Foto: Jozef Mazár | Text pod foto: Tri odlišné osobnosti nášho športu. Všetky tri veľmi významné. Zľava Ladislav Pavlovič, uprostred v celom svete legendárny Emil Zátopek a vpravo Ing. Vojtech Christov, o ktorom sme prednedávnom písali aj na stránkach Klubu priateľov Dukly. Zo štvorice, ktorá ma učila množstvom rozhovorov vnímať svet na nej chýba Robert Fulghum. Ten chýba na fotografii preto, lebo s tým sa stretávam každý deň prostredníctvom jeho knižnej publicistiky. Som vďačný všetkým, ktorých spomínam že Fulhamom napísané: „Verím, že predstavivosť je silnejšia než vedomosť. Že mýtus má väčšiu moc než história, Že sny majú väčšiu moc než skutočnosti. Že nádej vždy víťazí nad skúsenosťou. Že smiech je jediným liekom na zármutok. A verím, že láska je silnejšia než smrť. Veľmi som sa usiloval, aby som nenapísal niečo, čo by spôsobilo, žeby mi licenciu odobrali – je pre náš život potrebnejšie mať v sebe zabudované viac ako samotné peniaze. Ak to v sebe nebudeme koreniť a nosiť, nebudeme ani my, ani peniaze.
Titulok tohto článku môže už pri prvom prečítaní zvádzať k rôznym odpovediam. My sme ho uverejnili v rubrike „Stalo sa“ ako súčasť obsahu internetového magazínu www.priateliadukly.sk preto, lebo nám ho svojimi pohľadmi na súčasné stavenisko banskobystrických športových Štiavničiek ponúkol voľnou, neviazanou debatou, brigádny generál Ivan Čierny.
Stretli sme ho tam v čase čulého pracovného ruchu v stredu 15.apríla toho roku, ráno o 7.00 hodine s rúškom na ústach, osamote. Priblížili sme sa mu na necelé 2 metre a sledovali ako si odstraňuje z kúsočka rozbitého tartanu zbytočnú špinu, aby si ho odložil do vrecka. „ Na pamiatku. Spomienka na majstra Siberu!“ – vysvetľuje, keď zbadá, že si toho všímame. Pre tých, ktorí históriu podrobne nepoznajú, pán Sibera bol v Československu aj Európe uznávaným odborníkom na výstavbu tartanových bežeckých dráh. A dnes vyše 82 ročný generál patril v čase svojej aktívnej reprezentačnej činnosti v tričku reprezentácie Československa medzi absolútnu, prinajmenšom európsku špičku behu na 110 metrov cez prekážky. Neskôr bol desať rokov veliteľom futbalu v armádnej Dukle Banská Bystrica a potom 11 rokov veliteľom celej armádnej Dukly pod Urpínom.
Nuž sa ho pýtame, ako vníma súčasné dni a súčasný šport? Pozrie sa na nás a začne. „ Nedávno sme sa na túto tému rozprávali s Jurajom Benčíkom, ktorý tiež pozná veľmi dobre zlaté časy armádneho športu v Československu, ale i v Dukle Banská Bystrica. Nebudem znova opakovať, že šport stratil svoju silu a podstatu v živote človeka, keď Medzinárodný olympijský výbor zrušil amatérsky šport pre svetové špičky na olympijských hrách…“ Nedalo nám, aby sme sa ho spýtali: „Takže dnes nejde o športovcov, ale o gladiátorov?“
Usmial sa, aby zareagoval: „Nemáme právo vulgarizovať športový život či nálepkovať ho rôznorodo. Ale ak nezačneme triezvo uvažovať a hlavne konať, ak poctivosť a spravodlivosť nebudú dýchať športovým životom ale, v ňom zostanú peniaze najväčšou hodnotou, už nebudeme písať úprimnú históriu olympiád a skutočného športu, ktorú začal napríklad v novodobých dejinách na maratónskej trati slávny Spyridon Louis. V roku 1898 sa bez akýchkoľvek výhovoriek postavil na štart do boja o olympijské vavríny a na historickej trati sa razom stal novodobým gréckym hrdinom. My sme sa postavili pre Slovenskú republiku na dejinnú športovú udalosť, pripraviť dôstojne v Banskej Bystrici a okolí všetko tak, aby Európska olympiáda mládeže (EYOP) organizovaná Slovenskou republikou, vyslala do sveta prostredníctvom športu vizitku našej statočnosti, spolupatričnosti pre zdravý, triezvo zmýšľajúci a smerujúci smer, spôsob našich životov aj prostredníctvom športu. Pastier Luis už vtedy potvrdil a zvýraznil cestu, že akokoľvek inak režírovaná okázalá športová sláva nebude mať z celosvetového hľadiska vyššiu hodnotu, ani účinnejšiu, než úžasné samotné postoje občanov vtedajšieho sveta. Aténski občania sa priam prekonávali v bezplatných službách svojmu hrdinovi. Holič ho chcel zadarmo holiť, krajčír mu chcel šiť zdarma celý život šaty a istý pracovník reštaurácií zadarmo servírovať jedlo v jeho reštauračnom zariadení. Prvý maratónsky víťaz Spyridan Louis sa v Aténach dlho nezdržal. Pobral sa do rodnej malej obce k svojim ovečkám a akoby sa nič nebolo stalo, opäť ich vyhnal na strmé grúne. Veď práve svojmu povolaniu – ovečkám a grúňom – vďačí za zlatú olympijskú medailu. Bol pastierom. Zostal ním. Miloval svoju prácu, svoje povolanie či poslanie…“
Dnes nás nezaujíma žiadna história, žiadne skúsenosti a životné pravdy z bohatej histórie aj športu v našich životoch. Možno sme mohli a mali také naše tvrdenie podkladať ďalšími praktickými skúsenosťami a poznaním spomenutého brigádneho generála Ivana Čierneho. Možno tak urobíme v obsahu iného publicistického výstupu. Teraz siahneme do poznania, postojov a zmýšľania inej osobnosti. Už, žiaľ, nepohybujúceho sa medzi nami, lebo z našich radov ho zobrala preč smrť. Ale príbehy, rozhovory i skúsenosti zostali. Bol spolurodákom slávneho hokejistu kanadskej profesionálnej ligy, Stana Mikitu na Liptove. V našom archíve máme uchovaný aj jeden ich spoločný rozhovor. Dovoľujeme si z neho vybrať a publikovať s odstupom rokov. Rozhovor medzi sebou uskutočnili v Československu pred 60 – timi rokmi, keď celý svet žil a obdivoval vtedajšiu Československú spartakiádu. Tá v poradí druhá bola na pražskom Strahove v roku 1960. Tu sú otázky a odpovede z tohto obdobia:
Starší: Prečo vznikajú tak často medzi profesionálmi na ľade bitky?
Mikita: Kanadskí hokejisti sa na ľade veľmi dobre poznajú. Takmer na chlp vždy presne viem, čo urobí môj protihráč. Preto sa jeden cez druhého veľmi ťažko presadzujeme. Veľmi často máme v hre ešte vyslovenú smolu, že sa nám nedarí..
Starší: U nás v Európe prevláda názor, že ide viac o divadlo na ľade ako o skutočné bitky…
Mikita: To je omyl. Hráči v každom profesionálnom zápase majú tak vybičované nervy, že bitku nepredstierajú. Vedie ich k tomu vidina vysokej peňažnej odmeny za víťazstvo. Zásada je, ako iste viete aj tu v Československu, zhodiť rukavice. Kto skôr chytí druhého za dres je výhoda. Často dostanú pri týchto bitkách i rozhodcova. Pravda, v koncovke na to doplatí vždy hráč. Ja som musel raz za udretie rozhodcu zaplatiť pokutu 200 dolárov. Často nás však k ruvačkám vyprovokuje aj obecenstvo, ktoré vždy má medzi hráčmi svojho obľúbenca. Toho zvyčajne „vydráždi“ k takým scénam…
Len krátky výber z rozhovoru, ktorý v plnom znení existuje zachovaný. Ani ten neuverejňujeme v plnej šírke.
O necelé 3 desaťročia sme sedeli, vtedy ešte z časopisu Na hrane v reštauračnom zariadení objektu Športovej haly Dukla Banská Bystrica, keď bol jej riaditeľom VŠC Ľubomír Roško. V čase po štátnych záverečných skúškach tam prišli občerstviť sa a podebatovať ( dnešná reštaurácia Atlét na banskobystrických Štiavničkách – pozn. autora) pedagógovia jednej vysokej školy. Viacerí špičkoví športovci mali po štátnych záverečných skúškach. A jeden zo skúšajúcich povedal:
„Predstav si, ten XY nevedel odpovedať, lebo nepoznal skvelú cestu i výsledky svetoznámeho Emila Zátopka?“
Podaktorí z nich sa hlasito zasmiali, dvaja či traja si s nami vymenili pohľady. My sme zaplatili, postavili sa a odišli. Tak, ako sme s mnohými, ktorých sme nepoznali, odišli zo slávneho hokeja našich hokejových hviezd, keď znivočili a nechali v dezolátnom stave na Štiavničkách po sebe hraciu plochu.
Pýcha peklom dýcha… Aj na túto tému sme mali možnosť počúvať prostredníctvom príbehu veľkej postavy svetového športu, skvelého Emila Zátopka…
Nemáme žiadnu zvláštnu túžbu obhajovať našu publicistickú prácu. Ľudské názory sú rôzne. Intelektuálne stanoviská veľmi široko rozdielne a citové letory úžasne odlišné. Príde koronavírus a my sa hanbíme aj vtedy povedať, že hľadáme v každom trápení a neúspechu sami seba. Tento postoj pramení čiastočne zo zmeny stanoviska k svojim vedomostiam i svojmu poznaniu. Múdrejší a schopnejší isto fundovanejšie publikujú príbehy, ktoré nás vedú k rozpoznávaniu podstaty dobra od zla. Upadať do čiernej mágie by vhodné nebolo. Vždy nám boli sympatickejší tí študenti filozofie, ktorí spoznávajú celé svoje životy plnším a vyváženejším rozvojom svojej psychiky, ktorí sú schopní reagovať na zlo i dobro vedľa seba vo svojom vnútri, ale napriek tomu svetu neponúkajú svojim životom na verejnosti dvojitú tvár. Neskrývajú sa za tú masku, ktorá im v danom momente najviac vyhovuje.
Aj preto je potrebné dobre poznať čo sa kedy, ako a prečo stalo, kde sa to stalo, a aké ponaučenie si z toho dokážeme do našich životov prinášať. Vôbec pritom nemusíme písať len o futbale Dukly, či rekonštrukcii športovísk Vojenského armádneho strediska Dukla v Banskej Bystrici. Veď čo ak sa dozvieme, že mi dnes ani vrcholové strediská športu v našej Slovenskej republike nepotrebujeme?…