Foto: Ján Miškovič| Text pod foto: Silu skutočnej futbalovej lásky spoznáš v slzách dieťaťa po prvej prehre v zápase, ale i dobráckeho pohladenia a otcovského úsmevu skutočného trénerského odborníka. Záber je z medzinárodného halového turnaja detí O pohár Jozefa Vengloša. Akože inak, sám prišiel až na dva ročníky deti na turnaji povzbudiť i potešiť sa s nimi, z ich náklonnosti k tejto krásnej hre. Toho roku sa však toto významné futbalovo – spoločenské podujatie v predvianočnom čase v športovej hale Vojenského športového centra Dukla z dôvodu COVIDu 19 neuskutoční.
Po zápase Česko – Slovensko, ktoré prehrala v Plzni naša futbalová reprezentácia hladko, uzatvárajú podaktorí náš reprezentačný futbalový rok skľúčujúco, iní sa zas utiekajú k domácim súťažiam. Bývalý známy futbalový rozhodca ešte z čias I. federálnej československej ligy, Stanislav Bomba, ktorý sa dožil pred pár dňami krásneho životného jubilea – 70. narodenín a ktorému sme mnohí okrem zdravia, spokojnosti i šťastia vinšovali i ďalšie krásne roky so slovenským futbalom a pri slovenskom futbale, nám po priateľskom zápase ŽS Podbrezová – Liptovský Mikuláš telefonicky povedal aj toto:
„Stretnutie ukázalo skutočnú druholigovú silu. V Podbrezovej odohrali spomenuté mužstvá za dodržiavania prísnych opatrení spojených s COVIDom 19 nádherný futbal. Liptovský Mikuláš vyhral po hre, za ktorú by sa nemuseli hanbiť ani prvoligové mužstvá 3:0, pekný futbal ukázala aj Podbrezová a je len škoda, že sa už nehrajú aj samotné majstrovské druholigové zápasy. V mužstve Liptovského Mikuláša na seba herne i strelecky upútal futbalový talent Mastiš, ktorý dal 2 góly. Na rozdiel od našej reprezentácie, ktorá v Plzni prehrala s Českom 0:2, by sa bol divák pri televíznej obrazovke pri pohľade na priebeh stretnutia Podbrezová – Liptovský Mikuláš, iste bavil futbalom.“
Iný verný priaznivec nielen slovenského, ale zároveň tiež aj znalec československého futbalu, JUDr. Miroslav Novák z Vranova nad Topľou, kde vykonáva v súčasnosti funkciu prezidenta tamojšieho futbalového klubu, nám medzi rečou pri našom redakčnom blahoželaní k jeho 65. narodeninám povedal:
„Sila futbalu nespočíva v množstve vyjadrení na facebooku, ani na twitteri, ale v sústavnej analytickej komunikácii najskôr v domácich klubových podmienkach a potom postupne v rodine regionálnych futbalových klubov, následne v kluboch s republikovým kormidlom a tak sa to postupne presúva na medzinárodnú futbalovú scénu. Žiaľ, my sme tam toho roku, napriek tomu, že sme postúpili medzi 24 účastníkov záverečných bojov o majstra Európy, nášmu futbalu a s našim futbalom futbalovým priaznivcom veľkú radosť samotnou hrou neurobili. Za našu hru v reprezentačných dresoch sa až na jeden dva zápasy dostáva reprezentácii od kvalitných futbalových fajnšmekrov zo zahraničia právom dosť opodstatnenej kritiky.“
Osobne nepatrím medzi tých, ktorí ovládajú perfektne facebook či twitter, nie som si preto istý akú analytickú kvalitu súčasného slovenského športu, futbalu zvlášť, ponúkajú z pohľadu analýz sociálne siete vôbec, ale mne sa v mojej redakčnej praxi stále vypláca pootvoriť dvierka do futbalovej histórie.
A tam, pri spätnom päťdesiatročnom pohľade končilo Československo futbalový rok 1970 zápasom s Poľskom na domácej pôde v Prahe na Letnej nerozhodným výsledkom 2:2 a špičkoví futbaloví novinári ponúkli v písaných médiách množstvo kritických analýz na hru nášho mužstva v celom neúspešnom futbalovom roku 1970. Konkrétne , Československo nastúpilo proti Poľsku v zostave: Kramerius (Sedláček) – Večerek, Majerník, Urban, Mutkovič – Bartovič (Albrecht) Petrovič, Vrána – Štrunc, Nagy (Bičovský) Stratil.
Nebol vtedy facebook, nebol twitter, ale vo viacerých analýzach v písaných médiách tak po zápase, ako i potom počas najmenej dvoch rokov nehrešili novinári hráčov za zlé výkony, ale hľadali čo a ako sa varí vo vtedajšej československej futbalovej kuchyni. Pomáhali konštruktívnou kritikou riešiť nedostatky. Nešírili senzácie, nesúdili.
Prečo som, teda, uviedol vtedajšiu zostavu? Ten kto si na tie futbalové časy pamätá vie dobre, že títo chlapci v takej zostave na viac nemali. A pýtam sa: „Mohli sme mať v takom zložení, v akom sme hrali toho roku proti futbalovo vyspelejšiemu Česku, čo len nádej na lepší výsledok?“…
V zahraničnej tlači na to odborníci dali pádne, i keď pre našu vlasť prinajmenšom smutné, odpovede. My sa utiekame k tomu, že sme postúpili na ME. Postúpiť sme postúpili. Ale kde sme sa posunuli vo futbalovej kvalite? Klubovej, mládežníckej, druholigovej v komunikácii po osi vidiecky futbal – regionálny futbal – štátna reprezentácia – zahraničie? Aké zastúpenie a v akých funkciách má napríklad náš súčasný futbal v štruktúrach UEFA či FIFA, akú kvalitu predstavujú naši hráči v európskych futbalových rebríčkoch hráčskych individualít? Kde sa nachádza náš klubový futbal?…
Otázok je naporúdzi vyše hlavy. Viete čo mi dnes dopoludnia po tréningu povedal v Banskej Bystrici, myslím si, momentálne najkvalitnejší futbalista súčasnej II. slovenskej ligy, Róbert Polievka, na otázku:
„Tak ako, pán Polievka, hodnotíte publicistiku vôkol vášho prestupu z MFK Dukla?“
Jeho odpoveď znela.
„Už sa konečne zaoberajme kvalitou hry priamo na trávniku, zaoberajme sa podmienkami, v akých sa náš futbal nachádza, za akých ho hráme? Mne najviac chýba zo všetkého samotný futbal o majstrovské body pre futbalového diváka.“!
Mojej maličkosti tou odpoveďou tento hráč s odstupom rokov pripomenul, že ani vtedy, v tom 1970 roku nemohli naši vtedajší futbalisti ponúknuť divákovi kvalitnejšiu hru. Dostali úlohu, ktorú s reprezentačným znakom na hrudi nemohli zvládnuť. To isté, myslím si, platí aj o našej súčasnej slovenskej futbalovej reprezentácii a v klubovom futbale o zostavách mužstiev, ktoré nastupujú resp. mali by nastupovať o body vo svojich súťažiach.
Vari, sú vždy na hracej ploche tí najsúcejší hráči, ktorí by mali nastupovať v dresoch príslušných súťaží? Ale ono sa to už dlhšie týka aj slovenských reprezentačných futbalových výberov. Ľahké je položiť trénerom, predovšetkým tým kvalitným, ktorých nemáme v našich slovenských futbalových podmienkach z pohľadu vrcholového futbalu oproti minulosti na výber, túto otázku. Ale rovnako, ťažko sa jej pre novinára vyhnúť ak má prinášať pre verného fanúšika počas roka presné informácie. Dnes má veľa ľudí aj z celospoločenského diania o súčasnom svete dosť veľký prehľad, aby tí ktorí ho majú ešte väčší v porovnaní s európskym futbalom ako bežný divák, mohli smelo tvrdiť, že nie všetci zo zahraničia, ktorí sa tam dostali, výkonmi spĺňajú kritéria našej domácej prvo či druholigovej špičky. A to isté platí o dorastencoch, ktorí behajú po našich prvoligových trávnikoch či na umelej tráve!
Hej, voľakedy to bolo tak, že hrať za klubové farby bolo hrdosťou. Opýtajte sa na to bývalých víťazov finále PVP, ktorí vyhrali nad slávnou FC Barcelona v dresoch nášho slovenského Slovana Bratislava. V jeho mužstve vtedy nenastúpil ani jeden cudzinec. Viem, futbal sa šinie s biznisom rýchlosťou kométy. Ale môžeme poznať systém práce s hviezdnym futbalovým nebom, keď doma máme problém s poznaním kvality obyčajnej futbalovej trávy, alebo prehľadom talentov, ktoré si ukrývajú vidiecke kluby pred chúťkami nefutbalových biznismenov?
Na čo sa tu hráme a dokedy sa sami budeme klamať? Keď sa vrátim k rokom dávnejším, napríklad k striebru Československa na MS v Chile, alebo zlatu na ME v Belehrade a spomeniem si na rozhovory s vtedajšími skutočnými hviezdami svetového či európskeho futbalu z našich reprezentačných mužstiev, tam nachádzam zdroj tvrdenia, že pokiaľ nevypestujeme v kluboch vlastnú klubovú hrdosť a v reprezentácii hrdosť na reprezentačný dres, oháňaním sa celebritami budeme v našich životoch z dňa na deň v hlbšom podpalubí.
COVID 19 nás na to upozorňuje v plnej paráde i dôsledkami. Naprieč celým svetom. Čím skôr dokážeme zvrátiť záhubu, kde sme posunuli aj krásu futbalovú, tým skôr budú naše fanúšikovské rady aj na futbalových tribúnach silnieť a budeme sa navzájom vedieť tešiť z futbalu aj po prehrách, ale len preto, lebo sme videli skutočný futbal a nie predstierané divadlo bez futbalového kumštu, herného majstrovstva.
Tento náš súčasný reprezentačný výber nás z doterajšej pošmúrnosti sotva za rok dva na medzinárodnej scéne posunie k lepším náladám vďaka svojej hre. My jej, totiž, nedokážeme vytvárať podmienky. Nemáme právo nadávať v takom prípade na hráčov. Odhliadnuc od nízkeho štandardu výkonnosti niektorých jednotlivcov, už spôsob akým sme končili minuloročné republikové súťaže, bol nevhodný našim dovtedajším skvelým úspechom na medzinárodnom futbalovom poli.
Ale my si tú hanbu v našej republike, hlavne však v zahraničí, robíme dnes stále. Na mnohých frontoch našej kvality životov to denne vidíme. Vo futbale napríklad už medzi 15 ročnými samotným preberaním lopty či jej pristavením nohou. Načo potom písať o spôsoboch preberia lopty v reprezentácii, keď tento prvok veľa raz robí problém ešte aj medzi seniormi na ligovej scéne, nehovoriac o mládežníckych súťažiach. A potom sa nedá už vôbec baviť o priestorovom videní, alebo spôsobe prihrávok či streľbe. Je to všetko stereotypné konštatovanie.
Tak isto ako keď skonštatujeme, že si nevážime u nás na mnohých miestach skutočných odborníkov. A potom sa čudujeme, že ten najvernejší fanúšik, napríklad aj hrdý Slovák na našich skutočných slovenských velikánov, závistlivo sleduje ako hrdí vedia byť na výsledky svojej práce vyspelé nielen futbalové, krajiny.
Ale aj tam, akosi pribúda tých neduhov, ktoré naznačujeme. Samozrejme, že by nás to nemalo tešiť. A už vôbec by sme sa v našej praxi nemali neúspechmi či chybami iných oháňať ak tie chyby robíme doma ešte väčšie. Skôr tiež musíme starostlivo vnímať, prečo je tomu tak.
Náhle umŕtvenie futbalu, hlavne umelými zásahmi dostáva náš futbal na dno. Deštrukcia sa všade robí ľahko. Potom sa ťažko šikovne súkajú rošády, ak náhodou aj nechtiac urobíme v tom futbalovom súkolí chyby. A ak ich už robíme hrubé, to je ako by sme robili v živote ťažké hriechy. Tie sú však neodpustiteľné!
Kolmé pasy sa nám z nášho kvalitného futbalu vôbec nevytratili náhodou. Nabiehať zo zadnej pozície na kolmé prihrávky do gólových pozícií, tomu učili našich strieborných medailistov z MS , alebo zlatých z ME či svojich hráčov pri skvelých klubových víťazstvách Slovana, niekedy slávnej Trnavy či ešte vo svetovom futbalovom klubovom živote úspešnejšej Dukly, múdri a dôvtipní lodivodi. Trénerskí a funkcionárski. Uznávaní a rešpektovaní zahraničím.
Mnohé pozitívne atribúty sa povytrácali z nášho futbalu a športu na rôznych úrovniach. Ale ani si nemôžeme robiť chute na fajnovejší futbalový koláč, kým nebude v kuchyni všetko v poriadku a kým nebude šéfkuchára. Ak sa však náš futbalový pôst touto jeseňou na najvyšších poschodiach skutočne skončil, cez zimu by sme si mohli celú futbalovú domácnosť usporiadať. Ba musíme, aby sme už nehladovali a nezomierali strachom či stresom. Nielen vo futbale, ono to všetko so všetkým súvisí, ale práve to mnohé sa hlavne od športu, futbalu zvlášť, vo svete odvíja.