Foto: archív Jána Medveďa | Text pod foto: Dokumentačná fotografia Dukly Banská Bystrica z roku 1969. Horný rad zľava: M. Kráľ, Ilavský, M. Masný, Mlich, Chovan, Š. Jutka, J. Tománek, Novák, Nemček, masér A.Brezovan. Stredný rad zľava: tréner Musil, Mažgut,A. Rusnák, Deák, Paľo Ondík, Búrik, Sedílek, Czingel, Šarišský, Medviď, asistent trénera Škripko. Dolný rad zľava: Martinko, Ján Medveď, F. Polák, Štepánek, Petrovič, Ondrej Zajac, Masrna, S. Chrobák.
Ešte v roku 1987 v minulom storočí vyšla vynikajúca kniha od Jána Feketeho z Modrého Kameňa pod názvom Futbalový dekameron. Na jej 128. strane sa píše, že podľa počtu odohraných ročníkov, najdlhšie pôsobil v I. lige Jozef Adamec ( vtedy išlo o ligu federálnu, československú – pozn. autora tejto eseje). Celkom v nej odohral v dresoch Dukly Praha, Slovana Bratislava a trnavského Spartaka 19 ročníkov. O jeden ročník menej pôsobil v lige Josef Masopust a René Houška s Jaroslavom Pollákom odohrali po 17 ročníkov…
Naopak, brankár banskobystrickej Dukly, Paľo Ondík, pôsobil v I. lige ako aktívny účastník iba 2 minúty ( bolo to v nešťastnom zápase Dukla – Slávia Praha 4:0 s trojnásobným striedaním hráčov). Na rodáka z Helcmanoviec, chlapca, ktorý začal s futbalom v rodnej obci aby ako stredoškolák, počas štúdia na Strednej priemyselnej škole drevárskej Spišská Nová Ves obliekal dres ligového dorastu vtedajšej Lokomotívy Spišská Nová Ves sa však zabudnúť nedá. Nielen preto, že ako vojak základnej služby v Dukle Banská Bystrica sa Pavol Ondík v úlohe „písmo maliara“ stal architektom osobných podpisov slávneho futbalistu Ladislava Petráša či neskôr aj mojej maličkosti, ale on už vtedy posúval ľudské krásno úzko späté s krásou a jedinečnosťou prírody na prvé priečky ľudskej existencie.
Keď sme sa po rokoch ako východniari znova raz pod Urpínom stretli, zareagoval svojsky: „ Pamätáš na našu izbu v Dukle? Na jej obyvateľov Jana Meda ( rozumej Medviďa), Štepiho ( Štepánka) , Alberta Rusnáka, s ktorými sme tvorili nerozlučný štvorlístok? Spomínaš si keď narukoval talentovaný Ferdinand, nie František, ako podaktorí spomínajú – Polák, mladý futbalista vtedajšieho Slovana Bratislava do Dukly a keď zbadal Jána Medviďa, pozdravil sa: „ Ahoj Medo!“ A Janko mu na to: „Aký Medo, vojak Polák?! Dukla a vojna v nej, to nie je holubník! Slobodník Medviď.“ … a Ferdo, rodák z Čár, nevedel čo má v tej chvíli robiť. Naše tváre na chodbe bytovej jednotky, ktorá bola v tom čase našim kasárenským vojenským priestorom Mládežníckej ulice mesta Banská Bystrica, boli vážne a smiali sme sa potom spolu nie raz pri návratoch k tejto milej udalosti. Futbalová Dukla bola pod Urpínom v tom čase veľmi zaujímavou a skvelou partiou ľudí, ktorí obliekali rovnošatu vojakov základnej služby. Pišta Jutka, Jožko, Petrovič, absolvent Marián Sedílek, ale i už vtedy ďalej slúžiaci Tono Búrik, Miki Czingel, Rudo Mažgut, Pišta Šarišský a ďalší písali krásne dejiny, na ktoré sa nepatrí zabudnúť.“
Nuž, už v tom čase, keď sme boli čerství štyridsiatnici sme si povedali, že pohľad na to, čo je aj dnes v prírode a futbalom s logom Dukla krásne, vzbudí iste naše spoločné spomienky na tých, ktorí natrvalo ostali v našich srdciach. A tu je ten čas, tu sú tie chvíle, aby sme spomínali a na svet prinášali dejiny zatiaľ nezaznamenané v knihách. Ide o dejiny našich srdiečok pospájané s futbalom a športom v Dukle Banská Bystrica.
Sediac v jednej kaviarničke novej autobusovej stanice mesta pod starobylým, ale pamätlivým Urpínom, spolu s Paľom odvíjame niť sedemdesiatnikov v prítomnosti známeho historika a štatistika IFFHS Ing. Jaroslava Šišku, ako jediného človeka, ktorý má o futbalovej Dukle Banská Bystrica drvivú väčšinu všetkého štatisticky podchytené, otvárame aj to, čo
podchytené nikdy a nikde nebolo. Napriek tomu, že sa nepamätáme, kto bol prvým hlásateľom na zápasoch Dukly Banská Bystrica, ešte po jej tesnom prechode z Vojenského útvaru Brezno, do športovej roty Vojenského útvaru v Banskej Bystrici. Vtedy sa písal rok 1965. Snažíme sa zaspomínať napríklad aj na to, ako vyzerala zostava „B“ mužstva Dukly Banská Bystrica práve vtedy, keď v nej nastupoval v bráne práve sám Pavol Ondík.
Dávame priestor stále počernému Paľovi, bez jedinej šediny v jeho typickom účese, aby priblížil časy z rokov 1969 až 1971, keď v Dukle ako mladý brankár futbalistov pôsobil. A on sa najskôr usmeje, nakloní sa bližšie k nám, aby pokojne vyslovil niekoľko hypotéz, aby potvrdil, že ľudská pamäť komputerom nikdy nebola ani nebude.
„Páni, nehmotné hodnoty duševného vlastníctva sú najcennejšie. Od nich sa odvíja ľudské dobro i pokrok. V tom čase hrávali za „B“ kolektív Dukly napríklad aj takí futbalisti, akými sa neskôr aj na medzinárodnej futbalovej scéne stali Marián Masný, Jaro Masrna či ďalší. Poviem veľa mien i zostáv. Možno nebudú 100 percentne totožné s tými, ktoré vybiehali k jednotlivým majstrovským zápasom o body vo vtedajšej divízii presne podchytené v súpiskách spomenutých stretnutí, ale väčšina z tých hráčov neskôr obliekala prvo a druholigové dresy slovenských klubov a podaktorí i klubov zahraničných. Dokonca mnohí z nich vybiehali aj v drese so štátnym znakom našej vlasti na hrudi. Ak chcete, aby tie zostavy boli aj s mojim menom, nech sa páči. Ale podotýkam, počas mojej základnej vojenskej služby pôsobili v Dukle aj brankári Anton Búrik, Marián Sedílek, Miroslav Kovařík, Ivan Roštár a z dorastu už pozoroval tréner Musil aj výkonnosť skvelého brankárskeho talentu, odchovanca banskobystrického futbalu, Pavla Michálika. Zostava by mohla vyzerať v tom čase aj takto: Ondík – Hojzák, Škripko, Štefančin, Škamla, ale na ľavej strane mohol byť aj Vinco Nemček – Štepánek, I. Marko, ale rovnako by tam mohli hrávať J. Ilavský či Ján Medveď, A. Rusnák – Masrna, Mlich, alebo Vodecký, Ondro Zajac či ďalší. Tréneri? Tiež boli viacerí. Pamätám na precíznu trénerskú robotu pánov Zibrínyiho či Galbičku.“
Termín „duševné hodnoty futbalistu“ sa v dnešnej publicistike nenosí. Zabúdame a nevieme, možno ani vedieť nechceme, prečo Paľo Ondík používa pri priezvisku a práci trénera Zibrínyiho prívlastok: trénerská práca precízna?!…
Podľa nás aj o tom je potrebné dnes pri tvorbe histórie hovoriť, skloňovať, porovnávať, pýtať sa a analyzovať všetko, čo by kvalitná história obsahovať mala. Nie náhodou odtiaľ sa začínali odvíjať úspechy futbalistov Dukly na medzinárodnej scéne. Nie tam sa niekde začali v slovenskom futbale v širších chápadlách predierať na svet vlásočnice úspechov jednotlivcov aj na medzinárodnom futbalovom poli?
Paľo Ondík po ukončení základnej vojenskej služby bol kvalitným brankárom vo Veľkom Krtíši, neskôr v druholigových dresoch Brezna, Zvolena, zabával svojim brankárskym kumštom divákov v Selciach či Šálkovej, lebo futbalu ostal ako brankár aktívne verný až do svojej životnej päťdesiatky.
Všimli sme si ho na futbalovej tribúne banskobystrických Štiavničiek ako živého pamätníka, keď Dukla oslavovala 50. výročie svojho vzniku. Súperom tej banskobystrickej bola pražská Dukla. Pýtame sa ho preto:
„Paľo, poznáme dobre dejiny týchto klubov u nás? Máme ich spracované? Potrebujeme ich? Chceme ich?“
A on sa v takom momente zamyslí, vráti sa do minulosti, aby skonštatoval:
„Zaujímavé otázky? Každé podobné zamyslenie môže vyznieť ako signál na uvažovanie o potrebe návratov do minulosti armádnej Dukly, ale aj iných futbalových klubov. Rád čítam zaujímavé veci o futbale a v tejto súvislosti sa pozerám na futbal prostredníctvom dvoch vecí: ako modelujeme vo futbale budúcnosť a či nás niekedy nebolia spomienky na minulosť? V oboch prípadoch modelujú obsah tvorcovia toho, čo naznačujem.“
Potom skrútne debatu a vyriekne:
„To máte tak: Vy robíte magazín Gól, ktorý vychádza pri stretnutiach súčasného MFK Dukla. Všímam si, sledujem v televízii Ligu majstrov i futbalový rast mladých talentovaných futbalistov z Banskej Bystrice v iných kluboch. Pýtam sa vás. Máme dnes dostatok podobných tvorcov konfrontácie minulosti s prítomnosťou? Aj za otázkami takého obsahu sa skrývajú mnohé odpovede. Možno aj výzvy pre potrebné analýzy a poučenia z futbalových pádov a vstávaní …“
Potom k tomu dodal viaceré mená a priezviská. Pozorne sme registrovali aj s Jarom Šiškom ním vyslovené a vo mne, keď napríklad hovoril o novinárskej obci, tej minulej a súčasnej, slovenskej i zahraničnej, rezonoval nápad, čo tak zakončiť tú netradičnú chvíľku s priateľom ešte zo základnej vojenskej služby v Dukle Banská Bystrica názorom bývalého reprezentanta Československa, špičkového futbalistu Dukly Praha a neskôr španielskej I. ligy, Milana Luhového. Práve ten mi na mnou podobné úvahy a potreby hľadania užitočných odpovedí, keď som sa podieľal na mediálnej príprave obsahu futbalovej rozlúčky s vtedy aktívnym futbalistom Celtiku Glasgow, Ľubom Moravčíkom, priblížil hlas svojho srdca takto:
„Asi som ani do reprezentácie nepatril. V tom čase bolo výkonnostne a mentálne zaujímavých veľa kvalitných futbalistov v československej lige. V Španielsku, kde som pôsobil dlhšie, ma upútalo ako tam dokázali vnímať rozdiel medzi klubovou publicistikou, teda obsahom klubových médií a mienkotvorných médií. Sledoval som snahy a smerovania potreby sústavného nárastu kvality futbalu v ich vlasti. Venovali tomu veľa pozornosti a zapojili do aktivít aj iné oblasti, nielen futbalové. Pojem vlasť, hrdosť na jej víťazstvá, povýšili vo futbale do chrámovej podoby. Nehovorili ani o futbale ako o športe tejto krajiny. Hľadali cesty, aby klubový futbal a v ňom tak hráči, ako i tréneri, funkcionári a všetci, ktorým záležalo na vzornej futbalovej reprezentácii Španielska, nachádzali cesty zbližovania dobra, odbornej kvality a úcty k futbalovej histórii ako prioritnú úlohu. Nerozprávali, ale tvorili.“
Vtedy som ešte tak zoširoka nerozmýšľal nad vysloveným a dnes napísaným. Riadky pre internetový magazín Klub priateľov Dukly píšem vo chvíli, keď médiami skloňujeme problémy s koronavírusom. Duševné hodnoty ľudí majú v každom ľudskom počínaní silu či slabosť tých drobných vlásočníc, ktoré sa predierajúc na svet v čase ich najvyššej potreby. Majú najvyššiu cenu vo chvíľach, keď zomknutie, pomoc, ochranu musí pred svetom dokumentovať aj naša vlasť prostredníctvom úprimne analyzovaných hodnôt a sily vlastného národa. Aj toho futbalového.
Patrím medzi tých, ktorí zvyknú tvrdiť, že šport a v ňom futbal zvlášť, sú najpravdivejším obrazom sily politických smerovaní pod nebom mieru, alebo vojen medzi sebou samými. Sú odrazom aj formovania politickej kultúry nášho slovenského národa.