MÉDIÁ STALO SA

Nové prívlastky pre Štadión SNP na banskobystrických Štiavničkách

Foto: Ján Miškovič | Text pod foto: Tak to vyzeralo tesne pred slávnostným prestrihnutím pásky na Štadióne SNP v Banskej Bystrici 5. októbra toho roku. Zľava do prava: Peter Hamaj, výkonný riaditeľ EYOF, Anton Siekel, Ján Lunter, Jaroslav Naď, Ján Nosko, Peter Korčok.

Utorok 5. október 2021 je ďalším dôležitým dátumom v histórii existencie Štadióna Slovenského národného povstania na banskobystrických Štiavničkách. Štadióna, kde odohrali futbalové súboje v najprestížnejších európskych futbalových ligách aj takí atraktívni súperi, akými boli okrem iných napríklad Ajax Amsterdam, Benfika Lisabon, Borusia Monchengladbach či ďalšie popredné celky staručkej Európy s mnohými futbalovými hviezdami vo svojich zostavách.

Žijú pamätníci, ktorí podávajú hodnoverné svedectvo, že na bývalých vodou zamočených plochách, kde v dávnych dobách pestovali aj zeleninu, začali dobrovoľníci pod taktovkou agilných dobrovoľných funkcionárov budovať ešte v čase, keď armádna Dukla v Banskej Bystrici svoju históriu nepísala, futbalový štadión. V tom čase ešte žilo a dejiny II. svetovej vojny v rámci tých svetových, ale rovnako i SNP konfrontovalo množstvo priamych účastníkov tak zahraničného odboja proti fašizmu, ako i svojej účasti v SNP.

Písal sa rok 1959, kedy pri príležitosti 15. výročia Slovenského národného povstania bol na Štiavničkách otvorený štadión, ktorí športoví organizátori i množstvo aktívnych športovcov, z veľkej miery prevažne futbalistov, ho pomenovali ako Štadión SNP. Z vďaky všetkým účastníkom SNP.

Od tých čias slúžil spomenutý štadión futbalistom, neskôr i ďalším športovcom. Vo futbalovej sezóne 1966/1967 pod vedením trénera Rudolfa Zibrínyiho postúpila futbalová Dukla Banská Bystrica po prvý raz vo svojej histórii do II. futbalovej ligy. Postupne na ligovej mape s názvom Dukla Banská Bystrica pribúdali atléti, skokani na lyžiach, džudisti, ale i ďalšie športy.

Čas si vyžadoval rekonštrukcie štadióna, na ktorom sa rodili olympijskí víťazi, majstri sveta či Európy. A tak prišiel 28- apríl 1974, kedy vtedajší druholigový kolektív futbalovej Dukly Banská Bystrica odohral v domácom prostredí na Štiavničkách svoj posledný zápas II. československej futbalovej ligy proti Ústi nad Labem, v ktorom zvíťazil 4: 0. Spodné vody i medokýš urobili svoje a tak armádna Dukla odohrala ďalšie 3 svoje majstrovské zápasy  o druholigové body na jeseň 1974 v Brezne a v jarnej odvete 2 zápasy v Podbrezovej. V prvom z nich v Brezne napríklad porazila Jablonec najtesnejším rozdielom 1:0 gólom Jozefa Oborila.

Aj také myšlienky hmýrili mysľou historikom, ktorí boli 5. októbra toho roku účastníkmi slávnostného otvorenia zrekonštruovaného štadióna, dnes už Národného atletického aj s futbalovým vybavením. Nebolo ich tam veľa, ktorí nosia vo svojej pamäti to, čo je napísané na základe vlastného poznania, vlastnej skúsenosti. To futbalové, historické však v súvislosti s Duklou ovládajú podaktorí podrobne aj preto, lebo mohli študovať archívne materiály MNO Československej republiky dotýkajúce sa vzniku a histórie armádneho športu, mnohé konzultovať v tom čase so žijúcimi pamätníkmi na postoch zakladateľov a dnes patria medzi tých, ktorí tiež radi registrujú, že súčasný rekonštruovaný štadión spĺňa z futbalovej stránky v Európe požiadavky UEFA  pre 3. kategóriu. Takých však veľa v Slovenskej republike nemáme.

Pravda je i tá, že o potrebe rekonštrukcie atletického štadióna (futbalová armádna Dukla bola dávno predtým zo zákona zrušená, vyškrtnutá z armádnych tabuliek  bola aj mládežnícka základňa) a o jeho premene na moderné športovisko oficiálne rozhodlo Ministerstvo obrany SR v júni 2017, teda v čase pôsobenia ministra obrany Petra Gajdoša. Vtedy schválilo MO SR Koncepciu rozvoja športu vo Vojenskom športovom centre Dukla  Banská Bystrica a súčasne vyčlenilo zo svojho rozpočtu na obdobie rokov 2019 – 2021 finančné prostriedky na jeho realizáciu.

Bolo to už potom, čo mesto Banská Bystrica neprejavilo dávno predtým záujem, aby sa stal štadión po odchode futbalistov z armády majetkom mesta. Podaktorí súkromní podnikatelia však taký záujem prejavovali. Štadión nakoniec ostal majetkom armády.

A takto hneď po oficiálnom prestrihnutí pásky si rekonštruovaný štadión začali za doprovodu a výkladu podplukovníka Romana Benčíka prehliadať vzácni hostia, vrcholoví činovníci slovenského vojenstva, zodpovední funkcionári slovenského olympijského športu i športového zväzového života, ale aj akreditovaní novinári a historici zrekonštruovaný štadión vrátane všetkých objektov v ňom.

Keď otváral po prestrihnutí pásky súčasný minister obrany SR Jaroslav Naď v utorok 5. októbra tento stánok športu a možno len COVID nedovolil, aby to bolo aj za aktívnej športovej účasti malých detí, mládežníkov z celej Banskej Bystrice či celého Banskobystrického regiónu, ich trénerov, učiteľov a možno i rodičov nezabudol okrem iného podčiarknuť, že pod rekonštrukciu sa podpísalo množstvo organizácií i jednotlivcov. Vysoko verejne ocenil všetkých aktívnych, ale predsa len zvlášť zvýraznil nezastupiteľnú profesionálnu prácu súčasného riaditeľa Vojenského športového centra Dukla Banská Bystrica, podplukovníka Romana Benčíka hlavne pri dokončovacích rekonštrukčných prácach . Rovnako po ňom tak urobili i primátor mesta Banská Bystrica Ján Nosko a predseda samosprávneho Banskobystrického kraja, Ján Lunter.

Keď sa prihováral k účastníkom otvorenia prezident Slovenského olympijského výboru Anton Siekel, v mojej duši sa odvíjal film slovenských olympijských víťazov či majstrov sveta s logom Dukly Banská Bystrica v ich srdiečkach a nie len na tričkách. Futbalistu Františka Kunzu, biatlonistky Anastázie Kuzminovej, vodných slalomárov Michala Martikána a Eleny Kaliskej, atlétov Jozefa Pribilinca a Mateja Tótha, ale i mnohých ďalších, ich  trénerov a hlavne verných priaznivcov, tých fair – play zvlášť, ale i funkcionárov, ktorých pečať vysokej odbornej roboty spomenutí i nespomenutí aj na medzinárodnom poli nesú.

V príhovore súčasného viceprezidenta SOV a prezidenta Slovenského atletického zväzu Petra Korčoka boli skloňované aj blížiace sa medzinárodné akcie. Zvýraznil ich, aj keď o podujatí európskeho olympijského festivalu ( EYOFu) bolo hovorené na otvorení viacerými v širších súvislostiach.

Dobre sa počúvalo, že tento štadión spĺňa pre mládežnícke podujatia  všetky vysoko postavené parametre strešnými svetovými i európskymi športovými asociáciami. Pamätníci však poznajú a vo svojom vnútri nosia aj špičkové podujatia dospelých atlétov v rámci Európy či sveta. Je to však minulosť a my žijeme v náročnej prítomnosti. V období, kedy MFK Dukla 2x za sebou nepostúpil z pohľadu európskeho futbalu sotva z priemernej II. futbalovej ligy do našej z pohľadu Európy, znova len priemernej I. ligy.

Pritom existujú menej futbalovo analyticky z pohľadu svetového futbalu prebádané populárne futbalové osobnosti Slovenskej republiky, na život ktorých je zvedavý napríklad aj ten najšpičkovejší futbalový svet. Mohol by o tom viac hovoriť napríklad tiež bývalý skvelý futbalista banskobystrickej Dukly Ladislav Petráš, ktorého až z Brazílie po niekoľkých  desaťročiach požiadali tamojší odborne futbalovo podkutí novinári o obšírny rozhovor pre celý brazílsky futbalový národ.

Spomínať by sme mohli majstrov Európy z Belehradu 1976, konkrétne dnes už nebohého Jaroslava Polláka, alebo vtedajšieho kapitána mužstva Antona Ondruša, Ladislava Jurkemika, odchovanca banskobystrickej dorasteneckej futbalovej školy Pavla Michálika, či  majstrov Európy v kategórii U16 Mareka Penksu, Maroša Matejku, ale i ďalších.

Zrekonštruovaný štadión sa v porovnaní s pôvodným líši väčším počtom športovísk a ďalšími novosťami i novinkami. Na starom štadióne hrali o niečo viac ako pred 700 dňami naposledy o druholigové body futbalisti súčasného MFK Dukla a hrať by po tak dlhej odmlke mali, verme, už v najbližšom zápase o druholigové body proti rezerve populárneho Slovana Bratislava. Znova vďaka prenájmu zo strany VŠC Dukla,  Pozreli sme si trávnatu plochu a konštatujeme – skvelá!

Akú kvalitu službami a novinkami, vrátane tréningového štadióna potvrdia až zaťažkávacie skúšky zásluhou priamych súbojov i ich aktérov. Počas prehliadky všetko, pravda až na parkoviská a prístupové cesty, voňalo novotou. Pre divákov je pripravených vyše 7000 miest na sedenie. Z úst pána ministra Naďa sme počuli, že po druhej fáze rekonštrukcie pribudnú i ďalšie potrebné priestory či objekty.

Keď pred stručnou tlačovou besedou v závere slávnostnej gala – prehliadky športových a kultúrno – spoločenských priestorov  významnými osobnosťami súčasného vojenského športu a slovenského politického a športového života odovzdal pán minister obrany Jaroslav Naď pamätnú medailu riaditeľovi VŠC Dukla Romanovi Benčíkovi oznámil prítomným aj skutočnosť, Roman Benčík končí vo funkcii riaditeľa VŠC Dukla na vlastnú žiadosť 31. októbra toho roku.

Novým riaditeľom bude od 1. novembra olympijský víťaz v chôdzi, Matej Tóth. Ten po tomto oznámení povedal prítomným okrem iného aj toto:

„Je veľmi príjemné prichádzať na túto pozíciu v takejto atmosfére. Teším sa na spoluprácu. Budem sa snažiť dať Dukle maximum, čo budem vedieť. Budem sa snažiť uplatniť všetky svoje znalosti a skúsenosti a pomáhať najmä športovcom – vytvárať im tie najlepšie podmienky, pretože oni sú na Dukle tí, pre ktorých sme tu. To je moja najväčšia starosť a najvyšší cieľ,“

Matej Tóth, náš donedávna úspešný olympionik a majster sveta v atletickej chôdzi, ktorý sa so svojou aktívnou činnosťou rozlúčil v kruhu atletických činovníkov, funkcionárov olympijského hnutia, spoločenského života a sponzorov pred pár dňami, bude v poradí 14 – tym riaditeľom. Prvým oficiálnym veliteľom armádneho športu Dukla Banská Bystrica bol v čase nástupu do funkcie plukovník Imrich Gibala, neskôr brigádny generál. Najdlhšie vo funkcii pôsobiacim v tom čase tiež plukovník, dnes brigádny generál Ivan Čierny. Pred plukovníkom I. Gibalom, tesne po vzniku  Armádneho strediska Dukla Banská Bystrica, bol poverený zastupovaním veliteľa v tom čase major Karel Černý.