Foto: Ján Miškovič | Text pod foto: Dve veľké postavy československého futbalu. Dvaja veľkí futbaloví priatelia. Dvaja reprezentanti s hrdým logom Dukla. Na zábere vľavo František Štambacher, dlhoročný hráč Dukly Praha, držitel zlatej medaily z OH 1980 v Moskve, zlatej medaily z ME v Juhoslávii 1976 a bronzovej medaily z ME 1982 v Taliansku. Žiaden iný futbalista z bývalého Československa nemá už takú úspešnú medailovú bilanciu. Vpravo olympijský víťaz z Moskvy 1980, rodák zo Spišského Hrušova, v tom čase kmeňový hráč Dukly Banská Bystrica, František Kunzo. Zo slovenských futbalistov sa olympijským zlatom môže ešte pochváliť Stanislav Seman, ktorý tiež pôsobil v určitom čase v Dukle Banská Bystrica. F. Štambacher a F. Kunzo sa ako kapitáni svojich tímov stretli po rokoch v stretnutí internacionálov Dukla Banská Bystrica – Dukla Praha. V pozadí vidieť Stanislava Baláža a Jozefa Oborila, obaja obliekali dres Dukly Banská Bystrica. V stretnutí veteránov oboch Dukiel, ktoré zorganizovali Peter Benedik, Jaroslav Čupka a Jozef Mazár za úzkej podpory viacerých podnikateľských subjektov zo Slovenska a niekoľkých jednotlivcov pri príležitosti 50. výročia založenia Dukly Banská Bystrica sa objavili aj ďalšie zaujímavé postavy z histórie československého a slovenského futbalu. Práve futbal sa stal športom, ktorý v začiatkoch existencie najviac preslávil mesto pod Urpínom i samotnú Duklu. Spomínaný zápas internacionálov odohrali na banskobystrických Štiavničkách 8. semtembra 2017 pred zrakmi asi 500 prítomných divákov.
Pred vyše tridsiatimi rokmi mi jeden novinár z košických Východoslovenských novín na adresu olympijského víťaza vo futbale Františka Kunza seniora okrem iného povedal, že je majstrom svojho remesla na futbalovej tráve. Zareagoval som: „Remeslo sa naučí každý. Umenie nikto. Ferino je futbalovým umelcom s umeleckou dušou Východniara.“
Ten novinár sa na mňa vtedy pozrel, nuž som mu dopovedal svoje videnie a vnímanie tejto – už vtedy nie veľmi pred športovou verejnosťou docenenej – osobnosti. „Cieľom nášho krásneho východoslovenského futbalového umenia nie je napodobenina, ale tvorba! Ferko dozrie umelecky, keď prídu na športoviská jeho deti.“
Stalo sa. Keďže futbal bol v 20. storočí najplodnejšou formou umenia aj na východnom Slovensku, František junior, ako aj Radoslav či Patrik zo ságy rodu Kunzovcov začali tým, že cvičili disciplínu, sústredenie a trpezlivosť vo všetkých aspektoch svojho života, len aby vo futbalovej a hlavne ľudskej hanbe nezostali. Ich vlastný otec im svojím životom na futbalovej tráve ukázal, že ak si futbalový umelec chce zachovať úctu a úspech, musí na sebe stále pracovať a byť skromný, lebo len talent nestačí.
To, že na Olympijských hrách 1980 v Moskve bol platným členom víťazného tímu ČSSR a najlepšie futbalové roky strávil v banskobystrickej Dukle, vie veľa futbalových fajnšmekrov. Vedia aj to, že pre Duklu vychoval troch synov futbalistov. Všetci traja boli obrancovia a všetci traja obliekali spomenuté dresy mužstva s logom banskobystrickej Dukly. Na všetkých troch je dnes hrdý. Vie živo zaspomínať aj na to, ako v rodnom Spišskom Hrušove, kde mal ihrisko hneď za humnom, naháňal loptu spolu s rovesníkmi od skončenia vyučovania až do zotmenia. V Rudňanoch si ho vybrali do “áčka” už ako sedemnásťročného, aby brúsil svoje futbalové ostrohy medzi dospelými na majstrovstvách kraja.
Na vojenčinu do banskobystrickej Dukly však narukoval zo Spišskej Novej Vsi. V armádnom celku vtedajšieho strediska vrcholového športu zotrval desať rokov a niekoľko rokov z nich aj s kapitánskou páskou na drese. Jeho výkony v obrane neunikli zostavovateľom reprezentačných výberov. Premiéru mal už ako dorastenec, neskôr hral aj za tzv. dvadsaťjednotku a napokon mu patrilo miesto aj medzi olympionikmi.
V mladosti skúšal šťastie popri futbale aj v hokeji. Dokonca nám podaktorí v jeho rodisku potvrdili, že aj hokejistom bol dosť dobrým.
„Hej, darilo sa mi aj na ľade. Dokonca som aktívne hral za Tepličku,“ skonštatoval, keď sme týmto smerom skrútli reč.
V sedemdesiatych rokoch minulého storočia, hneď po návrate z úspešného dorasteneckého turnaja s reprezentáciou v Taliansku, prišiel na Štiavničky. Do druholigovej Dukly. Po troch rokoch sa prebojoval s kolektívom poväčšine mladých, ale ambicióznych chlapcov do najvyššej súťaže a futbal v Banskej Bystrici ožil. Trénerská dvojica O. Bříza – Z. Michna mala po návrate do federálnej I. ligy vo futbalovej sezóne 1977/78 k dispozícii tento káder hráčov: J. Veselý, D. Boroš, F. Kunzo senior, Kopej, Kotián, Siládi, Bednár, Paliatka, Kolkus, Pollák, Majzlík, Kopačka, Kališ, Šimček, Grik, P. Mráz, Albrecht, Zvoda a Vály.
V roku 1981 zvíťazila Dukla spod Urpína v Slovenskom pohári a vo finále československého pohára podľahla pražskej menovkyni 1 : 4, keď polčas vyhrávala gólom Majzlíka. O dovtedy najväčší úspech, čo bolo víťazstvo v Slovenskom pohári, sa najviac zaslúžili tréneri Kováčik, Benedik, Lakota a hráči Boroš, Borovička, Kopej, Kotian, Kocian, Kunzo senior, Siládi, Kolkus, Kališ, Bilský, Majzlík, M. Nemec, Brezík, Targoš, Jurkemik, Bubenko, Zelenský, Mačaj. Vo futbalovom ročníku 1981/1982 Dukla znovu spadla do II. ligy, aby sa po roku opäť stala prvoligovou.
Odrazom pádov a vzostupov bola častá migrácia vojakov základnej služby v drese Dukly, ale František Kunzo hral v jednom klube – armádnom – už spomenutých desať rokov. Sám o tom s odstupom času hovorí:
„Bolo to prianie vedenia klubu. Mali záujem, aby sa skonsolidoval káder, aby hráči zostali. Ja som to akceptoval a urobil som dobre. Prežil som v Banskej Bystrici najkrajšie futbalové chvíle kariéry, Dukla mi pomohla stať sa členom olympijského mužstva, ktoré zvíťazilo v Moskve. Veľmi rád na to spomínam. Netajím, zostal som duklákom telom i dušou.“
Olympijské zlato patrí medzi míľniky československého futbalu. Možno ešte ťažšie ako olympiádu vyhrať, bolo uspieť v kvalifikácii. Na také konštatovanie reagoval František často takto:
„Zažiť atmosféru a triumfovať na olympijských hrách je snom každého športovca. Zvládli sme všetky prekážky vrátane kvalifikácie a dočkali sme sa životného úspechu. V tom čase sme mali vynikajúce mužstvo, teším sa, že som mohol byť jeho súčasťou. Dovolím si pri tejto príležitosti zopakovať hráčsky káder: Stanislav Seman, Luděk Macela, Josef Mazura, Libor Radimec, Zdeněk Rygel, Petr Němec, Ladislav Vízek, Jan Berger, Jindřich Svoboda, Lubomír Pokluda, Verner Lička, Rostislav Václavíček, Jaroslav Netolička, Oldřich Rott, Zdeněk Šreiner, František Štambachr a moja maličkosť. Trénermi boli František Havránek a František Cerman, ktorý mal prísť po OH trénovať Duklu Banská Bystrica. Nakoniec sa tak, podľa mojej mienky na našu škodu, nestalo.“
Pred záverečným turnajom v Moskve však bol F. Kunzo zranený. Tréner Havránek bol pred zranením s jeho výkonmi dlhodobo spokojný, preto ho povolal do olympijského tímu. Absolvoval niekoľko predolympijských prípravných zápasov a po nich prišla nominácia, v ktorej nechýbal.
František počas celého olympijského turnaja podával na poste obrancu vynikajúce výkony. Napriek tomu vo finále nenastúpil. Ako to vníma s odstupom rokov?
„Čo sa dá robiť? Tréner Havránek je už nebohý… Neskôr po zápase mi vysvetľoval, že chcel dať šancu aj Zdeňkovi Riegelovi. Vraj, lebo odohral celú kvalifikáciu. Potom sa vymenili úlohy, on sa liečil a začal som hrať na jeho poste. Chcel sa mu odvďačiť. Podával som dovtedy veľmi dobré výkony, na olympiáde som odohral štyri zápasy a myslím, že som pomohol mužstvu do finále. Kdekto si môže myslieť aj niečo iné, rozhodnutie trénera som rešpektoval, i keď sa priznám, na finálový súboj som sa v priamom súperení tešil.“
A čo prezradil čitateľom tejto publikácie o oslavách?
„Po zápase sme prišli do hotela v olympijskej dedine, navštívil nás predseda vtedajšieho ČSTV Antonín Himl a oslavovali sme až do rána. Spievali sme slovenské a české pesničky, tešili sme sa z úspechu. Nakoniec, nikdy predtým ani potom Československo na olympiáde futbalový turnaj nevyhralo. Na druhý deň, hneď po oslavách, mali ísť hráči na besedu medzi fanúšikov. Nakoniec sme šli dvaja Slováci – Stano Seman a ja.“
Predsa len, nebol tento úspech tak trochu v tieni úspechu ČSSR na ME 1976 v Belehrade a následne aj 3. miesta na ME 1980 v Taliansku?
„Mám pocit, že keby sa olympijské hry nekonali v Moskve, verejnosť by ho vnímala intenzívnejšie. Hralo sa vtedy v socialistickom štáte, bolo to pre nich „iba“ v Moskve. Ja si však myslím, že Moskva po všetkých stránkach v súvislosti s olympiádou obstála. Dostali sme všetko, o čo sme požiadali, organizácia podujatia i kvalita samotných stretnutí zniesli tie najprísnejšie parametre. Inak môžu hodnotiť túto svetovú fiestu azda len závistlivci.“
Menej futbalových priaznivcov vie, že v tom čase poškuľovala po F. Kunzovi pražská Sparta. Nakoniec mu ponuka z tohto klubu aj prišla, prestup bol na spadnutie, ale Banská Bystrica žiadala takú sumu, ktorú Sparta nebola ochotná zaplatiť. Namiesto Sparty prišla ligová Lokomotíva Košice a v nej aj zostava: Figura – Kunzo, Čabala, M. Suchánek, Máčaj (Andrejco) – Strapek, P. Fecko, Péter, Repík – Vankovič, Andrejko. Čo na to hovorí František Kunzo?
„Isto mohla zostava vyzerať aj takto. V Loki bola tiež v tom čase dobrá partia, dobrí hráči. Zahrali sme si v pohároch a predvádzali pekný futbal. Nebola to Sparta, ale hrali sme neustále v popredí tabuľky.”
Zaujímavé je aj jeho hodnotenie kariéry svojich synov. Verejnosti o nich prezradil toto:
„Najstarší František pôsobil v Banskej Bystrici a bol kapitánom v Újpesti Dózsa. Zažil triumfy v Slovenskom pohári aj v Maďarskom pohári. Rado začal v Púchove, dlhé roky strávil v bratislavskom Interi, myslím, že bol dobrým futbalistom. Najmladšiemu Paťovi bránili v rozlete zranenia, dvakrát si zlomil kostičku na chodidle a rozhodol sa nepokračovať v kariére. Venuje sa podnikaniu.“
Dosť často sa medzi duklákmi v Banskej Bystrici povráva, že si František ani veľmi nevšímal kvalitu práce futbalových funkcionárov. Jeho reakcia po rokoch znie takto: „Tehličku po tehličke, trpezlivo krok za krokom budovala Dukla Banská Bystrica kvalitu svojho loga statočnými výkonmi. Pracovali tu v mnohých športoch kvalitní tréneri i velitelia. Samozrejme, že mi bol a zostal najbližší futbal. Možno aj preto si napríklad veliteľa Dukly Ivana Čierneho viac pamätám z jeho pôsobenia pri futbale než ako veliteľa celej Dukly. Bol to prísny, ale korektný človek. Pracovitý. Napáchnutý takými olympijskými tradíciami, ktoré sú v každom období potrebné, aby slúžili pri výchove mládeže k čistému športovaniu, k úcte voči nášmu športovému, kultúrnemu i historickému dedičstvu. Dnes keď sa stretneme, nielen s ním si mám čo na túto tému porozprávať. Cesta žiadneho športovca nebola ani nikdy nebude rovná, ľahká, vydláždená čistučkým mramorom. Spravidla je dlhá, kľukatá, kamenistá, rôznorodá. Stačí sa pozrieť na dnešnú Duklu. Obdivujem pútnikov históriou, ktorí sa po rokoch snažia podobnými dotykmi spoznávať skutočný smer a zmysel života so športom v Dukle a dôverne približovať túto armádnu, ničím nezastupiteľnú krásu.”