Foto: archív Klubu priateľov Dukly | Text pod foto: Bývalý futbalista Ivan Bartoš, ktorý sa narodil 25. apríla 1977 oslávil toho roku svoje krásne výročie – 45 rokov od svojho narodenia v kruhu ľudí svojmu srdcu najbližších. Dávno pred svojimi oslavami povedal okrem iného aj toto: „Od detstva som sa presviedčal pri futbale, počínajúc tým detským cez dorastenecký vek, že aj futbalová múdrosť sa odvíja od ľudskosti. Snažil som sa a snažím do dnešných dní rešpektovať túto starú, vekmi overenú pravdu.“
„Pokúsme sa v rozhovoroch o futbale hľadať otázku, na ktorú je jeden ľudský futbalový život odpoveďou“, taký bol vstupný prológ nášho prvého stretnutia v našom podaní pre mladého, ale veľmi zaujímavého človeka. Jeho vizitkou je meno a priezvisko – Ivan Bartoš.
Stále mladý človek s prívlastkami: „Futbalista, ostrostrelec“, alebo ak chcete: „Chlapec z Liptova, ktorý vedel a vie dobre realizovať svoje kreatívne myšlienky tak vo futbale ako i bežnom živote.“
„Keď som ho vyberal do našej futbalovej liahne armádnej banskobystrickej Dukly bol mladý, vývojaschopný, v útočnej formácii priam učebnicovo ponúkaný pre rozvoj svojho talentu. Mal v sebe z domu nabudovanú sebadisciplínu a chcenie zdokonaľovať sa učením “ – aj takto charakterizoval Ivana Bartoša vo voľnej debate jeho tréner v mládežníckej kategórii, pán Peter Benedik.
Ivan, ktorý sa narodil 25. apríla 1977 a ktorý toho pri futbale a s futbalom zažil veľa a má množstvo svojich životných príbehov, pôsobí už na prvý pohľad vnútorne veľmi vyrovnane. Zrejme dobre vie, že už mnohé o ňom bolo popísané, mnohé mediálne nazhromaždené a to najzaujímavejšie sa aj nám snažil priblížiť svojsky, pokojne, knižne učesane.
A tak keď nám podával do rúk zaujímavú knihu s maličkým, sotva čitateľným titulkom na „chrbte“ jej vlastnoručne vyrobeného obalu: Moja fotokniha – Futbal a Ivan Bartoš, ostali sme milo prekvapení i zaskočení. Možno preto, že vnímame hodnotu a krásu literatúry o každom futbalistovi ako častú snahu autorov po preklade reči duše futbalistu, jeho vnútorného sveta, zavše až takmer do umeleckej podoby.
Nevieme ako iní pri tvorbe publicistiky o futbale a živote, ale chtiac či nechtiac sa stávame čoraz viac svedkami najtemnejších stránok futbalového života a nielen futbalových, ale i ľudských osudov množstva bývalých i súčasných aktívnych futbalových špilmachrov. Futbalová publicistika, literatúra o futbale prostredníctvom portrétov zvlášť, je podľa našej skromnej mienky citovou pamäťou a citovou históriou do takej tvorby zapojených. Je to písanie o jedincovi zvonku i z jeho vnútra. V súvislostiach života.
Preto až v období, keď nám život dovoľuje po širšom poznaní súvislostí v živote opierať sa s úctou o skúsenosti našich kvalitných učiteľov zisťujeme čoraz viac a častejšie, prečo tvorca podáva spravidla sotva možno iba jednu tretinu toho, čo daný jedinec prežil.
A Ivan Bartoš toho prežil s futbalom skutočne veľa.
Z vybraných bibliografických poznámok v súvislosti s Ivanom si dovoľujem vybrať hlavne tie, ktoré by mohli byť podnetom k zamysleniu a vlastnému čítaniu. Ivan sa síce narodil v Banskej Bystrici, ale ako malý chlapec začínal s futbalom V Liptovskej Porúbke. Nemal ani 12 rokov, keď začal obliekať dres žiakov Tesly Liptovský Hrádok, aby po krátkom futbalovom pôsobení na Liptove začal futbalovo dozrievať v Dukle Banská Bystrica.
Sám nám o tom povedal toto:
„K futbalu ma pritiahol otec. Niekedy bol brankárom v Liptovskej Porúbke. Ako žiaci sme prakticky počas školského roku okrem povinnej školskej dochádzky najviac času trávili pri futbale. Cez prázdniny sme často naháňali loptu od rána do večer a stalo sa, že nás zavše rodičia museli prísť aj hľadať, aby sme prišli keď sa zvečerievalo aj domov. Boli to krásne časy. V Liptovskom Hrádku ma najskôr ani veľmi nechceli, lebo som bol vzrastom malý. Hrával som aj hokej a keďže som chodil do športovej školy a v Liptovskom Hrádku sa venovali dobrí odborníci hlavne bežeckému lyžovaniu, nuž som to skúšal aj s bežkami na nohách. Dokonca podaktorí ma videli, ako sa budem venovať biatlonu. Nemal som však žiadne skúsenosti so streľbou a tak vyhral futbal.“ zaspomínal tak farbisto, ako by to bolo iba včera. Ale bolo to predsa, len, dávnejšie.
„Ako hráča krajského výberu medzi žiakmi si ma všimli v Hornej Mičinej pri Banskej bystrici vtedajší tréneri Dukly, páni Peter Benedik a Štefan Zvalo. Chvíľu ma ešte nechali hrávať v Liptovskom Hrádku, ale keď som dovŕšil 12- rok svojho života a rodičia po rozhovoroch s trénerom Petrom Benedikom privolili, že môžem trénovať pod ich dozorom, začal som chodiť do Hornej Mičinej na týždňovky. Občas som sa počas soboty, alebo nedele, teda keď sme nehrali zápas, dostával domov. Býval som v rodine Pančíkovcov a v žiackom družstve som začínal zväčša na ľavom krídle“ odvil Ivan ďalšiu niť svojich spomienok.
Keď sme sa zastavili pri jeho futbalových postoch, usmial sa aby skonštatoval:
„Čo tréner, zväčša je to aj nová obyčaj. Hrával som aj na poste záložníka, dokonca aj obrancu, aby som sa nakoniec vrátil na hrot útoku ako strelec. V mojom prípade zohral pri mojom futbalovom raste dôležitú úlohu hlavne tréner Peter Benedik. Dal mi veľa pozitív pre futbal i život. Bol tvrdý, náročný, svojský, ale pri našej futbalovej výchove úžasne trpezlivý, vytrvalý, odborne podkutý a hlavne, vedel tpo čo vyžadoval s loptou aj ukázať. Okrem toho o nás na základe stálej komunikácie s rodičmi vedel všetko. Dokonca aj to, ako sa nám darí v škole. Do ligového dorastu ma posunuli tréneri, keď z dorastu odchádzali Bažík, Poljovka, Móres. Spolu sme prechádzali do základnej zostavy postupne. Káder dorasteneckej ligy tvorili Greško, Babnič, Zajac, Hanák, neskôr všetko dorasteneckí reprezentanti Slovenskej republiky. Dobré výkony nás viacerých posunuli do reprezentačných dorasteneckých výberov. Vo futbalovej sezóne 1994/1995 sme sa stali majstrami Slovenskej republiky bez jedinej prehry.Už som spomínal spoluhráčov Petra Babniča, Vraťa Greška, Jozefa Hanáka či Richarda Zajaca, ale nesmiem zabudnúť ani na ďalších. Do reprezentačných výberov sa výbornými výkonmi tlačili i Martin Laurinc, Vladimír Helbich, skvelé futbalové výkony podávali Peter Pikula. Ján Cibulka, Peter Baťko, Štefan Poch, Róbert Rak, Ľuboš Perniš, Miloš Foltán, Ladislav Hurík, Jozef Kamenský, Rasťo Paučo, Pavol Škorník, Gabriel Jančík, ktorý to vedel reprezentačne aj v hokeji na korčuliach, Slavomír Macko, Marián Hurík, Peter Hudec, Ladislav Szepesi, lekárom kolektívu bol MUDr. Ján Pikula, vedúcim družstva Viliam Lačný a asistentom trénera Petra Benedika bývalý atlét, šprintér Ľuboš Chochlík.“
Keď to Ivan Bartoš povedal, chvíľu sa zamyslel, nuž dostal jednu kontrolnú otázku. A vieš kedy si dostal Ty svoju prvú pozvánku do slovenskej dorasteneckej reprezentácie? Otočil zo 2 listy v krásnej knihe vlastných futbalových spomienok a tam je to čierne na bielom napísané:
Nominácia na kontrolný reprezentačný zraz družstva SR U17 v dňoch 17. – 19. novembra 1993. Tréneri Rudolf Novák, František Hoholko a Peter Cisár pozvali do Veľkého Medera celkom 30 mladých, talentovaných futbalistov, medzi ktorými boli napríklad aj Gabriel Jančík, v tom čase ešte z FK Detva, Ivan Bartoš z Dukly Banská Bystrica, Martin Fabuš z ŠK Slovan Bratislava, Ladislav Szepesi z FC Rimavská Sobota, Tomáš Mužík z FK Detva, Gabriel Lančarič zo Spartaka Trnava, Marcel Loj z FC Košice, Rastislav Rosinský z FC Nitra, Jozef Gašparovič z Interu Bratislava, Michal Molnár z ŠK Žilina, Peter Varadin z FK Považská Bystrica, Peter Sobčák z Lokomotívy Košice a ďalší.
Pravda je i tá, že 7. – 9. marca 1994 už bola nominácia reprezentačného výberu užšia a na zápas proti Českej republike boli nominovaní traja hráči FC Nitra –
Marián Ďatko, Jozef Kotula a Richard Špánik, traja hráči ŠK Slovana Bratislava Martin Fabuš, Martin Hanko a Rudolf Talajka, ale až 5 hráčov z Dukly Banská Bystrica – Gabriel Jančík, Vladimír Helbich, Róbert Padych, Ladislav Szepeši a Ivan Bartoš, ďalej reprezentačný výber tvorili Marcel Fulier zo Spartaka Trnava, Karol Kisel z Lokomotívy Košice, Marcel Loj z 1. FC Košice a Zoltán Novota z DAC Dunajská Streda.
„No, ak sme už pri nomináciách, všetci dobre vieme, že Slovenská republika po 1. januári 1993 začala svoje reprezentačné výbery budovať a mňa tešilo, že sme sa v tých mládežníckych začali udomácňovať viacerí. Napríklad pamätný bol medzinárodný turnaj v Anglicku pre reprezentačné výbery družstiev U18, kde si tréneri Rudolf Novák a Peter Cisár vybrali znova do16 člennej nominácie až 5 hráčov z Dukly Banská Bystrica – Jožka Hanáka, Gaba Jančíka, Vladimíra Helbicha, Róberta Padycha, mňa potešilo, že aj moju maličkosť, v nominácii boli 3 hráči FC Nitra – Miro Hrdina, Richard Špánik a Jožko Kotula, 3 hráči ŠK Slovan Bratislava Rudo Talajka, Róbert Hanko a Szilárd Németh, 2 hráči 1. FC Košice Marcel Loj a Richard Koščo, z Interu Bratislava Andrej Porázik a zo Spartaka Trnava Marcel Fulier.“ Vracal sa svojimi spomienkami do minulosti, ešte nie tak dávnej, Ivan Bartoš.
Tréner Peter Benedik nám už v predchádzajúcich viacerých rozhovoroch o prednostiach Ivana Bartoša povedal, že v ňom čoraz viac objavoval okrem pevného charakteru aj rýchlosť rozhodovania v narábaní s loptou hlavne v ofenzívnych činnostiach, výbornú hru hlavou a umné zakladanie rýchlych protiútokov po získaní lopty na svoju kopačku.
Od iných sme sa o Petrovi Benedikovi ako mladí, začínajúci novinári dozvedali, že mal vo vybraných teritóriách svojich futbalových zvedov, ktorých si zavše išiel pozrieť, aby z tých ním povyberaných vychovával pre prvoligové mužstvá a tak československú ako i slovenskú reprezentáciu skvelých všestranne schopných a tvoriacich futbalistov. Samozrejme, že sme si mnohé overovali a do dnešného dňa overujeme v prepojení na prax. Preto aj teraz taká publicistická ponuka pre širokú verejnosť. Podnet na verejnú diskusiu v praxi.
Čo však o svojich trénerov zvykol s odstupom rokov hovoriť Ivan Bartoš?
„Trénovali ma mnohí tréneri. Každý z nich ma na niečo upozornil, niečo vo mne rozvinul či pribrzdil.“ Takto to zhodnotil pre našu publicistiku a našu čitateľskú verejnosť.
Usudzujeme, že aj trénerská dvojica Ján Ilavský – Štefan Zvalo v ňom videla už dlhšie jeho futbalové prednosti. Dala mu v „A“ mužstve ako prvá príležitosť objaviť sa v prvoligovej zostave seniorov. Stalo sa tak proti Humennému napriek tomu, že sa to v tom čase v Dukle medzi seniormi kvalitou len tak hemžilo. Konkurencia bola na každom poste silná. Stačí spomínať priezviská V. Lanat, Bažík, Bochnovič, Babnič, Greško, Karásek, T. Zátek, Poljovka, Strelec, Juračka a ďalší.
„Hej, v tom čase sme skončili v lige na 3. mieste, ale postupne som sa zo zostavy vytrácal. Až som nakoniec prijal ponuku Ružomberka na polročné hosťovanie do ich dresu. Po návrate ma tréner Stanislav Jarábek do mužstva Dukly nepotreboval a tak sa mojím novým pôsobiskom stalo mužstvo Agios Nikolaus, ktoré pôsobilo v II. lige. Bol som mladým futbalistom, diváci ma v gréckom klube veľmi neprijali a aj keď som dostával dosť herných príležitostí v tomto klube som sa dobre necítil. Bol som rád, že po vtedajších 8. mesiacoch pôsobenia nasledoval znova môj návrat pod Urpín. Dukla vypadla z I. ligy, odchádzali hráči, prichádzali, menili sa tréneri a pre mňa znova tiež prišla zmena, odišiel som na polročné hosťovanie do Olomouca. Spočiatku, pokiaľ tam bol trénerom pán Žemlička som napriek silnej konkurencii v mužstve Olomouca, veď tam okrem iných hrávali napríklad Kotúlek, Hainz, Ujfaluši, Rozehnal i ďalší skvelí futbalisti, pravidelne hrával, ale keď mužstvom prevzal tréner Kalvoda ja som sa znova vrátil do Dukly, kde začal trénersky pôsobiť Anton Jánoš. Mal som za sebou, ako som už spomenul neradostné pôsobenie v Grécku a tak som vypadol aj z reprezentácie, z vtedajšej silnej zostavy. Napríklad na ME v Grécku sme skončili na 7. mieste, ale z Radolského 21. som vypadol a napriek tomu, že som nehral ma tešilo krásne 4. miesto jeho výberu na ME v Bratislave. V tom výbere som však odohral iba jediný, posledný kvalifikačný zápas proti Rusku, ktorý sme vyhrali 3:1. Dostal som sa i do širšieho výberu „A“ mužstva, ktoré viedol tréner Dušan Galis, ale moje futbalové cesty neboli ani neskôr jednoduché.“
Futbaloví pamätníci vtedajšej Dukly to môžu potvrdiť. Napríklad aj vtedy keď zostava Dukly: Juračka – Karásek, Laurinc, Kentoš, Bartoš (77. Štrba) – Strelec, Faktor, Helbich, Kováč, Bubenko (65. Malatinský) – Pančík (87. Kostúr), podľahla v pohárovej Európe niekedy veľmi slávnemu Ajaxu na jeseň 1999 v Pohári UEFA 1: 6 a Ivan Bartoš nastúpil na kraji obrany.
V odvete nehral vôbec. Možno by o tom čo – to mohol povedať aj vtedajší tréner Dukly Miloš Targoš, alebo neskorší Anton Jánoš, ktorý po príchode k „A“ mužstvu Dukly vrátil Bartoša na hrot útoku.
A on zasa začal dávať góly ako na bežiacom páse. Antona Jánoša poslali vtedajší funkcionári z Dukly preč, ten sa usadil v Trenčíne, aby zobral Dukle titul na poste športového riaditeľa mužstva pod hradom Matúša Čáka a Dukla vymenila Ivana Bartoša do Žiliny za odchovanca futbalu v Trenčíne, Martina Fabuša. Odišiel do mužstva v ktorom dávali góly najviac vtedy dvaja noví muži – Stanislav Šesták a Ivan Bartoš. Obaja si veľmi pochvaľovali perfektné prihrávky na góly, ktoré im forsírovali zo zálohy hlavne Miro Barčík s Marekom Bažíkom.
Ale Ivan spomína aj na chvíle, keď futbal v Žiline nehral vyše 16 mesiacov, lebo ho trápilo ťažké zranenie achilovky. Dopodrobna vám vyrozpráva príbeh o jeho tretej operácii vo Švajčiarsku i o tom ako sa túžil konečne vrátiť do futbalovej Žiliny na ktorú nedá dopustiť. Dokonca vám rozpovie ako nastúpil na svoj posledný majstrovský zápas pred spomínaným zranením v drese Žiliny, ešte v roku 2005 ale aj o tom ako v roku 2007 prežíval svoje krásne chvíle návratu na sústredení so svojou milovanou Žilinou v Zlatých Moravciach, keď ho tréner poslal skúsiť znova strieľať góly v prípravnom zápase proti Dunajskej Strede.
„Mal som vtedy už 30. rokov a veľkú hráčsku pauzu. Bol to krásny návrat. Človek má čas počas takého smutného nefutbalového nečasu rozmýšľať nad všetkým. Veľa sme o tom rozprávali aj s manželkou Hedvigou. Dnes sú to už iba spomienky. Tú nádhernú šancu mi dali svojou odbornosťou a starostlivosťou odborníci z jednej súkromnej kliniky z Bazileja“.
Slávny básnik a spisovateľ, ba v Taliansku jeden z najslávnejších, ktorý sa narodil v vo Florencii, Dante Alighieri povedal:
„Žiadna bolesť sa neznáša horšie než spomienky na šťastie v dobe nešťastia.“
Príbeh Ivana Bartoša to potvrdzuje aj z obdobia, keď mu doslova spred nosa vyfúkli kráľovskú korunu najúspešnejšieho strelca našej slovenskej futbalovej ligy. Ale to by už bol celkom iný príbeh. Mnohé už bolo aj o Ivanovi Bartošovi v médiách napísané, mnohé odznelo aj v rozhovoroch viac či menej do spoznávania a poznania životných ciest Ivana Bartoša zapojených. Dovoľujeme si však aj pri tejto príležitosti upozorniť – nie na všetko sa dá v živote, publicistiku nevynímajúc, opýtať a nie na všetko možno v jednom príspevku či v jednej knihe zodpovedať. Prečo? Toto je tiež potrebná otázka na zamyslenie sa pred funkčnou odpoveďou.