Foto: Ján Miškovič | Text pod foto: Do svojej galérie nezastupiteľných si zapísal majster Európy v atletickej chôdzi Pavol Blažek (na snímke vľavo) aj svojho prvého trénera Ľudovíta Žambokréthyho, ku ktorému prechováva celoživotnú úctu aj na verejnosti. Keď sa ho autor tejto redakčnej poznámky opýtal ako ho vnímal a vníma, odpovedal: „ Bol a zostal starostlivým, dôsledným, náročným, ale veľmi ľudským pedagógom, ktorý ma dobre naštartoval nie len do života v atletickej chôdzi. Som rád, že som mal takého motivátora pre šport, život vôbec“ – zareagoval aj vtedy, keď sa postavil na jednom z mnohých vydarených, vo svete známych a populárnych Dudinských päťdesiatok, pred fotoobjektív nášho spolupracovníka.
Horehronské hry v atletike patria v regióne Banská Bystrica už dnes k tak populárnym podujatiam pre širokú verejnosť, zjednodušene prirovnané – ako Radvanský jarmok. Čo sa týka publicistiky, na rozdiel od Radvanského jarmoku sú skloňovania širokým spektrom ľudí v bežnej reči športové výkony, ale v tejto súvislosti i práca s talentovanými mladými športovcami u ktorých obdivuje prítomný divák často nie len ich nesporný talent, tiež však i radosť, rozžiarené mladé očká keď víťazia nad svojimi prvými vážnymi súpermi. Na športoviskách, kde bojujú zavše o palmy víťazstva aj špičkové športové esá dospelých zo svetovej či európskej atletiky.
Národný atletický štadión na banskobystrických Štiavničkách dnes videl v atletickej chôdzi na 1 km víťazstvá talentovaných chodcov 13 ročnej Dominiky Pernickej a 15 ročného Šimona Bátovského. Dominiku trénuje a jej talent rozvíja reprezentačný tréner atletickej chôdze Slovenskej republiky Roman Benčík, Šimona Bátovského jeho otec, bývalý olympionik, Miloš Bátovský.
Horehronské hry patria žiakom a študentom, reprezentantom základných a stredných škôl z banskobystrického okresu a okresu Brezno. Viacero desaťročí. Často sú tam skloňované okrem talentovaných pretekárov aj mená a priezviská mnohých trénerov.
Dnes, keď som sa zamýšľal nad atletickou chôdzou, ma ako dlhoročného novinára veľmi zamrzelo, že v našej publicistike zvykneme často a aj pri mnohých vážnych príležitostiach zabúdať na tých, ktorí učili čítať a písať abecedu športu aj olympionikov. Mohol by som spomínať príklady z futbalu, hokeja , ale v úvode svojho zamyslenia som uviedol atletickú chôdzu. Preto najskôr spomeniem pána Petra Mečiara, ktorý bol prvým, čo 6 rokov učil abecedu atletickej chôdze nášho i vo svete špičkového atléta, olympijského víťaza i majstra sveta, dnes riaditeľa Vojenského športového centra Banská Bystrica, Mateja Tótha.
Titulok môjho zamyslenia neklame. V živote platí, že nikto nebude univerzitným profesorom ak sa nenaučí čítať a písať. Až po Petrovi Mečiarovi potom 11 rokov vštepoval svoje tréningové metódy v atletickom oblečení armádnej Dukly Banská Bystrica i štátnej reprezentácii Matejovi Tóthovi vo svete obdivovaný, odbornou verejnosťou vážený a uznávaný trénerský chodecký mág Juraj Benčík, aby s ním v Brazílii získal zlatú olympijskú medailu v závere jeho bohatej a nádhernej športovej kariéry ďalší tréner, načo tajiť, jeho spolužiak i menovec, Matej Spišiak. A mne prekáža, v prvom rade ako novinárovi, ak sa pri mene a priezvisku Juraj Benčík často nespomína , že je trénerom dvoch olympijských víťazov. Hlavne vtedy, kedy sa spomínať patrí už len z etického hľadiska ak zabúdame v takom prípade na 11 ročnú tréningovú trénerskú drinu.
Prečo to píšem? Jeden vysokoškolák sa ma nedávno pýtal, mimochodom tiež kvalitný športovec, prečo je súčasná slovenská žurnalistika dosť často taká, že sa ju nazvať žurnalistikou ani nepatrí. Uvedomil som si filozofiu jeho pohľadov na žurnalistickú tvorbu i v takom prípade. Mal pravdu. Verejne priznávam , že som mu odporučil, aby sa tým zaoberal akademicky, tvorivo, úspešne počas štúdia. Aj tu má príklad prečo je to potrebné! Pošlem mu link na tento príspevok! Má to však aj iný význam. Ak berieme do úvahy výchovné hľadisko a životné postoje ľudí i športovcov hlavne do rokov budúcich. Mňa učili moji pedagógovia počas štúdia žurnalistiky takto rozmýšľať a takto spájať pri výchove či chápaní filozofie športu prax s teóriou. Čo už po svojej sedemdesiatke s tým narobím?!