Foto: Ján Miškovič | Text pod foto: Marek Penksa (na zábere vpravo) je svojimi futbalovými priaznivcami obletovaný do dnešných dní. Na snímke ho vidíme v čase osláv 50. výročia založenia futbalovej Dukly pri podpise do Pamätnej knihy jedného z jeho obdivovateľov. V čase, keď má za sebou prvé roky futbalovej histórie v terajšom MFK Dukla i jeho potomok Marco (na snímke uprostred).
Pred sviatkami Vianoc a na rozhraní rokov dostávame do redakcie Priatelia Dukly, ale i priamo na mená a priezviská našich autorov – množstvo vinšov, prianí, ale i žiadostí. Jednu takú nám napísal náš čitateľ Ján Faltínek, ktorý nás žiada, aby sme hlavne teraz, počas sviatkov Vianoc prinášali aj také príbehy, ktoré sme z viacerých dôvodov doposiaľ neuverejnili. Okrem iného nám , totiž, napísal:
„Píšete o banskobystrickej Dukle, o jej histórii. Vyberte v terajšom čase Vianoc zaujímavý futbalový príbeh, ktorý ste do redakcie dostali, nebol zatiaľ zverejnený a ktorý by spĺňal túto požiadavku:
Blažený ten, kto sa naučil obdivovať, ale nezávidieť, nasledovať, ale nenapodobňovať,, chváliť, ale nepochlebovať, všímať si rozdielnosti, ale nesúdiť. Vlastníte aj také príbehy z Dukly?“
Odpovedáme – nech sa páči! Tento nám pred rokmi napísal a poslal (presne 20.apríla 2020) známy licenčný agent Slovenského futbalového zväzu – Tomáš Geist.
„Desiatky trénerov a funkcionárov a stovky hráčov spolupracovalo so mnou v mojej funkcionárskej ére v klube našich sŕdc Dukla Banská Bystrica.
Začalo to v decembri roku 1991 ešte v krásnych časoch federálnej československej futbalovej ligy. Prišiel som na štadión so záujmom o prácu ako fanúšik klubu od svojich siedmich rokov. Dukle v tých časoch šéfovali Jozef Paršo a Ivan Spišiak, ktorý nedávno z tohto sveta odišiel. Keďže Futbalový oddiel Dukla patril v tých časoch pod armádnu ASVŠ mal do chodu dejín čo povedať aj Ivan Čierny – vtedajší veliteľ. Tajomníkom bol, žiaľ tiež už zosnulý Ivan Korbeľ , ktorý tento funkcionársky štvorlístok doplňoval. A začala moja funkcionárska škola.
Prvý /neskôr mi bolo povedané skúšobný/ oriešok čo som mal zorganizovať začiatkom roku 1992 bol prestup hráča Mareka Penksu do Eintrachtu Frankfurt. Na úvod nie oriešok, ale orech. Kolegovia mi dali telefónne číslo na prezidenta Eintrachtu a keďže neexistoval mobil ani internet, musel som sa veľmi angažovať , aby sme sa vôbec mohli spojiť. Špecifikom bolo pre mňa to, že som v tej dobe pracoval len mesiac a ani náhodou som nemal v malíčku všetky transferové úskalia, normy, paragrafy a taktiež som okrem svojich kolegov nepoznal nikoho.
Po pár dňoch to vyšlo. Stretnutie vo Schwechate na letisku je potvrdené. Za našu stranu sa rokovania zúčastnili Ivo Spišiak a Jožko Paršo a ja v polohe organizátora stretnutia a hlavne tlmočníka. Cestou niekde pri Nitre mi Ivan Spišiak tichým hlasom povedal: „Tomáš, uvidíme či ti to vyjde. Ak nie, musíš pochopiť, že skúšobná doba ako rýchlo začala, tak i skončí.“ Až do príchodu na letisko som neprehovoril a len počúval svojich skúsených kolegov, ktorí mi spoločne s Ivanom Korbeľom dali „profesne“ najviac v mojej kariére.
Dorazili sme a začal som hľadať tú „správnu kaviareň“. Naivne som myslel, že bude jediná. Omyl. Stres a vety z auta urobili svoje, ale to nebolo všetko. Nik z nás nevedel ako prezident Knispel z Eintrachtu vyzerá. Pochopiteľne, nevedel to ani on o nás. Po asi 30 minútovom blúdení a hľadaní som zo zúfalstva začal oslovovať možné terče. Na švrtý pokus od úplne iného stola bolo počuť moje meno. Dvojica elegánov s novinami Der Spiegel bez úsmevu a emócie na mňa zavolali a povedali, že zaistili na poschodí salónik a máme tri hodiny na rokovanie, pretože po uplynutí tejto doby musia letieť späť do Nemecka. Rýchly presun a začiatok.
Bolo nám oznámené, že situácia s Marekom je vážna. Podpísal dve Profesionálne zmluvy s Bayerom Leverkusen a pochopiteľne s Eintrachtom Frankfurt, za čo v prípade stroskotania rokovaní hrozí Marekovi veľký trest. Vyčerpávajúce rokovanie malo za následok objednanie fľaše chladeného šampanského a dohodu. Do deadlinu ( konečného, hraničného termínu – pozn. vydavateľa), troch hodín, chýbalo dvadsať minút. Eintracht sa s Duklou dohodol na transferovej čiastke, bonusoch, športovom materiály značky Puma, ktorá v tej dobe nemecký klub obliekala a ďalších detailoch vrátane ich vysporiadania s Bayerom Leverkusen. Marek sa stal hráčom Eintrachtu Frankfurt a ja som zostal v Dukle. Páni Knispel a Gerster na poslednú výzvu stihli svoj plánovaný odlet domov.
Ďalšou veľkou inšpiráciou bolo o týždeň na to stretnutie už so starými známymi pánmi z Frankfurtu v Prahe na Futbalovom zväze v kancelárií prezidenta dr. Jíru a generálneho sekretára Rudolfa Baťu, ktorý sa stal po niekoľkých rokoch môj dobrý kamarát a isto v tej dobe aj vzor. Administratívne sme v Prahe vybavili transfer a naše trio – Spišiak, Paršo a moja maličkosť – sme spoločne večer v ten istý deň odleteli do Frankfurtu spečatiť Marekov prestup.“