Foto: Ferdinand Furdan | Text pod foto: Čo vyvolalo úsmev na tvári ambasádora Spoločnosti slovenských velikánov a prvého slovenského olympijského víťaza Janka Zacharu (na zábere vľavo) a jeho spolubesedujúceho, bývalého úspešného reprezentačného trénera Slovenskej republiky v boxe, Dušana Bučka – nevieme. Vieme však isto, že práve Dušan Bučko bol tiež jeho úspešným zverencom a rovnako poznáme výrok Jána Wericha , že úsmev nestojí nič a prináša mnoho. Obohacuje toho, kto ho prijíma bez toho, že by ochudobňoval toho, kto ho dáva. Trvá chvíľku, ale spomienka naň je niekedy večná. Nikto nie je taký bohatý, aby sa bez neho obišiel – a nikto nie je taký chudobný, aby ho nemohol darovať.
Ako publicista sa takmer pol storočia snažím zaoberať problematikou duchovných aspektov pohybu, fenoménom súťaživosti a za posledné 2 desaťročia tiež problematikou udržateľnosti vývoja v súčasnom športe.
Motivovali ma k tomu knižné publikácie o Emilovi Zátopkovi, ale aj z pera Ota Pavela o pražskej futbalovej Dukle či dnes už nebohom Jiřím Raškovi. Nakoniec, pán Raška sa mi venoval osobne 3 dni, keď som o ňom písal do knihy Cesta na Olymp a známe sú dosť aj moje osobné rozhovory z čias, keď ešte žil Emil Zátopek, pani Dana Zátopková či Josef Masopust, ich súčasník.
Kladiem si aj preto otázku, akú úlohu by tu mala zohrávať, z hľadiska konkrétnej publicistiky, knižnej, novinárskej, printovej či elektronickej, ponuka konkrétnych príbehov – pri používaní rôznej žánrovej pestrosti? Domnievam sa, že dnes nie je dobré čitateľa podceňovať a živiť ho napríklad aj balastom prostredníctvom rôzneho druhu médií. Ani z úst viacerých súčasných slovenských politikov. V dobe mediálnych masáží nie je vôbec vhodné tvrdiť, že nepotrebujeme napríklad ministerstvo športu! Ako, takej nepravde vytrubovania, na verejnosti zabrániť? Snáď nie opýtaním sa, či snáď potrebujú dnes poslanci súčasného parlamentu ešte vyššie platy?! Mohla by tom byť veľmi zaujímavá a naliehavá téma hlavne pre širokú „chudobnú“ pospolitosť? Nepotrebujú náhodou hlavne tí, ktorí vykrikujú že Ministerstvo cestovného ruchu a športu je nepotrebné, ich zníženie? Veď za ostatné roky vedenia tohto štátu je na vznik Ministerstva športu a cestovného ruchu dôvodov viac ako dosť.
Keďže veda môže pomôcť a ona aj pomáha, tak môžem s čistotou svedomia tvrdiť, že moc bez rozumu sa pod vlastnou ťarchou zrúti.
Zašiel som si na sklonku minulého roku s kolegom Ing. Jaroslavom Šiškom na Masarykovu univerzitu do Brna za doc. PaedDr. Emanuelom Hurychom, PhD, aby som ho požiadal aj o také možné uvažovanie na témy veľmi potrebné, akými sú odborné výklady na pohyb, súťaživosť či vedecké pohľady na potreby udržateľnosti zdravého vývoja v našom súčasnom športe. Tu je výber z obsiahlejšej odpovede, ktorú budem publikovať najbližšie knižne. Citujem v jeho rodnej reči:
„Do jisté míry se problému přeplněnosti prostoru balastem čelit dá, protože kvalitní žurnalistika si vždy nějakou cestu ke svým čtenářům najde. Obecně zajisté platí, že není radno čtenáře podceňovat. V době mediálních masáží však může poněkud ochabovat jejich pozornost a ochota prokousávat se haldami „harampádí“.
Síla konkrétního příběhu vždy byla pro čtenáře až magická, o tom ostatně svědčí i dlouhodobá oblíbenost mnoha literárních titulů napříč různými tématy. V oblasti sportu to platí zřejmě ještě více, protože sportovci prožívají příběhy zajímavé, mnohdy vyostřené a plné různých hraničních situací a etických dilemat. Podíváme-li se trochu zpět do naší (československé) historie, tak si můžeme připomenout, jaký přínos pro sport znamenali například František Kožík svými příběhy o Zátopkovi či Ota Pavel mnoha svými knihami se sportovní tematikou (Pohádka o Raškovi, Dukla mezi mrakodrapy, Bedna plná šampaňského atd.). Tato 2 jména zde zmiňuji zejména proto, že oba byli znamenitými spisovateli, kteří své dílo celkově nezaměřovali pouze na oblast sportu. I ten nejzarputilejší literární kritik (a že kritických výtek například ke Kožíkovi z ideologického pohledu nacházíme poměrně dost) by se řádně zapotil, kdyby chtěl jejich dílo kritizovat na půdorysu komentářů „sportovních znalců“ na sociálních sítích.
Dobrá novinařina je nepochybně pro svět sportu velice přínosná a nezbývá než věřit, že i přes to, že cesty – jak kvalita doputuje k adresátům, jsou dnes mnohem zapeklitější a více křivolaké, než tomu bylo dříve – tak nejsou a nebudou slepé. Domnívám se, že právě vyhledávání příběhů, a popis životních osudů zajímavých sportovců, mohou pomoci toto poselství dopravit k cíli. Dlouhodobě se ukazuje, že mnohem lépe to funguje v případech, kdy je sportovní příběh propojen s příběhem, který obecněji resonuje coby příběh lidský.“
A teraz uvediem, prečo je potrebné Ministerstvo cestovného ruchu a športu, aj z dôvodu rozbehu tejto oblasti na našom území, o ktorom píšem.
Napríklad v jeseni 1944, holandský kresťanský televízny kanál NCRV, vysielal pozoruhodnú sériu programov – pod názvom „Chudobní a bohatí“. Boli pozvaní členovia publika, aby hrali úlohu ministra sociálnych vecí, vo finančne obmedzenej holandskej vláde. Myšlienka programu vzišla zo skoršej série „O živote a smrti“, v ktorej divákom prezentovali lekársko-etickú dilemu, ako napr., že kto má väčšie právo na operáciu, 65-ročný pacient chorý na srdce, alebo dieťa s leukémiou?
V „Chudobných a bohatých“ 2 podobne hodné prípady súperili o priazeň publika. V tejto dobe, akokoľvek typickou otázkou, mohla byť aj táto: „Ak premýšľate o tom, ako ušetriť, koho si vyberiete, osobu na invalidnom dôchodku, ktorá vďaka prehodnoteniu svojich benefitov, má za sebou takmer polovicu z menej než 500 € mesačne, alebo matku na sociálnej podpore, ktorá musí živiť seba, a svoje deti, z mesačného príjmu, ktorý je len trochu vyšší, ako ten spomínaný predtým?“
Alebo: „A kto má väčšie právo sa sťažovať, rodina s 5 deťmi, ktorá minula iba 70 € mesačne z prídavkov na deti, alebo ten invalidný dôchodca?“
Na konci šou, aby podrobili skúške divácku solidaritu, bola požiadavka na peniaze pre výhercu.
Tieto príklady neboli vymyslené producentmi programu. Vzišli priamo z aktuálnej praxe novo utvorenej labouristicko-liberálnej vlády. Zjavne, táto prezentovaná voľba, nebola medzi chudobnými a bohatými, ale medzi chudobnými a chudobnými. Nikto sa nepýtal, či nejaká z holandských rýchlorastúcich liberálnych skupín milionárov sa nemala vzdať nejakých benefitov, napríklad v prospech nezamestnaných imigrantov. Nie. Pred očami národných pozorovateľov, divákov, vyvrheľ bol nasadený jeden proti druhému.
Kto mohol predpovedať pred 10 rokmi, že rešpektovaná európska televízna stanica, s vážnou reputáciou, by mohla prispieť takýmto spôsobom k rastúcemu rozdielu medzi ľuďmi, ktorí by mali navzájom cítiť len solidaritu?
Vravíte, že už viete, alebo tušíte, prečo to píšem? Lebo aj takto sa patrí prihovárať k chudobnejšej časti súčasného obyvateľstva – nielen v Slovenskej republike. Novoročný príhovor, aký nemusel byť. Skúsme uvažovať, prečo práve taký?…