Foto: facebook M. Póšu | Text pod foto: Marián Póša počas spontánneho povzbudzovania
Fanúšikovanie, alebo ak chcete fandenie – má v živote človeka úžasne bohaté tradície. Snáď na svete neexistuje človek, ktorý by niekomu, alebo niečomu nefandil. Zvláštnym fenoménom je fandenie športové, s ktorým sa čoraz viac aj v našich zemepisných šírkach, žiaľ, spája tiež násilie tak na samotných štadiónoch ako i v uliciach miest.
Nie o takom bude teraz reč. Redakcia klubu priateľov Dukly sa vybrala za človekom, ktorý berie fandenie jednak ako prejav ľudovej zábavy, ale aj ako reč svojho srdca a jeho vzťahu k športu. Nechajme najskôr hovoriť fanúšika , ktorého sa tieto riadky dotýkajú bytostne, samotného:
” Môj čas je obmedzený. Nesmiem ním a ani nemôžem so športom a pri športe plytvať. Nechcem žiť ani život niekoho iného. Som nesmierne rád, že hluk názorov ostatných nepotlačil môj vnútorný hlas. Možno, je to hlas od kolísky. Mojej mamky, telocvikárky, ktorá ma motivovala ľúbiť šport. Nefalšovane. Keď som mohol aktívne športovať, robil som so zanietením mnohé športy. Po ťažkom zranení chodím od šestnástich rokov, možno s ešte väčším zanietením fandiť tým, ktorí reprezentujú Slovensko. Vždy idem fandiť s nádejou úprimnej podpory či už športového kolektívu, alebo jednotlivca.”
Tak sa mi Marián Póša zdôveril vo chvíli, keď sme sa na tému športového fanúšika, jeho prejavov a života, rozprávali po prvý raz. Vtedy som sa od neho dozvedel, že dokonca bol iniciátorom založenia občianskeho združenia Fandíme Slovensku. Už vtedy vedel, že jeho snom bude čoraz viac a precíznejšie, s väčšou skupinkou športových priaznivcov povzbudzovať slovenských športovcov na reprezentačnejšej úrovni. Takým konštatovaním ma veľmi vtedy zaujal. Dokonca, keď sa na svete z dielne grafika Mareka Čecha z časopisu Svet športu objavilo pre toto občianske združenie reprezentatívne logo, sľúbil som v tej chvíli len sebe samému, že budem potajomky, ale s verejným odpočtom, fanúšikovské aktivity Mariána Póšu sledovať. Urobili by ste inak, ak by ste sa dozvedeli v jeho spoločnosti napríklad také krásne a veľavravné pravdy, ako moja maličkosť?:
” Vďaka bubnovaniu a povzbudzovaniu mnohých športovcov som ako zainteresovaný fanúšik pochopil, že ak nie som spokojný pri športe s tým, čo dostávam na otvorenej scéne, musím zmeniť svoje správanie. Možno hlasnejšie, kvalitnejšie, temperamentnejšie povzbudzovať. Možno sa pred súbojom samotným čo najviac dozvedieť o danom športovom kolektíve z jeho šatne, odkiaľ sa spravidla na verejnosť málo vynáša. Vždy si v takej chvíli vravím, nezáleží na tom ako ma volajú, ako vyzerám, ale dbám na to, aby bolo cítiť, že sa pri športe viem zabávať, viem pomáhať vytvárať fair – play športovú atmosféru. Športovo sa snažím fandiť v dobrom i zlom, nie však formou výtržností! Tak doma, ako aj na športoviskách v zahraničí nazývam prekážkami to, čo vidím keď sa prestanem pozerať na svoj cieľ.”
Čo vy na také postoje a vyznanie rodáka zo Šoporne, ktorý už durchoval priamo v akcii slávnemu Saganovi, našim skvelým slalomárkam Veronike Velez – Zuzulovej či Petre Vlhovej, vodným slalomárom, olympijským víťazom tiež s logom Dukly Banská Bystrica, Michalovi Martikánovi a Elene Kaliskej, či chodeckému velikánovi, majstrovi sveta v atletickej chôdzi a olympijskému víťazovi z Rio de janeiro Matejovi Tóthovi?
Predstavte si, keď som sa ho pred rokom či dvoma na Dudinskej päťdesiatke opýtal, kde a ako nadobúda na taký štýl života pri športe energiu, zareagoval nasledovne:
“Nič som ani na tomto úseku svojho života nenadobudol ľahko. Každá vec ma vždy v živote stála tvrdú prácu. Ani ako fanúšik nehľadám ľahké cesty slaboduchého fandovstva. Tie hľadá toľko ľudí, že sa po nich nedá prísť nikam ani v živote ani pri športe.”
Išiel som s ním vtedy k mnohým významným športovcom a funkcionárom športu, aby som mohol fotodokumentačne návratmi spomínať na túto vzácnu chvíľu s úžasne poučným výrokom. Nie náhodou ho opakujem v súvislostiach slovenského športu hneď v úvode 12 mesačného obdobia, ktoré bude mať znova vo svete viacero športovo – spoločenských vrcholov. Mám na mysli blížiace sa ZOH, ale i majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji, futbalové MS v Rusku, mnohé svetové poháre v rôznych iných druhoch športu, tenisové prestížne podujatia reprezentačných kolektívov žien i mužov, ale i domáce dlhodobé športové súťaže…
“Šampióni sa nerodia v telocvičniach. Šampióni sa rodia z niečoho, čo majú hlboko vo svojom vnútri. Mám na mysli konkrétne túžbu, sen, víziu.”
Túto pravdu som si nevymyslel. Tú povedal slávny pästiar Muhammad Ali , vlastným menom Cassius Marcellus Clay, americký boxer, štvornásobný majster sveta v ťažkej váhe a víťaz zlatej medaily na olympijských hrách v roku 1960. V roku 1999 získal Ali ocenenie „Športovec storočia.” Vtedy ho vo Viedni v slávnom viedenskom divadle doprevádzala prevziať toto vysoké športovo – spoločenské ocenenie svetoznáma top modelka zo Slovenskej republiky, Adriana Sklenaříková. Len okrajovo, možno som si túto epizódku zapamätal aj preto, lebo Muhammad Ali zomrel v ten istý deň, v ktorý som sa narodil – 3. júna…
Mená a priezviská slávnych športovcov, ich názory, vyjadrenia, spôsoby tréningovej roboty na svojom športovom raste do takej miery zaujali a zaujímajú Mariána Póšu, že čoraz viac sa stáva nezastupiteľnou súčasťou významných podujatí a víťazstiev slovenských športovcov v súperení s tými najlepšími z celého sveta. Dávnejšie som plánoval dať mnohé z Mariánovej duše na papier v súvislosti s tým čo robí, čo reprezentuje. Raz, už nepamätám presne, tuším to bolo na autobusovom nádraží v Liptovskom Mikuláši mi okrem iného povedal:
” Musím ešte tvrdo a neustále pracovať na tej krásnej a hrdej značke” Fandíme Slovensku”.
Vtedy som mu podal ruku s úsmevom a úlohou, že mu to časom pripomeniem. Teraz tak robím verejne. Slovami Pavla Nedvěda :
„Musíš to dělat srdcem. Je to drsná práce, ale jen ta přináší úspěch. Tvrdě a neustále pracuj, pracuj víc než ostatní a výsledek se dostaví. To je jediný recept.“
Pavel Nedvěd bol záložníkom a kapitánom českej reprezentácie, dvojnásobným medailistom z mastrovstiev Európy (1996, 2004), víťazom Pohára víťazov pohárov UEFA a Superpoháru UEFA, štyrikrát Futbalistom roka ČR, Športovec roka 2003 v Českej republike, majster Československa a dvojnásobný majster ČR a Talianska. Pôsobil vo futbalových kluboch RH Cheb (1985 – 1986), Škoda Plzeň (1986 – 1991), Dukla Praha (1991 – 1992), Sparta Praha (1992 – 1996), Lazio Rím (1996 – 2001). V rokoch 2001 – 2009 bol hráčom Juventusu Turín. S Laziom a Juventusom získal tzv. Scudetto, čo je titul majstra talianskej Serie A. V Taliansku mal prezývku Grande Paolo. Po sezóne 2008/09 plánoval ukončiť kariéru, no rozhodol sa pokračovať a zmluvu s Juventusom Turín predĺžil o jeden rok. Dňa 26. augusta 2009 však oficiálne potvrdil koniec futbalovej kariéry. Na konci roku 2003 získal ako druhý Čech, po Josefovi Masopustovi, cenu Zlatá lopta pre najlepšieho fotbalistu Európy. Pelé ho roku 2004 zaradil medzi 125 najlepších žijúcich futbalistov sveta.
Prečo to uvádzam v súvislosti s krásne realizovaným projektom Mariána Póšu: Fandíme Slovensku? Odpoveď je veľmi jednoduchá. Skrytá v ďalšej životnej pravde Mriána:
” Snažím sa učiť z toho, čo odznelo z úst svetoznámych športovcov včerajška, svojim športovým fandením žijem pre športové úspechy dnešného Slovenska, dúfam však v ešte krajšie tie, ktoré iba prídu zajtra, napozajtra, o mesiac, rok….. Dôležité je, že si stále kladiem otázku: Kedy a kde najbližšie pôjdem fandiť s ostatnými aj so svojim bubnom?”… Ktovie, možno očakáva chvíľu, keď raz bude môcť bubnovať na futbalové víťazstvá Dukly. Možno pražskej, znova po rokoch vo významnej európskej súťaži, možno banskobystrickej, ale…. ale skutočne iba možno…Na druhej strane si je potrebné uvedomiť, že schopnosť futbalového nadšenia nesie (tvoje, naše, vaše) futbalové nádeje ku hviezdam… verme, aj k hviezdam futbalovým, pod logom Dukla. Vo futbalovom ročníku 1984/85 obsadila v ligovej súťaži 4. miesto a získala právo účasti v Pohári UEFA. V sezónach 1984/86 sa v československej futbalovej lige umiestnila najlepšie zo slovenských mužstiev. Medzi najznámejších hráčov v Dukle Banská Bystrica patrili Ladislav Petráš, Alexander Bínovský, Ján Medviď, Anton Búrik, Štefan Šarišský, Štefan Jutka, Rudo Mažgut, Anton Ondruš, Ladislav Jurkemik, Jaroslav Pollák, Ladislav Kuna, Pavol Michalík, František Kunzo st, Stanislav Seman, František Kunzo ml., Ján Kocian, Jozef Oboril, Pavol Diňa, Marek Penksa, Róbert Semeník, Karol Praženica, Vratislav Greško, bratia Jozef a Rstislav Móresovci, Štefan Rusnák, Ľubomír Faktor, Ivan Kozák, Dušan Tóth, Milan Nemec, ale aj Jozef Strelec. Skoro ma zastrelila informácia, že Jozef Strelec, rodák z Čierneho Balogu, odohral v žiackom drese Dukly Banská Bystrica svoje prvé futbalové stretnutie proti rovesníkom Slovana Bratislava, v drese ktorých nastúpil aj Peter Dubovský Ich súboj vtedy videlo na Štiavničkách vyše 10 tisíc divákov. Čo si myslíte o takom konštatovaní? Je pravdivé, alebo zavádzajúce?… Marián Póša na túto zvedavú otázku odpovedal takto.
” Pravdivú odpoveď poznajú všetci, ktorým nie je cudzie dobré poznanie histórie a súvislostí klubu, ktorému úprimne durchujú. Keď kráčam na dôležité medzinárodné či medzištátne futbalové súboje našich, slovenských reprezentantov, veľmi čato sa mi pred očami odvíjajú napísané i nenapísané, poznané i menej známe fakty a zaujímavosti z tých predchádzajúcich, ktoré som prežíval…”
Nuž a práve to bol jeden z ďalších dôvodov, prečo otvárame túto rubriku touto esejou. Kto na adresu studiosport161@gmail. com správne do polovice februára 2018 odpovie na otázku, či je historka spojená s menom Mariána Strelca o tom, že v žiackom drese Dukly Banská Bystrica hral svoj prvý zápas proti žiakom Slovana Bratislava v zostave s Petrom Dubovským pred zrakmi vyše 10 000 divákov a uvedie svoju presnú kontaktnú adresu, bude zaradený do zlosovania o 3 zaujímavé knihy z histórie Dukly Banská Bystrica. Šťastní výhercovia dostanú zároveň svoj mediálny priestor pri preberaní cien na webovom portále: Klub priateľov Dukly.