Foto: z archívu M. Penksu | Text pod foto: Aj tak vyzerali momenty na štadiónoch najvyššej nemeckej súťaže, v ktorej sa objavoval aj strelec gólu Marek Penksa ( s rukami nad hlavou) v základných zostavách kola. Diváci aplaudovali, nemecké média o ňom písali pozitívne, my sme u nás, v našom futbale, hrali s reprezentačným „A“ mužstvom bez tejto hviezdy, ktorá sa objavila na európskom futbalovom nebi v zoskupení mladých futbalistov armádnej Dukly Banská Bystrica, kde bol trénerským „šéfkuchárom“ Peter Benedik.
Svoju futbalovú osobnosť dotvára roky. Život nedovoľuje mnohým sledovať pomerne zblízka 30 rokov futbalistu, ktorý vyrastal v skromných podmienkach Veľkého Krtíša a už v dvanástich rokoch prešiel pod trénerskú kuratelu veľkého a hlavne futbalovým hnutím za dosahované výsledky, medzinárodnými parametrami kvality, ceneného trénera. Pamätám sa, keď v drese žiackeho družstva Podlavíc chytal Michal Val, neskôr športový redaktor regionálneho formátu a mi sme počítali góly, ktoré mu na vzorne upravenej tráve ihriska v Mičinej pri Banskej Bystrici dával malý chlapec, ktorého o pár rokov neskôr nemeckí novinári označovali termínom „zauberzwerg“ čo v preklade znamená „zázračný trpaslík.“ Občas mu ako 17 ročnému tak hovorili v kabíne bundesligového Frankfurtu spoluhráči a vyspelí nemeckí futbaloví diváci ho pre zmenu povzbudzovali „Peng Peng Penksa. Len naša slovenská tlač bola v súvislosti s jeho výkonmi skromnejšia.
Možno preto, lebo pomerne v tichosti odišiel do tréningového kempu slávneho FC Barcelona ako 16 ročný, aj keď už s titulom majstra Európy v kategórii do 16 rokov, z dresu Československa a klubovej armádnej Dukly Banská Bystrica. Jeho vtedajší tréner Peter Benedik, ktorý ho z Veľkého Krtíša po konzultáciách s jeho otcom presunul hráčsky pod Urpín, kde začal Marek Penksa navštevovať Osemročné športové gymnázium, o ňom raz povedal:
“ Je futbalovým ideálom integrity disciplinovanosti k futbalovým povinnostiam, lebo futbal nesmierne miluje. Snúbi sa v ňom agresivita, odolnosť, kreativita a kompaktibilnosť pre špičkové futbalové dozrievanie.“
Toto vyslovil Peter Benedik ešte v čase, keď sme spolu s ďalšími zo Záhradkárskej osady nad Čerínom chodili sledovať jeho futbalové kúsky, ktoré dokázal násobiť gólmi. Spomínanému Miškovi Valovi ich vtedy v jednom zápase nasúkal rovných 16 a na ďalšie prihral. Sekundovali mu pri tom Robo Semeník i ďalší, s ktorými neskôr získaval nie len žiacke a mládežnícke tituly majstra republiky, ale aj zaostrený zrak futbalových agentov z mnohých kútov Európy na svoj nesporný futbalový talent. V tom čase sotva mohol niekto na plné ústa prostredníctvom médií povedať, že Marek Penksa, ktorý sa narodil 4.augusta 1973, teda v zamení leva, je taký športovec, ktorý vie zvýšiť vlastné úsilie, aj keď už koná na jeho hranici.
Po rokoch, keď sa z televízneho dokumentu k 50. výročiu vzniku Dukly Banská Bystrica dozvedel, že bol a zostal mojim veľkým futbalovým miláčikom, mi v jednom z mnohých úprimných rozhovorov prezradil:
„ Keď som chodil v Banskej Bystrici do základnej školy, potajomky som si v čase osobného voľna ordinoval bežecké tréningy na trati Banská Bystrica – Zvolen a späť pri čom ma nesmierne tešilo , že som tam pravidelne stretával trénovať atletickú chôdzu, predstav si, olympijského víťaza Jozefa Pribilinca. Bola to pre mňa úžasná motivácia dotýkať sa takej osobnosti v tréningu a dýchať spolu s ním tréningový vzduch. Krásu futbalu som sa rozhodol zvládať a robím tak stále bez alkoholu a fajčenia.“
Marek vie zvládať krásu futbalu i tvrdú futbalovú realitu aj dnes.
„ Všeličo som s Marekom v internátnej izbe pozažíval. Bol to fajn chlapec, ktorý sa futbalu odovzdal celý“ –povedal o ňom v jednom čase s ním spolubývajúci Marián Strelec.
„ Aj dnes má svoj vlastný futbalový imidž, svoje vlastné čaro futbalovej osobnosti, ktorá perfektne ukazuje v praxi „vedatorsky“ popisované tréningové základy v práci s tými najmladšími. Je to z pohľadu zvyšovania kvality futbalu v MFK Dukla a Slovenskej republike oveľa dôležitejšie ako keby o ňom niekto písal traktáty ako ho potrestali, keď chcel vo veľmi mladom veku odísť do Nemecka…“ – zauvažoval skúmavo Maňo, ako Strelca familiárne volajú jeho spoluhráči.
Po týchto vážnych slovách som dodal a s plnou vážnosťou to dávam na papier, že vo svojich 45 rokoch Marek Penksa ostáva sám sebou, chce ostať sám sebou a osciluje medzi slobodou, voľnosťou, systematickosťou, zodpovednosťou.
Keď sme sa s Petrom Benedikom bavili o Marekovom úsilí získavať postupne aj teoretické základy pre prácu, ktorú doslova miluje, skúsený pedagóg a futbalový stratég v tejto súvislosti okrem iného povedal:
„Má viacero perfektných vlastností, ktoré ho predurčujú do úlohy kvalitného trénera, ale jedna z nich je predsa len na rozdiel od iných dominantnejšia. Má úžasnú schopnosť pravdivo vnímať svoj obraz, vie ho zhodnotiť a teoretické štúdium chce, napriek mnohým konfliktom v sebe samom dopĺňať.“
Zaujímavý, ale z pohľadu dôvernejšieho poznania futbalovej cesty Mareka aj pravdivý, veľavravný postreh. Keď po Marekovi v jeho šestnástich rokoch poškuľovali významné futbalové kluby zo Španielska, Francúzska, Nemecka či ďalších krajín, keď sa okolo toho báječného futbalového talentu zo slovenského vidieka začalo točiť nebezpečne veľa ľudí, jeho výkonnostný rast vtedy už od jeho ôsmych rokov sledoval veľmi pozorne predovšetkým jeho vlastný otec, v tom čase plynár, ktorý síce futbal sám nikdy nehral, ale rozhodol sa syna svojsky chrániť. Podujal sa synovi sám sprostredkovať slušný kontrakt v čase, keď mal Marek od FIFA za porušenie prestupových smerníc ročný dištanc. Vtedy s ním otec prečkal v Nemecku rok, aby potom mohol Marek na najvyššej úrovni cibriť do absolútnej špičky svoj futbalový talent.
Keď začal dávať Bayernu, Schalke a ďalším súperom krásne góly a davy rozžiarených divákov tlieskali, aplaudovali chlapcovi, ktorý so spoluhráčmi Petrom Holecom, Leonardom Stehelom, Karolom Praženicom, Miloslavom Turským, Tiborom Zátekom, Štefanom Karáskom, Dušanom Tóthom, Róbertom Fízeľom, Jozefom Schelingom, Mariánom Strelcom, Jozefom Móresom, Norbertom Dikaczom, Štefanom Rusnákom, Radoslavom Zacharom, Marekom Sečanským, Marošom Matejkom, Jánom Mišákom, Patrikom Mojžišom získal po prvý raz pre Banskú Bystricu titul dorasteneckých majstrov Československa po dvoch víťazstvách nad Vítkovicami zhodným rozdielom 3 :1 doma i na súperovej pôde, Marek Penksa, mal vtedy 15 rokov.
„Mal som hrať v dôležitej odvete v kolektíve so staršími kamarátmi. Deň pred zápasom som dostal od trénera Benedika žltúčké kopačky, ktoré sme nazývali vtedy „ beckenbauerovky“ Tie isté kopačky dostal Patrik Mojžiš. Keď sme išli spať, obuli sme si ich a spali sme v nich obutí. V nádhernej hotelovej posteli“- prezradil o sebe a úprimne sa usmieval.
Bol najmladším hráčom na ihrisku. Ani sa mu nesnívalo, že o pár rokov neskôr bude behať po trávniku s takými futbalovými veličinami akými koncom osemdesiatych a začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia boli reprezentant z Ghany, hrajúci vtedy vo farbách Frankfurtu, Yeboah, Poliak Furtok či ďalší. Stalo sa.
Najskôr nastúpil 15. 8. 1992 k svojmu prvému majstrovskému zápasu po dlhočiznej zápasovej pauze v drese Frankfurtu proti Dynamu Drážďany (1:1), aby ho z dôvodu silnej konkurencie prepožičali práve Drážďanom, lebo len v zápasoch najťažších o bundesligové body mohol futbalovo ďalej rásť. Keď dával aj v Drážďanoch krásne, hlavne rozhodujúce góly európskym klubom aj s tými najslávnejšími názvami, pozvali ho do základnej zostavy Frankfurtu naspäť, aby odohral v nemeckej bundeslige celkom 5 futbalových sezón. Góly však strieľal aj za československú reprezentáciu, ktorú tvorili hráči do 21 rokov. Napríklad v Českých Budejoviciach bol nie len najlepším hráčom na ihrisku, kde si rýchlo získal futbalových fanúšikov svojou dravosťou a technickými kúskami, ale napriek tomu, že sa v bránení pri ňom striedali hneď dvaja Taliani – Colonnese a Panucci, bol to práve on, na ktorého použili Taliani v pokutovom území hrubý faul, z ktorého bol pokutový kop.
Po zápase rozdával aj tam autogramy a úsmevy. Z Nemecka na to bol zvyknutý. Veď nie raz sa tam jeho meno objavilo v zostave kola.
Z pohľadu hlavne futbalových veličín prinajmenšom európskeho formátu v dospelom veku, bola zostava reprezentácie Československa v spomínanom zápase s Talianskom veľmi zaujímavá. Trénerská dvojica Kopecký – Valovič ju určila takto: Blažek – Votava – Kovář (Tomaschek) Řepka – Lerch, Poborský, Svoboda, Nedvěd – Penksa, Šmicer . Na striedanie boli pripravení Koning, Gabriel, Galásek a Kožlej. Z reprezentantov Talianska hodno spomenúť okrem brankára Tolda a obrancu Panucciho aj Cannavaru, ale i útočníkov Del Piera a Inzaghiho. Aj s takými súpermi dokumentoval Marek Penksa svoju futbalovú jedinečnosť a odolnosť.
Nie je účelom tejto eseje písať traktáty o pôsobení Mareka Penksu v Rapide Viedeň, Ferencváross Budapest, či Wisle Krakow, či ďalších mužstvách, slovenský Tatran Prešov nevynímajúc. Takým písaním sa sotva dá priblížiť významná osobnosť futbalu v Dukle Banská Bystrica a v európskom futbale. Skôr môže zaujať Marekova reakcia na otázku, kde sa učil napríklad emocionálnej inteligencii?
Keď sme sa rozprávali vo všeobecnosti o podstate prínosov knihy Futbaloví anjeli a démoni, Marek sa nesnažil hovoriť učene a preto neprekvapilo, že na už spomenutú otázku zaregoval takto:
” Väčšina do futbalu zaangažovaných ľudí vie, že kondícia – technika – taktika to sú tri základné prvky futbalovej hry. Futbal je hra jednoduchá, len futbaloví vedátori z nej robia ťažkú vedu. Hral som futbal v Nemecku, Rakúsku, Maďarsku, Poľsku a na Slovensku, som presvedčený, že všade medzi špičkovými hráčmi. Horšie to už bolo s kvalitou tréningového procesu. Pán Benedik bol a zostal pre mňa skvelým futbalovým stratégom, pedagógom, vychovávateľom, psychológom, ale aj kamarátom. Bol to nesmierne vo svojej práci veľmi tvrdý, náročný, nekompromisný človek. Napríklad keď som mal 12 rokov a nikdy som predtým nestál na lyžiach, dostával ma do takých emočne vypätých situácií, že pri futbale som ich nikdy nemusel riešiť. Ale pri zjazde z Panského dielu, zjazdovky nad Banskou Bystricou, nie raz a riešil som ich veľmi zložito. Isto by o tom mohol hovoriť rovnako ako ja aj Karol Praženica. Keď sme ako snehuliaci schádzali dole z toho nezmyselného kopca s veľkým meškaním, ostatní, ktorí stáli pod kopcom sa nám smiali, doberali si nás. Ja som to bral ako situáciu, v lyžovaní pre mňa ako bežnú, z ktorej som mal a na večnosť mi zostal krásny zážitok. Uvádzam to preto, lebo tak nás učil tréner Benedik prekonávať strach, regulovať city. Každý z partie, kto prešiel školou Petra Benedika bude hovoriť o tom ako dokázal trénovať húževnatosť prostredníctvom gymnastických cvičení, postavil nás hrať basketbal proti basketbalistom a tí nás vyprášili jedna radosť. Ťažko sme znášali prehry, ale naučili sme sa prehrávať. Nebol som super žiakom, ale naučil som sa vcítiť do úlohy, že nemôžem a nesmiem vzdať to, čo mi ide ťažšie, na druhej strane nezanedbať, ale rozvíjať na vyššom stupni moje pozitíva. Naučil som sa poďakovať a zostať vďačný na večnosť svojim učiteľom z odborného učilišťa,v ktorom bol pánom riaditeľom Ján Žuffa. A tréner Benedik bol tak v tréningu ako aj škole pre nás všetkých, tvrdým druhým otcom. Neovládam presne napísané poučky z kníh teoretikov, i keď sa snažím veci aj v tomto smere dobiehať, ale mám vyštudovanú školu psychológie prostredníctvom vlastných, predovšetkým futbalovo – spoločenských zážitkov a prežitkov.”
Dosť príkladov, že tí najlepší v Európe, na svete sú iní, ako my, bežná populácia. Možno práve preto sa v tréningovom procese nedokážeme kvalitatívne rovnať skvelým futbalovým trénerom, nedokázali sme hrať špičkový futbal na vysokej medzinárodnej úrovni, v knihách nepomenúvame osobnostné charakteristiky a herné činnosti futbalistov formou s akou sa stretávame v športovej edukológii. Každý si musíme plniť svoju úlohu. Keď som sa počas iného rozhovoru rozprával s Marekom Penksom na inú tému, zapísal som si a podčiarkol iné jeho slová, dotýkajúce sa iných súvislostí vo futbalovej praxi. Povedal:
” Dnes, po rokoch pôsobenia v iných kluboch môžem skonštatovať, že sme od žiakov až do chvíle keď som z Dukly Banská Bystrica odišiel mali zásluhou trénera i ďalších členov nášho realizačného tímu výbornú spoluprácu. Ak sme niečo odflákli ako mladí nezbedníci, odniesli sme si to hneď, trebárs aj po vyhranom zápase. Raz sme vyhrali doma o 3 góly po nezodpovednom výkone. Súper bol slabý, zápas sme v sebe vnútorne podcenili, chceli sme byť svetoví, futbalovo prinajmenšom „celebritne“ zbožňovaní a spadli nám sánky, keď nám dal tréner po skončení stretnutia namiesto obeda tvrdý tréning. Vykrikoval ako sme si dovolili byť neúctiví, nezodpovední k vlastným otcom, ktorí sa prišli na nás pozerať. Aj také boli v našej mládežníckej Dukle vtedy móresy. Mám takú skúsenosť, že tréner má byť bossom futbalového kolektívu. On sám si musí vyberať svojich kolegov i hráčov do tejto tímovej práce. Toto robil Benedik, robil to dobre a preto sme sa rozbehli po európskych kluboch. Dávno neplatí vo futbale: Zastav loptu, rozhliadni sa, prihraj! Útočník ma zriedka kedy možnosť hrať vo vrcholovom futbale bez sústavného pohybu, stáť a čakať a prihrávku. Preto je praktické ovládanie futbalovej abecedy u detí tak dôležité. Zvládať kvalitné prebratie a dotyk s loptou v behu je podľa mňa jednou zo základných podmienok dobrého zvládnutia futbalovej abecedy. Preto to nacvičujeme hrami, s radosťou v pohybe. Statická technika dávno ustúpila dynamickej. Benedik ju poznal asi sám z ihriska takú akú ju nám forsíroval v tréningoch. Nevychovával bežcov na dlhé trate, ani ťažkých atlétov. Učil nás hrať futbal, v ktorom každý v hernom súkolí musí vedieť znášať tvrdé súboje, musí mať silu na to, aby vydržal zmenu rytmu hry vtedy, keď si to situácia najviac vyžaduje. Veru, tak sme vtedy skloňovali v Dukle nie len na oko pekný, pre diváka lákavý a moderný, úspešný futbal. Mal som radosť, že tak diváci ako i naši otcovia sa z toho dokázali nefalšovane radovať.”
Možno aj preto si dovolil pred domácim publikom v nemeckej bundeslige, keď dal gól a mužstvu sa darilo, sadnúť po góle už po rozohranej lopte, zakývať na tribúny a diváci tlieskali, zabávali sa.
„ Futbal nemôže byť komorným divadlom, futbalista potrebuje baviť tribúny vlastným futbalovým kumštom, vlastnou virtuozitou. Ak sa mi to darilo a moje mužstvo vyhrávalo, bol som spokojný. Asi tak, ako keď sa teraz rozprávam a prakticky prihováram svojim verným futbalovým fanúšikom, na ktorých nikdy nezanevriem“…