Foto: archív autora článku | Text pod foto: Najväčší prírastok futbalistov do kádra seniorov Dukly Banská Bystrica zaznamenali v rokoch 1969 – 1971. Na tejto snímke pripomínajú krásne futbalové roky futbalu na banskobystrických Štiavničkách i títo ligoví futbalisti v dresoch armádnej Dukly: v hornom rade zľava Marián Sedílek, Jozef Tománek, Rudolf Mažgut, Miroslav Chovan, Štefan Jutka, Mikuláš Czingel, Vincent Nemček, Pavol Ondík. V dolnom rade zľava: Jaroslav Masrna, Miroslav Kráľ, Jozef Petrovič, Štefan Šarišský, Ján Medviď, Imrich Deák, Jozef Štěpánek.
Málo súčasníkov futbalu Bardejova či Banskej Bystrice vie, že Florián Štefančin, bol jednou z veľmi ospevovaných hviezd známeho medzinárodného futbalového turnaja juniorov v talianskom Viaregio. V súčasnosti aj žijúci pamätníci viac poznajú palmovú riviéru ako oblasť, ktorá sa nachádza v strede Talianska pri Jadranskom mori, než tradičný medzinárodný futbalový turnaj, na ktorom žiaril pod taktovkou vo svete známeho futbalistu, vtedy trénera Josefa Masopusta, práve Florián Štefančin.
Východniar telom i dušou. Bardejovčan. Keď sme mu pred majstrovským zápasom o dôležité body II. slovenskej futbalovej ligy Partizán Bardejov – MFK Dukla Banská Bystrica položili otázku, ako si pamätá na talianske Viaregio 1971 usmial sa, zahĺbil sa myšlienkami do seba a možno ani nevnímal našu pomocnú návnadu, ktorú sme popísali takto.
„Talianska Rivéra je aj dnes, ba bola a zostala každý rok cieľom státisícov dovolenkárov. Odpoveď „prečo“ je veľmi jednoduchá. Je tu nádherne a romanticky. Palmy sú vysadené všade navôkol, pri domoch, bytoch, na balkónoch a lemujú celé pobrežie. Ak sa táto atmosféra spojí so slnečným počasím a piesočnatými plážami, ktoré nemajú konca, vznikne z toho nezabudnuteľná dovolenka nielen pre zamilovaných….“
Po hodnej chvíli, keď sa zadíval na fotografiu s našim majstrom Európy 1976 z Belehradu – Mariánom Masným, v súčasnosti 68 ročný Florián Štefančin, predsa len zareagoval takto:
„My sme tam vôbec nešli na rekreáciu. Organizátori pozvali znova hrať juniorský tím Dukly Praha na prestížny turnaj tejto vekovej kategórie o pocty najvyššie. Nemohli sme a ani nechceli sklamať dôveru nášho vtedajšieho trénera, v tom čase už takmer desaťročie držiteľa Zlatej lopty pre najlepšieho futbalistu Európy, pána Jozefa Masopusta, Na ten tradičný turnaj väčšiny špičkových klubov Talianska i zahraničia, pozývali v tom čase len tie najvyspelejšie. Od pána Masopusta sme sa dozvedeli v našom prípade, vtedy československom futbalovom, už známi mladíci z tejto krajiny, neskôr vo svetovom futbale známe osobnosti, Kvašňák, Pospíchal, Vengloš, ktorý tam hral s kapitánskou páskou na rukáve, ale i ďalší priviezli domov ešte v roku 1956 túto cennú trofej. A my sme chceli na túto slávnu éru nadviazať. Znie to dnes úsmevne, ale vtedy to pre nás mladíkov znelo veľmi motivačne, práve nášmu kapitánovi, na večnosť prezidentovi Európskej asociácie trénerov, ktorá pracuje pri UEFA, sa dostalo okrem veľkého víťazného pohára počas slávnostného ceremoniálu aj veľa dôstojnosti i pozornosti od tamojšieho karnevalové turnajového šaša a hlavne, pána Vengloša vybozkávala počas odovzdávania tohto pohára, aj známa herečka, božská Lolobrigida!“
Po týchto slovách nám spadla sánka. A keď sme sa neskôr dozvedeli, že práve Florián Štefančin bol v roku 1971 kapitánom výberu Dukly Praha, naša zvedavosť sa, prirodzene, stupňovala. V našich slovenských zemepisných šírkach sa o tejto futbalovo – spoločenskej sláve , predsa len písalo málo. A dnes sa už nepíše a nespomína z tohto obdobia takmer na nič. Nuž, poprosili sme Floriána, čo si o podujatí pamätá. A on vybral na stôl svoje zápisky a dal nám čítať.
Mladá Dukla Praha, ktorú v tom čase na žiadosť pána Masopusta posilnili aj štyria veľmi talentovaní futbalisti Dukly Banská Bystrica, dvaja kmeňoví hráči Žiliny Tibor Chobot s Jozefom Belešom, jeden Trnavy – Krajčovič a jeden Partizána Bardejov – Florián Štefančin, prešli turnajom parádnym víťazným ťažením.
Už v úvodnom zápase rozdrvili slávny AS Rím 4:0. Potom, síce, v normálnom hracom čase hrali nerozhodne s AC Miláno 2:2, ale na pokutové kopy vyhrali. A páve Floro, aj s odstupom času, priblížil postupový „jedenástkový“ rozstrel slovami:
„Každý zo súperov určil hráča na kopanie pokutových kopov. Každý ich kopal celkom päť. Za nás určil pán Masopust Tibora Chobota, za Talianov kopal Scarrone. Vtedy v mužstve dospelých aj na medzinárodnej scéne strelecky kraľoval !biely Pelé“ ako ho nazvali na slávnom Americkom pohári futbaloví novinári – Rudolf Kučera. A Tibor ho napodobnil. Naviac, prvé 3 pokutové kopy rozohral pravou a ostatné 2 ľavou nohou. Proti všetkým bol brankár AC Miláno bezmocný. Posledný pokutový kop, vtedy náhradný brankár známeho Iva Viktora – Kislinger – Scarronemu bravúrou zneškodnil. Talian nervovo rozstrel nezvládol. My sme už do konca turnaja gól nedostali a pohár sme vyhrali suverénne. Nad Fiorentinou sme zvíťazili 3:0 a vo finále sme porazili Inter Miláno 2:0. Napriek tomu, že sme aj rozhodujúce zápasy hrali proti Talianom, diváci aplaudovali hlasito Dukla! Dukla!. Nádherný zážitok, pekná spomienka…“
Dukla si víťazstvom zabepečil od nedeľného víťazného finále zdržať sa v karnevalovom ošiali osláv bujarých Talianov až do karnevalového utorňajšieho sprievodu. Mená veľkých opôr kolektívu vďaka ich technickej vyspelosti a hernej kreativite – brankára Kislingera, Chobota, kapitána Štefančina, Beleša či Herdu oslavovali účastníci karnevalu i vtedajšie talianske médiá. V jednom zápisníku historika Dukly Banská Bystrica ostali napísané slová vtedajšieho ténera Josefa Masopusta z roku 1971:
„Taliansky futbal vsádza na vlastných odchovancov. Robiť by to mala aj Dukla Banská Bystrica“…
Florián Štefančin nebol v Dukle Banská Bystrica nikdy krikľúňom. Nevystatoval sa ani po veľkom medzinárodnom úspechu, kde zažiaril skvelou technikou. Najlepšie sa mu hralo na poste v strede obrany z ľavej strany. Nepohrdol ani skvelou hrou v zálohe. Medzi seniormi začínal z týždňa na týždeň dostávať v Dukle pod Urpínom viac herných príležitostí. Do Banskej Bystrice prišiel v čase, keď tam bola silná enkláva chlapcov z východného Slovenska.
Stačí spomenúť mená Antona Búrika, odchovancov futbalu Bardejova, Štefana Jutku či dnes, žiaľ, nebohého Alberta Rusnáka, ale aj skvelého Jána Medviďa, hráča Slovana Bratislava z rodného Stročína pri Svidníku, Jožka Štepánka z Trebišova a Pala Ondíka, talentovaného brankára z dorasteneckej ligovej Spišskej Novej Vsi.
Brankára, ktorý drží vo futbalovej prvoligovej histórii ojedinelý rekord. Do prvoligovej brány sa postavil na jednu, aj to poslednú minútu. V pamätnom zápase keď Dukla Banská Bystrica bojovala o záchranu ho tam napriek hlasitým diváckym upozorneniam vyhnal z lavičky vtedajší tréner Dukly, František Jiras. V poradí ako štvrtého striedajúceho futbalistu, na čo už nemal právo. Striedať v tom čase mohli iba traja hráči jedného mužstva. Zachraňujúca Slávia Praha nakoniec pre zlé striedanie zápas kontumačne vyhrala a v I. československej federálnej lige sa zachránila.
Dukle ostali oči pre plač a Floriánovi Štefančinovi so svojou družinou príležitosť, vybojovať pre Banskú Bystricu prvoligové dresy späť. O kvalitnú hru Flora mali v Banskej Bystrici veľký záujem. V hráčskom kádri boli v tom čase, keď Floro do Dukly narukoval veľké individuality. Naviac, ďalšie veľké talenty prichádzali.
Nechýbali medzi nimi v tom čase, síce, ešte vo futbalovom kolotoči dospelých málo známe mená Marián Masný, Jaroslav Masrna, ale aj Stanislav Mlich, Karol Šulgan, Zdeno Kúdelka, Miro Kovařík, Juraj Novotný, Rudko Podolák, Vladimír Kondrlík, Štefan Dohnálek a ďalší, lenže mená a priezviská dôležité. Všetci spomenutí i mnohí nespomenutí sa neskôr presadili v špičkovom vrcholovom československom futbale, ba podaktorí aj vo futbale európskom a svetovom. Floro Štefančin, ako uvádzame vyššie tak urobil ešte ako junior.
„Hej, Dukla mi ponúkla profesionálnu zmluvu. Aj sme podpísali dohodu, na základe ktorej išli funkcionári Dukly rokovať do Bardejova o mojom zámere. Mal som vtedy ako vojak základnej služby hodnosť slobodníka. V dohode, ktorú za vtedajšie Armádne stredisko Dukla Banská Bystrica podpísali veliteľ plk. Imrich Gibala, za futbalový výbor Dukly mjr. Karel Černý a pplk. Ján Behúň a samozrejme aj moja maličkosť sme svojimi podpismi potvrdili, aké podmienky mi poskytne Dukla a armáda ak budem k 1. 8. 1972 prijatý do ďalšej činnej služby a stanem sa kmeňovým hráčom Dukly Banská Bystrica. Prestup mala vybaviť Dukla s Partizánom Bardejov, kde som futbalovo vyrastal do 1. januára 1973. Prestúpiť k tomuto termínu mal aj Karol Šulgan z vtedajších ZVL Žilina.
Všetko ostalo iba na papieri. Dňa 14. júna 1974 mi výbor FO Partizána Bardejov oznámil listom, že som bol zaradený do „A“ mužstva a že so mnou definitívne od 1. júla 1972 počítajú do kádra mužstva. Upozornili ma, že môj prestup do Dukly Banská Bystrica neprichádza vôbec do úvahy. Pod listom, ktorý mám rovnako ako spomenutú Dohodu uložený vo svojom archíve sú podpísaní vtedajší tajomník Andrej Ďurčák a predseda FO Ján Pizúr.“
V kronike „Copa carnevale“ vo Viaregu je medzi menami účastníkov turnaja v úlohe hráčov uvedené aj meno a priezvisko Floriána Štefančina. Ten, kto sa k tým menám a priezviskám dostane okrem iných číta napríklad meno a priezvisko veľmi úspešného ostrostrelca svetových šampionátov, Francúza Francona Fontaineho, slávneho Maďara Floriána Alberta, Juhoslovanov Jusufiho či Kostiča, Talianov Corsa, Albertiniho, Riveru, Mazzolu, Pratiho i našich československých slávnych „chilanov“ Kvašňáka, Pospíchala a Jelínka, nezabudnuteľného futbalistu Dukly Praha Rudolfa Kučeru a ďalších.
V slávnej kronike futbalu Partizána Bardejov je vo futbalovej sezóne 1968 / 1969 fotografia vtedajšieho druholigistu, ktorý hral skupinu „B“. V hornom rade na nej vidieť v stoji zľava do prava asistenta trénera J. Štalmacha, potom sú tam hráči Mihálik, Lehotský, Pacosa, Maňkoš, Slávik, Bodnár, J. Štefančin, Semka a Mališka. V dolnom rade sedia hráči zľava: Žitník, Florián Štefančin, Tenkáč, Vyskoč, tréner Rudolf Zibrínyi, Pašiak, Serafín, Žarnovský a Hudák.
Z toho mužstva odišiel do Dukly Banská Bystrica na vojenčinu Florián Štefančin, ktorý pre Klub priateľov Dukla, magazín kde sú umiestnené mnohé portréty futbalistov tohto mužstva okrem iného povedal:
„Systém výchovy mladých futbalistov, ktorým vstúpilo logo Dukly do špičkového svetového futbalu by mal byť udomácnený čím skôr v našom súčasnom futbalovom dianí. Žiadne politikárčenie, ani to futbalové, neprinavráti zlaté časy československého futbalu, ak nevybudujeme to, čo tu už bolo. Skvelú prácu s deťmi a mládežou, ktorí chcú hrať futbal. Keď náš bardejovský odchovanec, najvýraznejšia osobnosť doterajšej histórie bardejovského futbalu, bývalý reprezentant Československa,, ktorý bol účastníkom kádra hráčov na MS v Chile v roku 1962, Jozef Bomba, aby sa vďaka svojim skvelým výkonom objavil v drese výberu Európy priblížil verejnosti svoju historickú zostavu futbalu Bardejova a moje meno sa v nej objavilo, v myšlienkach som analyzoval mnohé pri futbale prežité. Imponovalo mi, že o moju hru mali záujem aj iné futbalovo vyspelé kluby. Bol som produktom doby, kedy najrozšírenejšia hra na svete priťahovala množstvo chlapcov hlavne na vidieku. Partizán sa stal mojou futbalovou stálicou, ale Dukla univerzitou ako futbalovo dozrievať. Len súperenie s najkvalitnejšími celkami Európy a sveta plodí futbalové medzinárodné úspechy a dnes aj peniaze do klubových pokladní. My v našom slovenskom futbale robíme z mladých talentovaných futbalistov pre európsky futbal lacný tovar pre jednorázové použitie.
Peniaze sú pre futbal aj dnes veľmi potrebné. Ešte viac je podľa mojej mienky vo futbale v súčasnosti potrebná futbalová disciplína a presné futbalové pravidlá a ich dodržiavanie na všetkých stupňoch slovenského futbalového diania. Talenty vo futbale máme, ale my ich už v rannom veku často zabíjame. Nesystémovými krokmi, ktoré nemajú s futbalovou kvalitou a futbalovým rastom talentovaných chlapcov nič spoločné. V Dukle robiť taký hazard nebolo možné. Som presvedčený, že z kolektívnych športov by som futbal mladých zaradením do športfólia Vojenského športového centra Dukla posunul na štartovnú čiaru v súperení s najlepšími na svete. Tak ako tomu bolo za čias slávneho Masopusta, Nováka, Kučeru, Viktora, Adamca, ale i veľkej futbalovej skupiny odchovancov trénera Benedika v Dukle Banská Bystrica, ktorý zo päť- šesť krát putoval aj na slávne turnaje do Viaregia s Duklou. Pod hlavičkou Dukly Praha, ale so slávnymi menami, ktoré sa nestratili neskôr vo významných európskych futbalových ligách, ktorí získavali futbalové reprezentačné vavríny počínajúc dorastencami a končiac dospelými na významných európskych a svetových podujatiach, lebo kvalitne trénovali v Dukle Banská Bystrica.
Každá náročná cesta, podľa slov a skúseností múdrych začína prvým krokom. Tá k prinavráteniu zašlej klubovej slávy a úspešnej reprezentácie s medailovými víťazstvami na futbalovej Európe či vo svete by v tom prvom kroku mala obsahovať sebadisciplínu v dobrom poznaní skutočných kvalitných historických úspechov jednotlivcov v kolektívnom ponímaní tejto hry. Ako robila Dukla slávu futbalu svetom. Z histórie Dukly som odčítal, že futbalová lopta bola s armádou spájaná už v roku 1906 a armádny futbal sa blysol v československom armádnom podaní už po prvej svetovej vojne. Ba v roku 1919 sa práve v talianskom Ríme, ak už v tomto článku skloňujeme vyspelý taliansky futbal, konali Vojenské hry, na ktorých zvíťazilo Belgicko vo finále s výberom českých klubov 3:2. Bola tu i Pershingova olympiáda a na nej československá účasť, ale sú tu aj dopady zlých ciest našim slovenským futbalom v konkurencii toho svetového. To Dukla nestrpela a netrpela, asi preto musela zaniknúť a je vďaka vtedy dôsledne organizovanej sebadisciplíne na úseku futbalu nechcená a nepotrebná súčasnosťou.“
Zaujímavá citácia, zaujímavé myšlienky zaujímavého futbalistu Floriána Štefančina, ktorý namiesto dresu Dukly Banská Bystrica začal v československej II. lige po návrate do Bardejova hrávať tú istú súťaž štandardne v základnej zostave Partizána Bardejov hneď po absolvovaní vojenskej základnej služby.
Tréner J. Gašparík vtedy určoval zostavu vo futbalovom ročníku 1972/73 z tohto hráčskeho kádra: Bomba, Rumel, Bednárik, M. Hudák, Florián Štefančin, Kvašný, J.Štefančin, Filo, Štefan, Alušík, Pasierb, Kufa, Novotný, Bálent, Žarnovský, Vašičkanin, Remeta, Gefert a Larant.
Ale toto všetko i iné je obšírnejšie napísané v histórii futbalu Partizána Bardejov. Tam, kde pôsobili zaujímaví tréneri a hráči Ján Chavko Jozef Tarcala, Jozef Bomba, Mikuláš Komanický, Bohumil Andrejko, Marián Ľalík, Marián Kurty, Jozef Bubenko i ďalší, ale aj funkcionári Pavol Miklušák, MUDr. Jozef Brnušák, Milan Varganin a mnohí iní.
V súvislosti s históriou futbalu v Dukle Banská Bystrica podčiarknime, že Florián Štefančin začal obliekať dres Dukly potom, keď do nej narukoval 1. júla 1970 . Svoj debut absolvoval v zápase Bohemians – Dukla 6:1 (3:0). Zápas odohrali v pondelok 17. augusta 1970 na pražskej Juliske. Do Dukly si ho vybral tréner Musil, ktorý mu dal prvú hernú majstrovskú príležitosť v 65. minúte spomínaného zápasu. Striedal Karola Šulgana. Do konca jesene ešte nastúpil v ďalších dvoch majstrovských stretnutiach.
Vo futbalovom ročníku 1971/72 odohral v drese Dukly Banská Bystrica 14 majstrovských stretnutí celoštátnej II. federálnej ligy. Ten posledný 17. júna 1972 na Štiavničkách za rozhodovania Ečiho Roxera z Rožňavy. V sobotňajšie neskoré poludnie proti sebe nastúpili celky domácej Dukly a hosťujúceho Liberca. Zápas skončil bezgólovou remízou.
Floro odohral celý zápas a týmto stretnutím sa s armádnou Duklou rozlúčili aj jeho spoluhráči Miroslav Kovařík, Ľuboslav Škamla a Jozef Beleš.