Foto: Mário Zachar | Text pod foto: „Ak človek dokázal zvíťaziť nad svetom je vytrvalý. Ak nad smrťou je statočný. Ak nad svojimi sklamaniami, je hrdinom, ktorý dostáva na plecia skúsenosti. Aký to strašný veniec?..- povedal Jozef Mazár (na snímke uprostred), keď mal pri mikrofóne vzácneho hosťa zo Srbska, profesne skúseného sociálneho antropológa a archeológa Kristijána Obšusta. Obaja sa bavili o živote vôbec a sústavnom vzdelávaní sa v ňom aj počas tohtoročných osláv 79. výročia SNP na Jankovom Vŕšku pri Uhrovci. V ich rozhovore odznelo aj toto: „Vzdelanie nie je prípravou na život. Vzdelanie je život sám.“
Dnešný život nie je jednoduchý. Za jednoduchý ho neoznačoval ešte v roku 2019 ani PhDr. Jozef Mazár, v Slovenskej republike asi jeden z najproduktívnejších autorov publicistických výstupov, ktoré popri historických knižných publikáciách, ale aj v elektronických médiách prostredníctvom portrétov so športovcami samotnými sa snaží doposiaľ zaoberať dušou športovca, trénera, športového diváka, ale aj novinára.
V spoločných rozhovoroch niekdajšieho masmediálneho úseku v MFK Dukla práve on najviac nabádal, aby nie len góly, body, sekundy boli v centre pozornosti mediálnej osvety futbalu z dielne niekedy armádnej a dnes mestskej futbalovej Dukly.
Ešte v roku 2019 sme náš rozhovor zaviedli do takej roviny, že niektoré názory je vhodné zopakovať v rozšírenej podobe aj s odstupom niekoľkých rokov. Ba dokonca sa zdá, že by ich bolo vhodné rozšíriť i na širšie čitateľské fórum a hlavne naliehavo ich publikovať aj dnes..
Jozef, ty hovoríš, tvrdíš, že málo našou publicistikou komunikujeme prostredníctvom športových médií so športovým fanúšikom, futbalovým divákom. Môžeš mať v tomto smere kúsok pravdy, ale vieš dokladovať také svoje tvrdenia argumentáciou?
Existuje množstvo prebádaného i neprebádaného z tejto oblasti. Aj futbalový fanúšik, aj samotný futbalista, aj tréner, ba aj kvalitný novinár, všetci však na mnohé zabúdame. Je to prirodzený úkaz. Asi spôsobený zákonitosťami prírody. My, novinári, akosi zabúdame veľa raz na to, že iní, nedovolím si ich žiadnym termínom označiť akí či ktorí, ale inakší než skutoční žurnalisti z oblasti športu, sa snažia ísť pod kožu divákovi, čitateľovi, poslucháčovi tým, čo on inak prežíva, vníma, vidí, pozná. Prognóza demonštrácie len jedného, ako zaručene najsprávnejšieho scenára v žurnalistike – neexistuje. Nemáme právo ho podsúvať tým, ktorí sa chcú o mediálne produkty opierať v širšom zábere. Iná skupina tvrdí, že len jeden, vraj ten ich scenár je najsprávnejším produktom mediálneho smerovania. Ako novinári nemáme právo v našej argumentácii, ale i intonácii, komunikácii s recipientom presadzovať aj za cenu poskytovania senzácie a žurnalistickej ľahostajnosti len to, čo nám sa zdá, že to je jedine istou a jedinou pravdou, smerovaním v tom čo mu predkladáme. Vôbec nemám na mysli tentoraz len šport, zábavu, ale aj iné oblasti. Prikláňam sa k názorom takých, ktorí vlastnými žurnalistickými výstupmi pomáhajú spoločnosti lepšie spravovať vedomosti, aby sa aj tá športová verejnosť spravovala lepšie sama, nerozbíjala, netrieštila, nezabúdala okrem iného napríklad na dobro objavené stáročiami pre naše športové a životy vôbec z minulosti. To chce len jedno, aby si novinár dokázal osvojovať čo najviac zručností a stále získaval stále čo najviac vedomostí. On dnes už nemôže byť iba informátorom, vychovávateľom, on musí hodnoverne dať recipientovi na vedomie akú vlastne hodnotu prináša do nekonečného toku informácií, ktorému čelíme. Vytvárať len ďalší obsah nestačí. Toho je dosť. Dnes ešte viac ako inokedy diváka, poslucháča, fanúšika často metieme neodbornosťou, neprehľadnosťou, ľahostajnosťou či pretvárkou. Za všetkými neduhmi je niečo skryté. Každá choroba má svoju diagnózu. Vo futbale napríklad hovoríme o chémii mužstva a zabúdame na prirodzený život samotnej prírody, ktorá je produktom pohybu v nej. A ani nechceme a sme, trebárs, pri hodinách telesnej výchovy na školách, Jej kvality… Prečo o tom východiskovo od roku 1989 s jednotlivcami nekomunikujeme a nerobíme nápravu? Veď dnes nám v prípravkách mnohé deti nevedia prirodzene bežať, tešiť sa z pohybu. A my, novinári nepomáhame, nevšímame si to. Ak práca novinára nepomáha verejnosti, ani v oblasti športu sa nemôže nazývať športovou žurnalistikou. Ak napríklad tréner presadzuje tvrdohlavo do zostavy nekvalitne hrajúceho futbalistu a novinár, na takých zápasoch to mediálne toleruje, nejde o žurnalistický komentár? Aj to je o filozofii žurnalistickej tvorby
Ale nie je to na čitateľa v takom vyjadrovaní veľa filozofie, veľa rozmýšľania, bádania, osvojovania, prerábania?…
Máš v jednom pravdu. Rozumieš, čo rozprávam. Dnes je veľa dôvodov na vzdelávanie sa, učenie v každom veku a pre každého. Na pretváranie seba samého a nie druhých! Médiá musia nachádzať a prinášať riešenia. Možno nebáť sa vyzdvihnúť verejne aj to, čo bolo úspešné z minulosti, keď sa to rodilo v komunikácii s múdrymi jednotlivcami. Pýtam sa, aký má dnes novinár vzťah s jednotlivcami po svete, ktorí sú mienkotvorní, ak prináša záverečné súdy o zaručenej kvalite dneška, ktorá viditeľne neexistuje, alebo v živote balancuje? Bolestivé je napríklad pozerať sa ako počas futbalovej prípravy často aj mediálne manipulujeme masy a nehovoríme im o dôležitosti konkrétne všestrannej prípravy na každý úkon, na každú maličkosť, na každý moment práce s detailom. Z hľadiska techniky, taktiky, psychológie., trebárs aj publicistiky. Chápem, práca s detailom bolí jednotlivca v športe i živote. Príchodom internetu sa veľa zmenilo. Kľúč ku všetkému aj v oblasti športovej žurnalistiky dostáva človek univerzálny. Dajú sa ním otvárať zámky do neba, ale i pekla. Na jednotlivcovi záleží, aké zámky otvára. Súhlasím tiež s tými, ktorí tvrdia, že ak budeme vyrábať syry, najlepšie je v tomto smere komunikovať so špičkovými bačami, ktorí dobre ovládajú zákonitosti prírody v prirodzenom chove a chode oviec vo svete života. Dobrý model fungovania športovej žurnalistiky, podľa mojej skromnej mienky, v Slovenskej republike neexistuje. Mnohé média vytvorili masy, preto že si na nich postavili svoj ekonomický model fungovania. Svet sa takým štýlom nebude uberať k ľudskému dobru. Dôvod, prečo je tomu tak? Internet sa stal zdrojom ľahkej manipulácie. Médiá podľa mojej mienky, musia pristupovať k ľuďom ako jednotlivcom. Nie pristupovať k manipulácii davu.
Čo podľa teba, chýba?
Kvalita vzdelávania a čítania, komunikácie. Priamej, každodennej. S porozumením. Všade veľa politikárčenia, múdrej politiky pre jednotlivca je v našej spoločnosti málo. Ešte šťastie, že aj tu existujú výnimky. Kvalitní novinári, a verím, že aj takí v mladom či strednom veku dnes existujú, sa budú ťažko presadzovať. Čo už mi skôr narodení?…Dnes chýba podpora funkčného kvalitného vzdelávania, lebo aj v oblasti žurnalistiky sú často na postoch učiteľov takí, ktorí nevedia, že nevedia, preto toto, o čom hovoríme nemôžu vedieť, že je potrebné toto vedieť a tým aj poznať. Potrebnú skúsenosť a užitočnú prax masy rýchlo valcujú na smetiskách biedy pre našich potomkov. Na smetisku dejín sa aj v športe dobre pretvárajú dejiny.
Ja to s odstupom času pošlem na niektorý portál zaoberajúci sa športom, ponúknem to ľuďom, priateľom športu znova na širokú diskusiu.
V tom ti zabrániť nemôžem, lebo taký je môj názor. Odvíja sa od vlastných skúseností, vlastného poznania i vlastného sústavného vzdelávania sa. Nie tak dávno som chodieval vzdelávať sa k múdrym ľuďom. Napríklad prof. PhDr. Eva Kollárová, PhD. rusistka; kulturologička; šéfredaktorka časopisu „Русский язык в центре Европы“; prezidentka Asociácie rusistov Slovenska upozorňovala okrem iných skvelých vedátorských i pedagogicko – vzdelávacích výstupov na vážnosť pozornosti výučbe aj ruského jazyka v našich slovenských školách, ktorý sa snažili z nášho vzdelávacieho systému, pred rokom 1989 podľa mojej mienky aj z oblasti žurnalistiky ďaleko kvalitnejšieho, akým je u nás dnes, vyčiarknuť. Učme sa múdrosti z každej časti sveta jazykovej i odbornej. A celkom na záver, mnohé, o čom hovorím, presadzuje svojimi tvorivými výstupmi niekoľko rokov aj Jeff Jarvis, novinár a profesor žurnalistiky na univerzite v New Yorku, ale aj iní, rozhľadení. Vzdelaní a sústavne sa vzdelávajúci ľudia. Každý máme svoju žurnalistickú skúsenosť pri športe i v živote. Nebojme sa o skúsenostiach a praxi otvorene a slušne hovoriť či písať, ak vieme, o čom vlastne hovoríme a prečo o tom hovoríme.
Zhováral sa a po rokoch rozhovor o ďalšie názory odpovedajúceho obohatil PhDr. Jozef Ivan, CSc.