Foto: archív autora | Text pod foto: Aj tento pohľad sa viaže s mojimi začiatkami v športovej publicistike. Učí uvažovať pravdou vyslovenou vzácnou osobnosťou svetovej literatúry: Čím viac požiadaviek k človeku, tým viac úcty!
Prvé pokusy o novinársku tvorbu som začínal adresovať vtedajším okresným Vranovským novinám, neskôr- bojazlivejšie- aj vtedajšiemu obrázkovému časopisu Štart či pre mňa veľmi lákavému Československému sportu. Neveľká dedinka slovenského Zemplína nemala v tom čase veľa tém pre celoslovenské či československé periodiká, ale Anton Frolo, Martin Gregor, Ladislav Pavlovič už v tom čase patrili medzi veľmi uznávané športové osobnosti .My sme mali v Nižnom Hrušove napríklad Michala Švábika či Michala Palka, ktorí obliekali divízne futbalové dresy dospelých, prvý vo vtedajšej ČH Strážske a ten druhý v Lokomotíve Vranov.
A potom neskôr moja novinárska pozornosť sa sústredila predovšetkým na kluby s logom armádnej Dukly. Pražskej, neskôr banskobystrickej, ale sčasti aj iných. Hlavne však s hrdinami Dukly historickej pri Svidníku. A tak som sa začal s úctou dotýkať skutočnej odbornosti a profesionality, reprezentovanej menami Karol Polák, Gabo Zelenay, Karel Malina, Oskar Mana, Rudolf Galo, Ján Novák, František Černoch, Ota Pavel, neskôr Peter Pospíšil či profesor Fraňo Ruttkay, docent Jozef Virčík, ale i docenti Jozef Vengloš, Michal Belej, Tomáš Stejskal a ďalší.
Dve strany jednej mince – teória a prax. Učil som sa jej symbióze vo výrobno – hospodárskej jednotke Slovcepa, ktorej bol generálnym riaditeľom Ing. Štefan Dolák. V tom čase spájala vo fabrikách čo najužšie teóriu s praxou tak, aby sa aj vplyvom kvality výsledkov vedy a vývoja i seriózne plánovanie hlavne v praxi odzrkadľovali na hospodárskom výsledku i prosperite života ľudí, ktorí v tých fabrikách pracovali.
Raz mi v aute generálny riaditeľ Štefan Dolák povedal, že každé teoretizovanie ústami nepraktikov je pochybnej ceny. Zvykne sa vtedy za všetko platiť pri konečnom účtovaní ľudskou biedou, rozvodmi, zbíjaním a zabíjaním nevinných a bezbranných, pretváraním dejín. Nie veľmi som v tom čase rozumel jeho slovám. Nemal som ani 30 rokov a v médiách sotva 5 ročnú prax. Ale začali moje rozhovory o všedných dňoch obyčajných ľudí. O svete a živote obyčajných, ale vonkoncom nie nezaujímavých ľudí, veď tak ako to jeden známy ruský básnik povedal: Niet nezaujímavých ľudí na svete….
Vrátim sa k našej histórii, k jej súvislostiam, o ktorých mi hovorili moji múdri besedujúci: Nezabúdajme a neprekrúcajme históriu. Bez minulosti niet budúcnosti.. Bráňme si svoju dedovizeň. Nebyť pomoci Červenej armády, by sme ani my, ani vy a tí čo prídu po nás sa mieru na tejto planéte nedočkali. A vtedy mne, začínajúcemu a stále zvedavému redaktorovi vravievali, často rozprávali mnohí z tých, ktorí sa priamo či už ako členovia II. paradesantnej brigády, alebo odvážni vojaci a velitelia iného druhu vojska dokázali formovať v ďalekom Buzuluku, aby po boku Sovietskej armády zabezpečili porážku fašizmu . Podaktorých z nich som videl plakať, keď na všetko spomínali na Troch duboch v kruhu Ludvíka Svobodu.
Zemplínsky poet v jednom článku o svojom debute okrem iného píše: Babylon hučí, vetrolamy sa klátia, v koreňoch zem sa zachvieva, zradné vody spodné bubnujú svoj strašidelný marš, kto zostane pochovávať bratov padlých so zalícenou puškou
Raz, nie tak tesne po II. svetovej vojne jeden vysoký funkcionársky hodnostár okresného formátu položil otcovi vtedy na margo jeho talentovaného, ale v danom futbalovom zápase zle hrajúceho mladého chlapca provokačnú otázku: „Prečo mu nevybavíš 255 – ku, aby sa nemusel na trávniku trápiť?“
Podobná irónia dnes pokročila v mojej publicistike ku konštatovaniu, že aj v súčasnosti stolistá ruža trúsi lupene
Len tých pokojných záhrad existuje minimum, ba aj pracovitých rúk akosi ubúda…dokážeme si pomáhať a nie závidieť?
Kŕčom úzkosti sa čoraz viac zatvárajú športoviská , nás mladých starcov zatvárajú do klietok netradičnej staroby. Kde sú odkazy Alexandra Dubčeka či nášho československého prezidenta, odvážneho a celým vojskom i miliónmi ľudí vtedy uctievaného človeka Ludvíka Svobodu?
V jaskyniach so zarasteným vchodom začíname hľadať krásu futbalu? Vídavame ju zavše aj teraz naprieč futbalovým Slovenskom, kde ešte nezačala prevládať antipatia nad chcením žiť krásne, tvorivo, múdro a šťastne.
Taká bola náplň, také boli motívy mojej publicistiky, keď som bol novinárskym batoľaťom, potom elévom a taká zostáva aj teraz.
Celý svoj novinársky život hľadám istotu, stebielko viery života bez vojen a ľudskej závisti. Ale znova sa pred mojimi očami vynára veľká loď nepokoja zo štipľavého dymu spálenísk ľudskej chamtivosti a úbohosti. Usiloval som sa za každého izmu nebyť reklamnou tabuľou neodborníkov aj na úseku futbalu.
Toto bolo a ak mi život dovolí aj zostane náplňou obsahu mojej publicistiky Nechcel som sa nikdy stať ani sa nestanem v publicistike, ktorú pre Slovensko priniesol na svet Ľudovít Štúr nemanželským dieťaťom. Rád a s hrdosťou na okrem svojho pokrvného otca spomínam okrem Ľudovíta Štúra aj na ďalších.
Všetkým, ktorí mi pomohli byť publicisticky činným tak v oblasti televíznej, rozhlasovej ako i printov ďakujem. Veľa zdravia a spokojnosti vinšujem tak im, ako i ich rodinám, ale aj všetkým divákom, priaznivcom športu a milovníkom aktívneho poctivého života, trebárs aj pri čítaní týchto riadkov. Všetkým z každého kúsku našej slobodnej Zeme.
Ďakujem aj tým, ktorí mi pomohli trebárs včera, predvčerom, pred týždňom. Napríklad taký Stanislav Varga, súčasný tréner MFK Dukla Banská Bystrica, ktorý má rád tvrdé a priame slová.
Mediálna publicistika by nemala nikdy chodiť po štyroch.
Veľké ďakujem za úprimné vinše a spoluprácu!
Jozef Mazár