik v spišskej dedinke Matejovce nad Hornádom, kde uzrel svetlo sveta v 1954 roku, aby ho mohli odborníci formovať v Lokomotíve Košice, neskôr 2 roky vo vtedy populárnej a futbalovo kvalitnej Dukle Praha, neskôr v štátnej československej reprezentácii. Naberal kvalitu, ale i futbalovú úprimnú radosť, nefalšovanú, aby ju mohol ako tréner aj na reprezentačnej úrovni odovzdávať druhým.
Mnohí ho zbožňovali a stále vysoko uznávajú jeho trénerské futbalové prednosti a schopnosti, zvýrazňujú jeho neopísateľné futbalové srdiečko pre futbalový úspech aj v zložitých sociálnych podmienkach.
Dobre mi padlo, keď sa v rovnakej tónine rozprávali na futbalovú tému súčasného slovenského futbalu známi futbaloví činovníci dvoch druholigových mužstiev súčasnosti – MFK Dukla Banská Bystrica a Interu Bratislava. Ich súčasní najvyšší kormidelníci. V prípade Interu Bratislava jeho prezident Jozef Barmoš, bývalý úspešný futbalový reprezentant Československa, nebojím sa smelo napísať, úprimný, čestný človek, ktorý zasvätil svoj život futbalu s Interom a Milan Smädo, reprezentant Československa v mládežníckych kategóriách, hráč, ktorý obliekal dres úspešnej armádnej Dukly Banská Bystrica, ale určitý čas aj známej a nie len v Prahe populárnej Slávie Praha, dnes manažér futbalového diania v MFK Dukla. Spolunositeľ myšlienky, ktorú sa snaží s ďalšími jemu podobnými presadiť do súčasnej futbalovej praxe.
„ Postavme logiku a perspektívy, zdravé futbalové základy na kvalitnej práci futbalových akadémií v slovenských krajských sídlach“ tvrdí a rozvíja fakty pre potrebu urobiť vo futbalovom hnutí Slovenskej republiky tento krok.
Keď sa obaja, v prítomnosti ďalších, pred zápasom MFK Dukla – Inter na banskobystrických Štiavničkách rozprávali, oceňovali napríklad menovite vtedajšie futbalové osobností, ale aj tie z vrcholovej politiky, ktoré robili všetko preto, aby futbalové dianie malo zdravé korene, teda naporúdzi funkčný školský systém v prepojení na kvalitný tréningový proces detí oboma smermi, kvalitné sociálne zázemie pre deti, ktoré sa rozhodli futbalu oddať, aby bol zdravý systém futbalovej výchovy v štáte podporovaný štátom, ale aj kontrolovaný!
Moja novinárska maličkosť mala to šťastie načúvať slovám oboch a konfrontovať ich v sebe z pohľadu súčasného futbalového diania v terajších slovenských podmienkach. V čase, kedy biznis hýbe futbalom, ale aj politikou, kedy rodič nosí v sebe vždy viac múdrosti, hlavne preto, lebo má tučnejšiu vlastnú peňaženku. Žijeme v zriadení, keď mnohí chvália činnosť a kvalitu práce existujúcich súkromných futbalových akadémií.
Konfrontoval som tieto pohľady aj na základe výroku slov Milana Luhového, ďalšieho pred rokmi veľmi úspešného futbalistu už spomenutej pražskej Dukly, kde futbal kormidlovali s úspechom medzi svetovou futbalovou klubovou kvalitou funkcionári a tréneri Rudolf Kocek, Miroslav Jícha, Josef Kolář, Jaroslav Vejvoda, Bohumil ( Mirek) Musil, ale i ďalší. Práve Milan Luhový mi pred rozlúčkovým zápasom vtedy veľmi slávneho a v Európe ospevovaného futbalistu Ľuboša Moavčíka v jednej debate okrem iného povedaL:
„Bojím sa o smerovaní a vytváraní ďalšej kvality futbalu v Čechách a na Slovensku. Hovorím to na základe môjho dlhoročného pozorovania futbalového diania v Španielsku. Tam roky existujú kvalitné klubové média, mám na mysli písané a elektronické, ale rovnako uznávané mienkotvorné futbalové média, ktoré dbajú a všímajú si detaily ako sa stavia k futbalu štát, ako sa narába prípadnými dotáciami štátu na mládežnícky futbal, ako sú spravované, komu a prečo dávané. U nás to asi bude dlho pole neorané. Možno až divočina.“
Robím v sebe samom trochu pokus o odpočet vyrieknutého Milanom Luhovým v čase, keď som s ním pripravoval rozhovor pre futbalový magazín na rozlúčkový zápas Ľuba Moravčíka s jeho úspešnou futbalovou kariérou.
Vtedy, keď vyrastali slávni futbalisti Ján Kozák, Jozef Barmoš, Pavol Michalík, Milan Luhový, ale i mnohí ďalší, čisto len z priestorových dôvodov nespomenutí, trénovali a robili futbal srdcom a úžasnou láskou mnohí jednotlivci zanietení pre tento krásny šport. Slušne z pohľadu iných vtedajších odborných skupín, zaplatení. Štát od nich vyžadoval výsledky, analýzy, samoštúdium, otvorenú dennú komunikáciu s futbalovým Slovenskom či Československom. Vďaka nej sa napríklad narodil produkt slávnej školy Petra Benedika v armádnej Dukle Banská Bystrica, ktorý sa stal východiskovým bodom pre prácu s futbalovou mládežou vo vtedajšom západnom svete.
Keď odišiel hrať futbal do populárneho Holandska odchovanec známej a stále, podľa mojej skromnej mienky, v slovenských podmienkach nedocenenej Benedikovej futbalovej školy a dal v drese Rody Kerkráde jeden z dvoch gólov vtedy vo svete špičkovému Ajaxu Amsterdam, ktorým Roda pokorila slávny Ajax, pri návšteve Ajaxu hráč s menom a priezviskom Rastislav Mores tamojším funkcionárom slávnej Akadémie futbalu v Ajaxe okrem iného povedal:
„ Som rád, že mi ukazujete, čo ste dosiahli v tejto akadémii. Úprimne mám z toho radosť. Zvlášť preto, lebo som tým všetkým prešiel v škole Petra Benedika a aj vďaka tomu tu sa tu snažím robiť radosť futbalom odborníkom, divákom i sebe samému“
Znova, prečo to teraz píšem, keď mnohé je už napísané aj knižne v publikácii: Futbaloví anjeli a démoni. My po linke rodič – futbalová ratolesť – škola – futbalový klu – región – štát – podnikateľská sféra veľmi málo diskutujeme. A tak sa napríklad po zápase žiakov Akadémia Juventus Žilina – MFK Dukla Banská Bystrica nedozvieme ani z oficiálneho média Slovenského futbalového zväzu, Futbalnetu večer o 21 hodine výsledok zápasu žiakov U12, lebo niet úprimného srdiečka dať verejnosti na známosť, ktoré deti v dresoch týchto klubov nastúpili, kto ich viedol trénersky, kto zastupoval rodičov atd..
Dámy a páni! Tam sa dá odčítať úprimnosť vlastného srdiečka, o ktorej je reč. Takých prípadov je naporúdzi na stovky mediálnych príhovorov. Nie preto, aby sme kritizovali, bezbreho chválili, zastierali a zakrývali šikovnosť iných, ale pre našu ľudskú zlobu, trieštenie dobra, spravodlivosti, slušnosti voči deťom. A tak píšem po nedeli v súvislosti so žiackym futbalom aspoň taký pohľad. Dovolím si ho doplniť o výsledky žiakov MFK Dukla.
Môžem tak urobiť zásluhou rodiča, vlastne matky mladého, začínajúceho futbalistu, pani Dagmar Žabkovej, ktorá mi o atmosfére zápasu U13 Akadémia Juventus Žilina – MFK Dukla, na základe môjho oslovenia okrem iného povedala:
„ Páčilo sa mi, že naši tréneri dali príležitosť všetkým mladým chlapcom, ktorí chcú hrať futbal. Podľa mňa, naši tréneri Marek Penksa a Peter Rebek učia deti odhaľovať podstatu krásy futbalu, abecedu ovládania tejto hry. Vnímala som a tešilo ma, že chlapci v oblečení MFK Dukla si lepšie prihrávali, bolo medzi nimi viac takých, ktorí dokázali obísť individuálne svojich protihráčov. Hrali sme technickejší futbal a preto sme s Akadémiou Juventus Žilina vyhrali 5:3 na jej pôde.“
O zápase žiakov U14 v žiackej lige nadstavbovej skupiny Východ – Stred, MFK Ružomberok – MFK Dukla Banská Bystrica 3:1 ( 2:1) tréner hostí Norbert Dikacz povedal:
„ Nebol to pekný futbal. Chýbalo v ňom v prvom rade srdiečko jeho aktérov. Keď som v tom veku nastupoval na podobné zápasy, s hrdosťou som si na pokyn trénera Benedika zapisoval svoje predzápasové a zápasové pocity, miloval som futbal a zostal som mu verný doteraz. Som na Duklu hrdý, a mrzí ma, že sa nám nedarí napriek snahám s mojim kolegom zapaľovať úprimne srdiečka chlapcov aby išli v tréningovom procese i y zápasoch futbalovo na doraz. Podmienky na kvalitnú prípravu v MFK Dukle majú My sme nehľadali úniky od reality tým, že budeme hrať v začínajúcom futbalovom veku v dresoch iných klubov. My sme chceli stále vyhrávať a učiť sa výhram. S lepšími. A vyhrávali sme nad Nemcami i chlapcami zo slávnych klubov iných krajín. Keď som skončil ako hráč zápas a prehrali sme, nie raz som si poplakal. Dnes prehráme a väčšina je už myšlienkami inde, len nie pri futbale. Skončí stretnutie a ja vidím, že mnohým je jedno aké výkony odviedli. Nakopávať lopty dokážu mnohí, ale chcieť a vedieť kombinovať, oddať sa tréningovej drine, aby ma futbal bolel, pre to musím niečo aj robiť! A keďže sa ma pýtate s kým som bol spokojný odpoviem takto Zápas to nebol pekný, chýbala mu obojstranne futbalová kvalita. Moje predstavy bojovnosťou. Nasadením splnili možno stopper Longauer, Simon Bálint a autor nášho jediného gólu Gabo Kaliský .“
Obsah týchto riadkov si môže, ale nemusí zmeniť úprimne na drobné, každý sám. Nemusí reagovať ani na konštatovanie, že našim mnohým tzv. futbalovým trénerom pri deťoch a mládeži chýba nielen srdiečko, ale keď mnohých sledujem, chýba im aj kumšt a zábava v tréningovom procese dávať dieťaťu to, čo jeho malé, detské srdiečko najviac potrebuje, túžbu po každom ďalšom tréning, po ochote chcieť spolupracovať na doraz práve s tým jeho trénerom, ktorý nemusí presviedčať rodiča, aké zásady má obsahovať linka, na ktorej dozrievajú v neskorších rokoch zdravé a chutné plody futbalu a života.