Foto: archív Športlandia.sk | Text pod foto: Reparát sa podaril, tento kolektív aj vo svojom druhom federálnom finále I. československej dorasteneckej ligy zopakoval skvelú hru. Tú spred roka v súboji so Zbrojovkou Brno však spečatil víťazstvom. S Brnom najskôr na jeho pôde za Lužánkami hral nerozhodne 3:3, ale doma na Štiavničkách mu podľahol 0:1 gólom z 11. minúty. Potom búšil celý zápas na súperovu bránu, gól mu asi dať súdené nebolo. O rok prišlo repete s Vítkovicami. Futbalovú sezónu 1988/1989 zavŕšil 22.júna víťazstvom vo Vítkoviciach a na Štiavničky priviezol prvý futbalový titul pre Duklu Banská Bystrica z vtedajšieho federálneho československého futbalu. Tohoročný oslávenec Jozef Schelling je v dolnom rade tretí sprava. Sedí po ľavici trénera Petra Benedika, vedľa neho sú ešte Karol Praženica a Marek Penksa.
Zaujímavá otázka v titulku článku, ktorou otvárame našu stálu rubriku: Stalo sa. Futbalová Dukla Banská Bystrica má svoju peknú a bohatú históriu. Svoj podiel na nej má aj Jozef Schelling, ktorý sa narodil 3. augusta 1970 v Turzovke. Do dorasteneckého futbalu prišiel ešte ani nie 16 ročný, aby rozšíril rady vtedajších mladých futbalistov školy Petra Benedika. Na svoj príchod spomína s odstupom rokov takto:
„S futbalom som začínal ako chlapec na ulici v Dlhej na Orave. Asi som niečo zdedil aj pre futbal od svojho otca, ktorý v minulosti tiež hrával futbal. Na rozdiel odo mňa sa futbalom nikdy neživil. V mojom prípade to bolo trochu inak. Teraz, keď hodnotím svoj život, čo sa pri oslavám vlastných päťdesiatín patrí, musím priznať, že svoj talent som nerozvinul do plnej šírky. Môj aktívny futbalový život je za mnou, ale veľká dorastenecká Dukla Banská Bystrica zostane navždy v mojom srdiečku. Hral som spolu s Holecom, Karáskom, Praženicom, Strelcom, Dikaczom i mladším Marekom Penksom a ďalšími I. dorasteneckú ligu, mám vo svojej zbierke zlatú medailu z majstrovstiev Československa, lebo sme porazili Vítkovice doma i u nich na ich trávniku 3:1 a pravdou je i to, že som sa v oboch zápasoch zapísal aj strelecky. Doma som dal jeden gól z trestného kopu a vo Vítkoviciach dokonca sa mi podarilo skórovať zo štandardnej situácie dvakrát. Zlatú medailu som získal aj na majstrovstvách Československa stredných odborných učilíšť, keď sme porazili učilište, v ktorom hralo vtedy až 8 mladých talentovaných futbalistov pražskej Sparty. Za všetkých spomeniem aspoň Jirku Novotného, ktorý prišiel do Sparty tiež z vidieckeho futbalu a ešte nemal ani 15 rokov. Keď ma do dorasteneckej Dukly stiahol z druholigového dorastu môj najkvalitnejší tréner v mojej futbalovej histórii, pán Peter Benedik a postavil ma do zostavy: Holec – Praženica, Zátek, Karásek, Tóth – Jozef Móres, Fízel – Strelec, Rusnák, Dikacz, Penksa či ďalší, mohol by som spomínať napríklad Zachara, Mojžiša, nech mi prepáčia tí, ktorých neuvádzam, trebárs brankárov Stehela či Sečanského, ale už je to minulosť, spočiatku som sa pýtal po 15- tich, dvadsiatich minútach z ihriska dole. Nestačil som s dychom…“
Keď načúvate takým slovám neviem ako vy, ale mne sa zdá, že bola by veľká škoda nevracať sa ku krásnej futbalovej minulosti živými spomienkami. Veď napríklad dorastenecká Dukla Banská Bystrica za čias, keď v nej hrával aj Jozef Schelling vyhrala napríklad viac raz dobre obsadený medzinárodný turnaj vo vtedajšom západonemeckom Ostrachu, alebo ďalší v tej istej krajine, ale inom mestečku. Tam, kde Dukla vtedy porážala rad radom dorastenecké kluby slávnych európskych veľkoklubom Manchester City, Bayern Leverkusen, či Hellas Verona a práve Jozefa Schellinga vyhlásili za najlepšieho hráča turnaja.
Opakujeme mu minulosť podobnými slovnými spojeniami, aby sme sa ho opýtali, ako hodnotí tieto úspechy? A on na to? „ Víťaziť nad veľkými a silnými bolo krásne. Na tomto turnaji, ktorý spomínate sme vo finále porazili Hellas Verona, teda dorastencov vtedajšieho Footbal Clubu talianskej série „A“ hladko 2:0 sme boli za najlepších vyhlásení dvaja. Rozhodli o tom tréneri všetkých zúčastnených družstiev. Mimochodom náš tréner Benedik tam s nami na tomto turnaji nebol, lebo si plnil trénerské reprezentačné povinnosti pri československej dorasteneckej reprezentácii. Poviem pravdivo, sčasti sme boli i radi, lebo bol vždy prísny. Ani mne vtedy jeho dôslednosť, náročnosť na plnenie každej, aj najmenšej povinnosti v kolektíve nevyhovovala. Až dnes oceňujem jeho veľkosť a predvídavosť v súvislosti so smerovaním futbalového vývoja. Podľa mňa veľká autorita, u nás nedocenená. Ale to viete, doma nikto nie je prorokom. Jeho už vtedy v západnom futbalovom Nemecku zbožňovali. Preto nás pozývali na ťažké turnaje každý rok. Vtedy, po finále s Hellos Verona prevzal cenu najlepšieho futbalistu aj Robo Fízel, Fantastický obranca a veľmi dobrý kamarát. Ak už spomíname zahraničie, my sme v Ostrachu po víťazstve nad anglickým Tottenham Hotspur v skupine, porazili vo finále Borussiu Dusseldorf 4:0 a západonemecké noviny nešetrili slovami chvály na adresu našej hry. Viete prečo to spomínam? Dnes pri hodnotení našich slovenských súťaží sa veľmi málo, alebo takmer vôbec, nekonfrontujeme prostredníctvom našich súbojov s vyspelým futbalovým zahraničím. Nás tam dnes na kvalitne obsadené turnaje ani nepozývajú. O to viac som smutný, že som málo zúročil svoj futbalový talent vlastnou vinou…“
Málo kedy počuť takú kritiku do vlastných radov. Jozef Schelling dnes nehrá futbal. S tým skončil dávnejšie. V Petržalke, kde hrával napríklad spolu s Vladom Weisom starším, Peťom Fieberom na ktorého nedá ako na kamaráta dopustiť, postúpili vtedy do najvyššej futbalovej súťaže. Rovnako pekne a úprimne rozpráva o svojich futbalových časoch v mužstve I. Slovenskej národnej ligy – niekdajšom Magnezite Jelšava, kde trénovali okrem iných napríklad aj Mikuláš Komanický, Jozef Tománek a ďalší skvelí futbalisti, ktorí boli i kvalitnými trénermi. Čo na túto tému vraví samotný Jožko Schelling?
„Mám skvelých rodičov, výbornú, súdržnú rodinu. Škoda, že nás, teda mojich synov 25 ročného Jožka a 22 ročného Mateja opustila náhle moja milovaná manželka a ich mamka Adriana. Asi sa na naše spomienky, aj tie futbalové na nás pozerá teraz z nebíčka. Nadhodili ste Jelšavu. Boli sme tam na hosťovaní z Dukly spolu so Zacharom. Prišli sme vtedy pomôcť zachrániť kolektív v I.SNFL. Podarilo sa nám to. O rok, pod vedením trénera Ruda Taubera sme hrali v dresoch Jelšavy o popredné umiestnenie v spomenutej súťaži. Bola tam vtedy skvelá hráčska partia, napríklad skúsený, perfektný brankár Kováč, Jaro Putera, či Stano Miklík a znova by som musel spomínať viacerých. Boli tam srdcom i dušou futbalu oddaní funkcionári, bratia Furmanovci, Miloš Gallo i ďalší. Futbal tam mal bohatú históriu, mená Ľubo Spišiak, Karol Kotváč i ďalší, tréneri Raffay, Petrák a znova ďalší, to je to, čomu aj pri spomienkach hovoríme hrdosť na klub, na región, na vlasť. Odtiaľ som odišiel hrávať do už spomenutej Petržalky a tam bol tiež skvelý tréner, výborný človek, pedagóg Jozef Prochotský. Tréneri Adamec s Jarábkom ma poslali z „A“ mužstva Dukly na hosťovanie napríklad do Hurbanova. Osobne mi bolo hrať lepšie I. slovenskú národnú ligu ako vysedávať v našej federálnej československej lige len na lavičke. Ale všetko krásne z futbalového ihriska v mojom futbalovom podaní pominulo. Ostala mi hrdosť na Duklu, na spomenutých i nespomenutých z nej. Dnes keď pracujem už osem rokov v nemeckom Mníchove uvažujem o živote i futbale inak, než vtedy, keď som bol mladý a svet mi otváral futbalovou žičlivosťou futbalové brány dokorán. Oslavy mojich narodenín prídu o chvíľu v záhrade mojich zlatých rodičov pri grilovačke v kruhu najbližších a klamal by som, ak by som nepovedal, že ma oprášenie mojej futbalovej minulosti nepotešilo. Životná púť má veľa míľnikov, ktoré ponúkajú oceniť, spomenúť, poďakovať sa, upozorniť. Ďakujem aj o váš redakčný záujem.“
Po týchto slovách sme sa poďakovali jubilantovi za jeho peknú hru v drese Dukly Banská Bystrica a spomienky, ktorými obohatil históriu, zablahoželali za všetkých hodne zdravia. Jeho tréner Peter Benedik o ňom povedal aj toto:
„Bol to originálny stredový hráč s výbornou, presnou prihrávkou vďaka jemnej technike, ktorú mal asi vrodenú. Mal tvrdú strelu pravačkou a keď som si ho vyberal z Dolného Kubína, kde sa na jeho futbalovom raste podieľal skvelý tréner Jaroslav Chudý, ktorý, žiaľ, už tiež nie je medzi nami, bral som ho s tým, aby posilnil náš vtedajší špičkový prvoligový dorast v náročnej I. dorasteneckej lige. Mnohé inštinkty a príbehy ovplyvňujú náš pohľad na futbal i svet. Ten Jožka Shellinga mal v kopačkách a drese dorasteneckej Dukly špecifiká jedinečnosti i v komunikácii s jeho statočným otcom, z ktorého po dnešné dni rozvoniava človečina.“
Čo napísať úplne na záver? Také rozhovory s takými ľuďmi učia ako možno mocou faktografie spievať nádherné futbalové piesne. Vzbudzujú nádej, že neprestaneme hľadať aj futbalový pokrok v hľadaní toho, čo učí, aby sme nepodliehali výhovorkám, pohodlnosti, predsudkom a zaujatosti. Aj na tieto témy sa dá, veru, v súvislosti s každým jubileom zhovárať a písať o tom. Možno sú to začiatky publicistiky cez futbal o globálnej ekonomike stave súčasného sveta. Termínov, ktoré nás veľmi dnes omínajú!