Foto: Ján Miškovič | Text pod foto: Nie raz komunikujú na náročné témy o súčasných problémoch futbalu slovenskej futbalovej pospolitosti. Vpravo Vladimír Mezencev, vzácna novinárska osobnosť hlavne košického futbalu. Ešte za čias slávneho Kvašňáka, neskôr Pintéra, Felszéghyho či Kánassyho chodil ako mladý chlapec priamo do futbalovej šatne, aby sa zoznamoval s ich futbalovou abecedou vo vtedajšej Jednote Košice. Jozef Mazár( vľavo), autor tohto článku, je československej futbalovej verejnosti známy aj mnohými inými publicistickými a knižnými publicistickými výstupmi. Hlavne tými, ktoré sa dotýkali a dotýkajú futbalu so slávnym logom Dukla.
Veru, nerozbíjať, spájať, motivovať, slušne a vecne komunikovať! Tak stručne nazvem moju reakciu na tých, ktorí mi osobne včera i dnes telefonovali či písali na mailovú adresu studiosport161@gmail.com., ale aj na tých, ktorí neboli ochotní komunikovať pod svojim menom a priezviskom prostredníctvom portálu www.bystricoviny.sk. Aj na prečítanie ich riadkov a precítenie ich postojov k napísanému som si našiel čas. Vždy som si vážil a vážim názory a stanoviská tých píšucich a telefonujúcich, ktorí sa snažia komunikovať vecne, slušne. Mnohí takou formou reagovali veľmi konkrétne na adresy hráčov, trénerov a futbalového vedenia MFK Dukla, dožadovali sa verejne tieto témy komunikovať s vedením mesta Banská Bystrica a učiť sa odstraňovať prípadné chyby už v zárodku, ktoré priviedli súkromnú Duklu prednedávnom do veľkej futbalovo – spoločenskej poroby. Vyslovovali svoje názory a zároveň ponúkali cesty k náprave v tom čo vidia v súčasnom MFK Dukla ako možný nedostatok pre ďalší možný pád Dukly.
Rozmýšľal som či urobiť ešte raz výnimku a zareagovať na to, čo v mojej publicistike nemalo a ani nebude mať miesto – napomáhať intrigám, rozbíjaniu, ohováraniu, nekoncepčnosti. Nemôžem tak ľudsky ani publicisticky pôsobiť, lebo je to pre mňa cudzie a prieči sa to mojej vnútornej i novinárskej etike. Reakcie, ktoré odznievajú často pod mojimi článkami toto žiadajú.
Viem, že mám právo pýtať sa verejne, hľadať odpovede na problémové veci, ktorých riešenie a vyriešenie môže pomôcť teraz i v budúcnosti samotným futbalistom, ktorí za Duklu hrali a hrajú v rôznych vekových kategóriách, ale i diváckej futbalovej kulise, funkcionárom, zdravo sa rozvíjajúcim rodinám vo svete súčasného kapitalizmu. Zdôrazňujem – nekritizujem, ale približujem moje videnia súčasného futbalu na takom stupni a takej intelektuálnej úrovni, akú mám, predpokladajúc akú si vyžadujú súčasné futbalové trendy.
Keď som pôsobil v Dukle za čias trénovania pána Musila, tiež som mal možnosť s ním komunikovať, pýtať sa, počúvať vysvetlenia a na základe poznania vlastného života a vlastných futbalových analýz ním povedané vyhodnocovať. Potom som odišiel do veľkého sveta školy života konfrontovaného dvoma politickými systémami – kapitalizmom a socializmom. Samozrejme, že šport ma fascinoval a futbal zvlášť, lebo už v školských laviciach som sledoval výnimočnosť futbalových individualít svetového formátu pánov Josefa Masopusta , Iva Viktora, Diega Maradonu, Edika Strelcova, ale i ďalších, s ktorými mi život dovolil omnoho neskôr mnohé z videného a prežitého so spomínanými i ďalšími nepomenutými, konfrontovať v otvorených dialógoch. Podaktoré veci z oblasti spomenutej komunikácie sa objavia už koncom roka v mojej knižke Futbaloví anjeli a démoni. Mnohé bolo napísané slovom súčasného generála vo výslužbe, 10 rokov veliteľa futbalu v armádnej Dukle Banská Bystrica, PaedDr. Ivana Čierneho. Kniha má názov: Svedectvo veliteľa.
Na mnohé sa však opýtať nedá a nedá sa na mnohé ani odpovedať. To isté platilo a aj dnes platí v mojom prípade z oblasti publicistiky s mnohými známymi futbalovými trénermi, funkcionármi, či vernými a na svoj klub dlhoročne i krátkodobejšie hrdými divákmi, futbalovými fanúšikmi telom a dušou. Nikdy som však ani svojim vnútrom, ani publicistikou nesúdil, nepokladám to za funkčné ani za potrené, nie som predurčený publicisticky prinášať v tej chvíli súdy a rozsudky, lebo k tomu moje žurnalistické krédo nikdy nebolo orientované a úlohami mojej práce, prístupmi k nej, viazané. Neriešil som nikdy problém ak niekto nevedel, že nevie, preto, lebo nemohol vedieť, že to nevie.
Po jednom majstrovskom zápase v nedávno skončenej III. lige som sa opýtal Sašu Saviča, z môjho pohľadu skvelého futbalistu, človeka, veľkého srdciara Dukly, ako vidí seba vo vtedajšom hernom zoskupení. V prítomnosti podaktorých futbalových odborníkov mi povedal, že už by vekom, silami najradšej hral nižšiu súťaž. Zrejme to povedal preto, aby ho futbal, ktorý tak ľúbi, naďalej aj bavil. Porozumel som mu a rozumiem mu aj dnes. Pýtam sa, posunie taká forma publicistiky futbalové dianie v súčasnej MFK Dukla na vyšší, kvalitnejší stupienok práce na akej je dnes? Kto nesúhlasí s tým, aby tomu tak bolo, má so svojou činnosťou vôkol zvyšovaniu kvality futbalu na každom stupni života s ním i mimo neho iné kritéria než sú moje na dôležitosť zvyšovania sebapoznania a sebareflexie. Je to problém každého znás. Ďalším, podľa mojej skromnej mienky veľmi veľkým, je problém v Banskej Bystrici futbalom spájať ľudí a nie ich rozdeľovať!
Zajtra budem sledovať v maďarskom Váci prípravný futbal našej mestskej Dukly s domácim kolektívom. Zatiaľ hrala v príprave Dukla iba so slabšími, menej kvalitnými súpermi. Tí kvalitní robili svoj futbalový kalendár dávno pred tým, než vedenie MFK Dukla vedelo či postúpi, alebo nie do vyššej a náročnejšej súťaže. A ak aj podaktorí z vyššieho futbalového poschodia privolili v príprave s nami hrať , urobili to len preto aby videli široké spektrum svojich hráčov v zapájaní sa do zápasového rytmu v procese tvrdej prípravy.
Nezaujíma ma v tejto fáze prípravy prostredníctvom publicistiky výška odmien trénerov, hráčov či do futbalového diania MFK Dukla pracovným procesom zapojených ľudí. Samozrejme, že sa pokúsim pýtať zodpovedných z vedenia mesta Banská Bystrica, ako vnímajú súčasný stav a hlavne budúcnosť v ďalšom úspešnom prieniku Dukly na pozície, keď Dukla bola armádnym celkom. Zatiaľ som tak neurobil, lebo rešpektujem , že dnes Dukla armádnou nie je. Tie časy sú dávno preč. Mnohí pamätníci z tej doby žijú, majú svoje skúsenosti, svoje pohľady akými cestami je najlepšie forsírovať klubový futbalový život pod Urpínom . Nie je moja vina, že v týchto súvislostiach sa z mnohých dôvodov publicistika nenosí a v slovenských futbalových podmienkach aj málo verejne forsíruje. Vraj futbalové dobro už bolo?! Aspoň, tak sa vyjadrujú podaktorí.
Rešpektujem súkromné kluby, že majú svoje systémy a svoje praktiky nárastu futbalovej kvality v spojitosti s ich ekonomickou a sociálnou prosperitou. Mne pomáhajú tú, ktorú sa snažím forsírovať aj prostredníctvom iných portálov, hlavne Športlandie.sk a www.bystricoviny.sk približovať hlavne tí, ktorí v súčasnom futbale zásluhou výsledkov svojej práce, majú právo pomáhať šíriť osvetu cestami takých aktivít, aké prinášajú úspechy, ktoré dosahovali a dosahujú spomínaní. Predstavte si, publicisticky nežiadajú byť menovaní. Čo si myslíte? Prečo? Moja vďaka im však patrí aj takto, lebo sa od nich môžem učiť. Pre mňa nie je hanbou nevedieť, veď nie som všemúdry. Pre mňa je hanbou neučiť sa.