Foto: osobný archív Františka Vavrinčíka | Text pod foto: František Vavrinčík ešte z čias, keď vykonával funkciu zástupcu veliteľa armádnej Dukly Banská Bystrica. Fotografia je uverejnená aj v knihe: Naša Dukla pod Urpínom.
„Neviem čo ti poviem zaujímavé tým, že som sa narodil 18. septembra 1940 na Zakarpatskej Rusi v slovenskej dedinke Nový Klenovec, ale detstvo som prežil na Gemeri. V osade Červeňany pri Sirku, alebo neďaleko Rakovej “ – povedal mi ešte v roku 2007. Vtedy mi autorizoval esej o jeho živote a pôsobení pri športe s logom Dukla.
Najskôr nastúpil na chvíľu do Dukly pražskej ako vojak základnej služby. Predtým bol majstrom Československa. Titul v trojskoku získal v 1961 roku na škvarovej rozbehovej dráhe a dopadom do pieskového doskočiska v Opave ešte ako junior.
V Dukle Praha skončil pre zranenie, zápal sedacieho nervu, preto ako študent Fakulty telesnej výchovy a športu odišiel na chvíľu do učiteľských služieb, aby sa 1. septembra 1966 vrátil ako trojskokan do vtedy rodiaceho sa Armádneho strediska Dukla Banská Bystrica. Prišiel zo Základnej deväťročnej školy z Detvy. Tam už pôsobil so svojou manželkou, bývalou úspešnou plavkyňou, pani Jankou. Pražáčkou, ktorá z lásky k stále veselému a spoločenskému reprezentantovi Československa v atletike opustila i nádhernú Prahu.
Samotný Fero, ako som ho celý život familiárne oslovoval, však o svojej pretekárskej kariére mi raz povedal aj toto:
„Budem celý svoj život s úctou a vďačnosťou vyslovovať skvelých reprezentantov Emila Zátopka, Juraja Benčíka, Petra Nemšovského, Jožka Pribilinca, Jána Žlezného, ale i tých, ktorí ešte pretekali vedľa slávneho Zátopka s logom vtedajšieho ATK Praha na hrudi – Skoblu, Vila Mandlíka a ďalších.“
Všetko podstatné je o jeho pohľadoch na šport a Duklu Banská Bystrica s ním, zaknihované v knižnej prvotine o histórii Dukla Banská Bystrica, ktorá vyšla pod názvom: „Naša Dukla pod Urpínom.“
Sú tam spomenuté mená jeho mnohých priateľov, pretekárov, funkcionárov a trénerov v Dukle. Z nich sa najdôvernejšie spoznal s dnes brigádnym generálom, PaedDr. Ivanom Čiernym.
Keď v sobotu 2. mája 2020 dotĺklo v bytovej jednotky rodiny Janky a Františka Vavrinčíkových športové srdce bez pár mesiacov takmer 80 ročného podplukovníka v zálohe, športového veterána Dukly a československej atletickej reprezentácie Františka, jeho bývalý veľký osobný priateľ a celých 11 rokov aj veliteľ Dukly Banská Bystrica, spomenutý brigádny generál Ivan Čierny mi do telefónu okrem iného povedal:
„Až keď nás opúšťa nám blízky človek, podobne ako láska vyžaduje takmer rovnaké umenie vzdať mu úctu a prejav neformálneho priateľstva ako napríklad pri jeho vydarenom trojskoku, ktorým sa prezentoval ešte ako pretekár aj v tričku našej Dukly. V tejto chvíli by sa patrilo pri jeho rakve povedať množstvo úprimných slov, ale zároveň v období súčasného koronavírusu potrebujeme aj mnoho sebaovládania a najviac tichého mlčania. Aspoň tak na diaľku prejaviť predovšetkým mnoho úcty k nášmu nenapodobniteľnému Ferovi. Zároveň takou vďakou a obdivom pomôcť prekonať hlboký žiaľ v srdci za úžasnú starostlivosť jeho manželke pani Janke, ktorá sa počas jeho dlhotrvajúcej choroby o neho príkladne starala. Tak pomôcť prekonať bolesť s rozlúčkou s drahým otcom v kruhu ich troch synov – Františka, Viktora a Michala a ich rodín, zmierniť aspoň na diaľku ich hlboký žiaľ.“
Pravý priateľ je ten, ktorý príde, keď ten druhý odchádza z tohto sveta.
Jeho verný kamarát z Dukly, tréner olympijského víťaza Jožka Pribilinca a ďalších skvelých pretekárov, atlétov, Juraj Benčík bol prvým, ktorý sa ozval telefónom, aby oznámil Klubu priateľov Dukly smutnú správu o včerajšej smrti Františka Vavrinčíka:
„Keby nebolo v našej Dukle Banská Bystrica kuté skutočné priateľstvo, nebolo by v nej toľko športového a ľudského bohatstva. Iste to potvrdia mnohí športovci, mám na mysli napríklad aj samotných ďalších trénerov Jána Šaffu, Petra Benedika, Mirka Martináka , Zdena Michnu, Dušana Valenta, ale i funkcionárov Štefana Golítku, Jula Nyárjasa a mnohých nespomenutých len z priestorových dôvodov, ktorí dokázali a iste spomienkami budú tiež pripomínať družné kamarátske vzťahy, veselosť a odbornosť, vernosť Dukle pod Urpínom i tej pražskej, zosnulého Františka. Zdobila ho súdržnosť, ochota odovzdávať Karlovi Jelínkovi, Pavlovi Sasínovi, Pavlovi Tolnayovi i ďalším svoje trénerské a ľudské skúsenosti počas celého jeho aktívneho života. František bol v kolektíve obľúbeným práve pre úprimný vzťah ku kolektívu a vedel sa na sebe samom veľmi, veľmi veselo zabávať a rozdávať“– tichým smutným hlasom takto popísal svoje vnímanie zosnulého tento skúsený trénerský a svetom uznávaný chodecký mág.
Nech je zosnulému Františkovi Vavrinčíkovi naša zem ľahká pre jeho večný odpočinok!
A ako autor tohto nekrológu si mu z dôvodov už povedaných a nevypovedaných verejne dovolím dať aj tento, jemu už počas jeho života sľúbený veršík na večnosť spájaný s jeho osobou:
„Z celej sily sa pnú mi v očiach slzy a v tele žily,
Zas tak ako pri spolutvorbe knihy vtedy raz
o Dukle ma myšlienky obkľúčili
sme naplnení hrdosťou, že sme spoznali aký veľký,
nezastupiteľný bol pre naše životy Fero Fras!“