Foto: MAFRA/Michal Sváček
Úcta, rešpekt ani slová na rozlúčku nevyvážia jej veľkosť a ľudskosť. Odišla 13. marca toho roku v Prahe z tohto sveta do športového neba. Vzácna žena, olympijská víťazka v hode oštepom z Helsínk v roku 1952, pani Dana Zátopková. Najväčšia osobnosť československej ženskej atletiky , obrovská osobnosť svetového športu, toho s logom Dukly zvlášť. Žena, ktorá so sebou po svete roznášala úžasnú ľudskosť, pokoj i radosť z úspechov iných.
Na jednom z Memoriálov Jozefa Odložila na pražskej Juliske mi položila otázku: „ Kto bol veľkou postavou skokov do výšky z vášho východu republiky, z Prešova?“ Červeň v tej chvíli poznačila moju tvár. „Bol to veľmi dobrý a pre atletiku zapálený človek“ – vyriekla a moja maličkosť odišla telefonovať pánovi docentovi do Prešova, aby som sa dozvedel, že išlo o Štefana Stanislaya, jedného zo spoluzakladateľov Večerného behu v Prešove.
Usmiala sa, keď som sa vrátil a vyslovil meno a priezvisko Štefana Stanislaya. Vedela čo idem urobiť. Úprimne sa smiala. Prejavila svojsky radosť k Slovensku, tú nefalšovanú, vnútornú, z hĺbky vlastného srdiečka, ktoré spolu so svojim manželom Emilom Zátopkom, nesmierne milovali. Viacerí milovníci športu nám do redakcie magazínu Klub priateľov Dukly telefonovali, že zomrela veľká postava nášho súčasného života. Ing. Štefan Barcík z Pialu pri Leviciach nezabudol dodať, že sa patrí chvíľu v tichosti vrátiť k olympiáde, na ktorej jej manžel získal za osem dní 3 zlaté olympijské medaily. V behoch na 5 a 10 km trati a v maratónskom behu.
Ticho nám otvára cestu do hĺbky vlastnej duše. Vo chvíli, keď prišla správa o smrti pani Dany Zátopkovej bolo aj pre moju maličkosť ťažko hľadať slová útechy.
Veľa sily hľadá človek na prekonanie toho jediného, čo nemôžeme nikdy zmeniť. S odstupom času, teda po niekoľkých hodinách, sedíme v redakcii a so zármutkom v srdci skloňujeme je život, snažíme sa načúvať melódii jej hlasu, keď spievala slovenskú pesničku aj so svojim manželom. Vraciame sa do chvíľ ich návštev po Slovensku, keď rozsievali aj v kraji od Tatier k Dunaju radosť i šťastie, lebo toto so sebou nosili celý život. Aj na krst tradičných kalendárov Dukly Praha, ktorý vedela vždy urobiť práve pani Dana bezprostredným, radostným, lebo vždy sa úprimne dokázala dotýkať každého odtieňa bežného života, Jednoduchým, ale múdrym slovom a priamou rečou. I úsmevom. Teraz sa na nás asi pozerá z atletického neba, aby nám povedala: Kto lásku nazval láskou, radšej smrť jej mohol meno dať, lebo ťažšie než úmrtie je, je verne milovať.
Smrť je vyústenie každého života. I toho krásneho a preto veľmi ťažko majstrovsky opísaného pri rozlúčke s pani Danou Zátopkovou.
Česť jej nehynúcej pamiatke.