Foto: Ivan Golembiovský | Text pod foto: Múdry človek tohto sveta pred stáročiami vyriekol: „ Je hlúposť kopať studňu až vtedy, keď hrdlo zviera smäd.“ Rozmýšlal som o podstate tohto výroku a v tom čase mi v internetovej pošte došla táto snímka zo staručkého, schátralého štadióna banskobystrických Štiavničiek, ktoré idú tiež rekonštruovať. Dajú sa rekonštruovať chybné kopy, odkopy, odhodenia či dokonca ľudské charaktery?…
Netajím, veľmi zaujímavo sa na východe republiky rozvíja treťoligový futbal dospelých. Na základe rozhovorov s futbalovými funkcionármi z Vranova, Šarišských Michalian, mestečka Lipany, naostatok aj z Humenného a ďalších sa dobre píše konštatovanie, že ten kto vstupuje do futbalového diania úprimne, miluje futbalovú pravdu v jej plnosti, nemôže nasadiť putá prívržencom futbalových podvodov, siekt, tipovacích kancelárií v úprimnej škole futbalového myslenia.
Aj v tretej lige dospelých existujú kluby celkom súkromné, ale pribúda takých, ktoré zoskupujú náklonnosť zdravo rozmýšľajúcich vedení miest spájať sa aj prostredníctvom futbalu pre pozitívne športovo – spoločenské dianie, ktoré povýši malé dieťa, rodinu, podnikateľské záujmy do rámca pozitívneho celospoločenského diania. A tak, dnes napríklad prídete na futbalové štadióniky do Vranova nad Topľou či Humenného ako do dôstojne pripravených koncepčne žijúcich a pracujúcich komplexov športu, kde sa rodič nebojí vedľa seba posadiť dieťa, s manželkou či ďalšími rodinnými priateľmi sledovať aj ten najťažší zápas o treťoligové body, cítite pokoj na duši a radosť z vybudovaného.
Ak sa skúsite zahĺbiť do hlbšieho pozorovania, načúvate počas majstrovských súbojov reči či prejavom fanúšika, prípadne ho slušne oslovíte k dialógu, dozviete sa tam okrem iného, že ak pravdu hľadáte predovšetkým v sebe samom, prečo je futbal na slovenskom vidieku krásny i lákavý, bolestný a hľadajúci, ale náš slovenský, musíte skloňovať futbalové súvislosti s tými každodennými. Mám na mysli stupeň kultúrnosti trénerskej, funkcionárskej, hráčskej, od nej sa rozvíjajúcu aj kultúrnosť prostredia diváckeho či mediálneho. Aké má asi z toho pohľadu postavenie v tom celoeurópskom či svetovom futbale?…
Ale tu prirodzene narážate na celofutbalový rozhľad a nadhľad. Samozrejme, že sa nedá porovnávať Liga majstrov s našou III. ligou. Ak však chce v sebe človek zachovať nezávislosť a miluje pravdu, nemôže sa stať v jej plnosti uväznený v záujmoch niekoľkých jednotlivcov či bohatých skupín, ktorí sledujú len jedno v svojej narcistickej škole myslenia, operovať celoplošne izmami.
Chrámy sú božie, niet na svete víťaza, ktorý by dokumentoval víťazstvo viery , tej jedinej, nad všetkým. Neexistuje ani dôkaz o trvalých víťazstvách jedinej skupiny či jedného človeka nad všetkými. Ani vo futbale. Človek prežíva slobodu najlepšie ak je skutočne nezávislý. Ak je filozofom a praktickým realizátorom aj svojho filozofického futbalového života. Ak vie, že filo = ten, kto rád miluje, sofia = múdrosť, vidí, že aj mnohé doktríny futbalové sú stupne na ceste, ktorá chce uspokojovať len niektoré potreby niektorých ľudí.
Pravdu majú tí, ktorí už dnes v Slovenskej republike verejne tvrdia, že ak chce pár vyvolených ligu z klubov bohatých bez slovenského vidieka, má na to právo. Tí ostatní, zdá sa, začali vytvárať futbalové súťaže pre všetkých.
Preto sa trápia s infraštruktúrou futbalu napríklad aj na strednom Slovensku, dokonca s bohatstvom futbalových úspechov opradeného klubu na medzinárodnej, hlavne mládežníckej scéne, s logom Dukla. Zaujímavé, všakže? Čo si myslíte? Prečo bola rozbitá štruktúra výchovy mladých talentov v niekdajšej Dukle Banská Bystrica, ktorí porážali svojich rovesníkov z vyspelých klubov nemeckej bundesligy či anglickej najvyššej futbalovej súťaže mladých?
Odpoveď by mohla znieť, niekto potreboval, aby sa aj mladý chlapec, malé dieťa zo Slovenska stalo pre svet futbalovým tovarom. Mohla. Ona už taká dnes je. Stalo sa. A tak včera počúvam na peknom štadióne Humenného ako budujú svoj mládežnícky futbal, ako posilňujú trénerskú základňu pri deťoch trénermi, ktorí v sebe dokážu spájať prax a múdrosť a rešpektujú potrebu futbalu v Humennom a jeho okolí.. Teraz mám na mysli konkrétne, v tréningovej praxi napríklad okrem technického ovládania lopty a techník s ňou počas praktických ukážok aj ovládanie psychológie, vlastného konania, vlastnej komunikácie.
Nikto tam nehreší, nenadáva, neosočuje, nekope do dverí, nesnaží sa valcovať mienku narcistickou nafúkanosťou. Pracuje a vychováva. Poctivo, prostredníctvom osobného príkladu, zvyknú robiť na každom úseku vyspelého futbalového sveta aj skutoční veľkí majstri. Tých zdanlivých, vytváraných často médiami a približovaných ako modly, z hodnoverných odborných médií v mienkotvornom svete ubúda čoraz viac.
Mám dobrý dojem, že jeden z činovníkov tamojšieho klubu, predseda Správnej rady FK Humenné Martin Polák, mimochodom stredoškolský pedagóg, ktorý je doma vo futbalovej odbornosti aj ako bývalý ligový dorastenec a dnes nositeľ vysokej trénerskej licencie vám povie:
„ Študoval som, rozširoval svoje odborné vysokoškolské vzdelanie s tak úspešnými mladými ľuďmi, akými sú pri súčasnom futbale našich detí napríklad Marián Strelec z Banskej Bystrice, ale i ďalší. Zajtra sa stretneme so Zvolenom v Humennom v II. žiackej lige a budem môcť znova diskutovať slušne, na úrovni napríklad so skúseným trénerom Jaroslavom Rybárom. Bol skvelým futbalistom, je človekom s nádherným čistým futbalovým srdcom. Učiť sa od neho nie je tiež hanbou. Hanba je nevedieť, intrigovať, povyšovať sa. Tváriť sa, že som človekom, ktorý má patent na rozum“…
Zaujímavé a múdre veci aj pre naše futbalové životy sa dozvedá futbalový publicista po slovenskom vidieku. Nedávno mi len ak okrajovo, v Dunajskej Strede pán futbalista a pán tréner Juraj Lepieš povedal zaujímavú poznámku:
„ My chceme byť v Dunajskej Strede hrdí cez výsledky nášho klubu na ľudí z našej futbalovej minulosti súčasným futbalovým napredovaním. Nepatrí sa prevracať futbalové dejiny, zabúdať na velikánov nášho futbalu, ale nepatrí sa nevšímať si a nehovoriť reálnu pravdu súčasnému fanúšikovi, pre ktorého futbal hráme.“
Obdivoval som v Dunajskej Strede ich sieň futbalovej slávy Pre mňa tým povedali, že aj biznismeni z futbalu si budú musieť v slovenských podmienkach uvedomiť, že bez ovládania abecedy futbalu v ktorej je počiatočným písmenom čo najlepšie poznanie histórie, nebudú vedieť deti futbalovými šlabikármi ani listovať nie to ešte čítať z nich a učiť sa svetovým napredovaniam futbalu. Stanú sa tovarom.
Vážiť si futbalové hodnoty druhého, oceniť ich, pochváliť kultúrnosť futbalových prostredí v každom, i tom najodľahlejšom kúte Slovenska, vnášať do futbalovej práce pokoj a vysoký stupeň odbornosti i fanúšikovskej zrelosti a vyspelosti znamená spoznávať a denne sa zoznamovať s praktikami tých, ktorí sa v slovenskom priestore na takú cestu vydali. Napríklad v Humennom sme postrehli vysoký stupeň odbornosti tamojšieho hlásateľa na futbalovom štadióne počas majstrovského zápasu prvého s tretím v tabuľke, ale o zápase samotnom budeme širšie písať v osobitnom analytickom komentári.
Zaujímavý názor vyslovil môj spolupracovník Oto, prítomný na tomto zápase viac ako odborník výpočtovej techniky a jej využitia pri futbale, keď počas jedného neformálneho rozhovoru okrem iného poznamenal:
„ Prirodzenosť nenahradíš vo vyjadrovaní ničím. Nenahradíš ani pravú futbalová lásku, či profesionálny vzťah k futbalu.“ Mal pravdu. Vo svete uznávaný rozhodca, Ing. Vojtech Christov, keď sme sa rozprávali čo so sebou nosil na tráve svetových futbalových chrámov vo svojom vnútri, zareagoval slovami.
„ Úctu, obdiv, lásku a zodpovednosť k futbalu, ktorý sledujú milióny ľudí.“ Pochopil som. Len rečou srdca vstupuješ k veľkým do skutočne veľkého sveta futbalu.. Inšpirácie chcenia tam vstupovať sa prejavujú v mnohých krajinách a v rozličných formách. Prečo u nás kvalitatívne nerozvíjať a obmedzovať komunikáciu klubových médií, ale prečo nebudovať celoplošne aj médiá mienkotvorné?… Keď počúvam ľudí priamo na futbalových štadiónoch, toto v Slovenskej republike aj z oblasti futbalu veľmi chýba.
Ing. Vojtech Christov ma svojim prístupom nezaskočil, ale Oto ma zaskočil svojim názorom. Je mladý človek. Isto čerpal z vysokého intelektu a vlastnej sčítanosti. Tieto slová o svojom poznaní však nikomu neadresoval.
Iné mi povedal bývalý skvelý futbalista Dušan Horodník, ktorý bol hlavným usporiadateľom počas majstrovského futbalového zápasu Humenné – Prešov, ktorý na nádhernom trávniku, v krásnom futbalovom prostredí sledovalo takmer 1000 divákov.
„Jožko, Pavol Roman už toto stretnutie neuvidí.“Tak zareagoval Dušan, keď som sa pýtal na veľkého futbalistu v Humennom i bližšom či vzdialenejšom okolí nášho Slovenska o ktorom mnohí tvrdíme, že chce byť slušné, kultúrne. My si takú osobu dôstojne nezačleníme do trvalej futbalovej histórie futbalových dejín Slovenskej republiky? A na koľkých sme si ani vôbec nezaspomínali?
„ Veď načo, starých nepotrebujeme“ – povedal mi nedávno jeden mladý „pisálek“ pre facebook.
Aj v knihe tváre možno kvalitne čítať len vtedy ak v sebe dokážem nosiť potrebu sústavného hľadania seba samého v múdrom konaní ľudí v tomto svete. Zvlášť obdivujem šikovných mladých a múdrych ľudí aj pri slovenskom futbale. Tí mi pošepli, aby som pre tých, od ktorých sa učili podaktorým životným pravdám, ktoré možno pochopiť iba bohato prežitou skúsenosťou toto napísal.
Robím to z času na čas dokonca rád. So všetkou zodpovednosťou. Veď ani sám veľmi neovládam a ani nevyhľadávam čítanie na facebooku. A koľkí okrem mňa si nedokážu počítač či mobil ani otvori? Ale mnohí z nich stále chodia na futbalové štadióny s láskou, lebo im nedovolí ich dedovizeň aby sa nepotešili zo šikovnosti svojich pravnukov. Aj na také myšlienky sú potrebné písané mienkotvorné média.
Izolovať skutočnú úprimnú tvár súčasného futbalu bez intuície a reči srdca znamená futbalovo vo svete vymierať. A nie len futbalovo.