Foto: www.sportlandia.sk | Text pod foto: A učiť sa chodia naše deti hrať futbal aj tam, ktorí pred rokmi kopírovali prácu v našich futbalových mládežníckych zariadeniach.. Rastislav Mores, ktorý hral kvalitný futbal vo vtedy veľmi prestížnej holandskej ligy v drese Rody Kerkrada o tom vecne rozpráva napríklad v knižnej publikácii Futbaloví anjeli a démoni. Práve v súvislostiach so súčasnou skvelou robotou vo Futbalovej akadémii Ajaxu Amsterdam. Súhlasíme. Učiť sa a nevedieť nie je hanbou. Hanbou je neopýtať sa a nevedieť, stagnovať, upadať!
Vo futbalových komentároch z II. dorasteneckej ligy U19, teda ak máme byť presní, prakticky z majstrovstiev kraja, sa často ozývajú názory, že problémom súťaže je kvalita. Slabí nestačia na najlepších, najlepší nemajú kde dlhodobo konfrontovať svoje futbalové umenie so silnými. Tvrdíme, že pravda bude niekde uprostred.
Čo tak z pohľadu úrovne II. dorasteneckej ligy v porovnaní s dorasteneckou ligou prvou skonštatovať, že v tej druhej hrajú futbal slabí ešte so slabšími. Prečo? Stačí sa pozrieť, koľko mladých futbalistov možno zapracovať do II. ligy seniorov, alebo aj ligy tretej atak, aby sme boli s ich výkonmi spokojní? Toto je už otázka rébusová. Zaviazaná do súčasného dorasteneckého gordického uzla celoslovenských súťaží.
Kto a kedy taký uzol zaviazal, urobil a hlavne prečo? Nám sa zdá, že tí, ktorí zrušili celoštátnu II. dorasteneckú ligu a priamy postup z nej do ligy prvej. Dôvod, prečo sa tak stalo by mali vysvetliť tí, ktorí tak rozhodli. Vyargumentovať ho faktograficky. Stroho skonštatovať – II. celoštátna dorastenecká liga stojí veľmi veľa, podľa našej mienky nestačí. Mäže to byť konštatovanie až príliš drahé. Na účet celej slovenskej spoločnosti. Nie len tej futbalovej.
My sa pýtame? Koľko stojí už roky plytvanie so silami tých, ktorí chcú seriózne aj vďaka kvalitnej úrovni jednotlivých súťaží vychovávať futbalistov, ktorých cieľom bude dostávať sa už v mladom veku na vrchol v celoslovenských súťažiach dospelých?
Týmto sa verejne nezaoberá nikto. V II. lige dospelých pobehuje množstvo treťoradých futbalistov zo zahraničia, z ktorých hry slovenský futbal žiadne pozitíva nezíska. Počty áno, aj odliv, hoci na prvý pohľad len „malých“ peňazí z nie bohatých súčasných slovenských futbalových klubov.
Ale život aj z iných sfér dávno vážne upozornil na známe: Nemáme toľko peňazí nazvyš, aby sme kupovali lacné veci. V slovenskom futbale tak však robíme. Kvalita sa tu nenosí už od mládežníckych kategórií- Prvou vážnou, konfrontovanou. S reálnou praxou aj na verejnosti je naporúdzi napríklad II. dorastenecká liga, alebo ak chcete počuť pravdu, zdôrazňujeme preto ešte raz – majstrovstvá jednotlivých krajov. Ak by tomu tak nebolo, nemohlo by sa stať, aby družstvo, ktoré za 19 kôl súťaže v majstrovských zápasoch dokázalo získať bodov šesť s vedúcim tímom pomerne lacno bod jeden. Príklad? Najčerstvejší z 20. kola v II: dorasteneckej lige Stred medzi MŠK Kysucké Nové Mesto – MFK Dukla Banská Bystrica, ktoré skončilo deľbou bodov po bezgólovej remíze. Ale existujú podobné prípady aj ďalšie. Výhovorky, že hráči nedokázali skórovať ani keď štyri, päť razy stáli zoči – voči súperovým brankárom a nedali gól, lebo to bola smola, je poriadnou výhovorkou. Išlo zo strany MFK Dukla o streleckú neschopnosť, strelecká nemohúcnosť. Nie o smolu. Vôbec tým nekritizujeme trénerskú robotu, podľa nás v tréningovom procese skvelého trénera, Dušana Tótha. Tak jeho i jemu ďalších podobných iní hodili do systému, ktorý už nepoužívajú ani v rozvojových futbalových krajinách. Ani tam neoznačujú niečo ligové, čo sa neligoce ani druhotriednym.
Zakaždým, keď sa vo futbalovej práci s mládežou takto vyhovárame narážame na riešenie problémových vzťahov biznisu a futbalu, ktoré sa verejne bojíme otvárať Prečo? Nechceme sa poučiť z vlastných chýb a potom ich budeme zastierať za nekvalitnú prácu jedného, dvoch trénerov v tom, alebo onom klube?!…
Futbalová rodina v každom štáte robí svoj odpočet na základe dosahovania komplexných výsledkov pre futbal, ale i život jednotlivcov v spoločnosti. Preto je potrebné o futbalovom dianí uvažovať z pohľadu jednej komplexnej rodiny. Existuje? Ak nie prečo? Kde sa vytratila spolupráca vidieckych klubov s tými silnejšími? Alebo možno, ako sa posilnila? A posilnila sa, vôbec?
Štát dáva, podľa našej mienky, do futbalu v Slovenskej republike nemálo peňazí. Pre koho a za akým účelom? Netvrdíme pritom, že by nemohol a nemal dávať ešte viac- Ale prečo sa nepýtať verejne, že na danom úseku tolerujeme taký stav? Všetko otázky vážene na vysvetľovanie zodpovednými pre celú spoločnosť. Prečo nemôžu existovať štátom riadené a koordinované, teda aj kontrolované Futbalové mládežnícke akadémie v rámci jednotlivých regiónov? Prečo klubová farebnosť potiera potrebu vlastnej hrdosti na ten svoj klub? Aby sme dehonestovali nekvalitou mládežníckych futbalových koncepcií futbal slovenského vidieka?
Natíska sa v tejto súvislosti ešte veľa ďalších vážnych otázok. Jedna, z nášho pohľadu veľmi závažná – Prečo sa vytrácajú z nášho slovenského futbalu na postoch hráčov, trénerov, funkcionárov, divákov skutoční futbaloví srdciari? Nedávno nám jeden ujko dal takú odpoveď: Lebo to je jeden z našich, aj slovenských národných športov!
Nuž, sme skutočne hrdí na to, že sme Slováci? Tentoraz nejde o žiadne šovinistické a nacionalistické otázky. V tomto prípade ide len o svojsky a netradične napísaný jeden komentár zo zápasu II. dorasteneckej ligy, medzi už spomínaným MŠK Kysucké Nové Mesto a MFK Dukla Banská Bystrica.
Netradičná bola futbalová úroveň zápasu, netradičné sú súťažné scenáre tejto vekovej kategórie na území Slovenskej republiky, netradične je podsúvaná futbalová kvalita v jednotlivých družstvách i samotná publicistika naprieč celou Slovenskou republikou nie len tejto mládežníckej kategórie, ale o všetkých v každom kúte Slovenskej republiky. Kto je na vine? Nebudú nimi náhodou tí, ktorí sa bijú o prsia, myslia si, ba sú presvedčení, že to dokážu a robia najlepšie v tom svojom klube, na tom svojom funkcionárskom poste, len u ostatných sa to kazí!
No , čo už…aj to je súčasť futbalového života. V konečnom dôsledku je na nás všetkých, čo sa ešte futbalom zaoberáme v širších súvislostiach, či sa z toho dokážeme poučiť, alebo nie. O tom, ale, športoví publicisti nikdy nerozhodovali, nerozhodujú ani nesmú rozhodovať. V takom prípade by to bolo ešte horšie a podľa našej skromnej mienky aj nebezpečnejšie. Pre publicistu, futbal, pre celú slovenskú spoločnosť.