Foto: Juraj Trstenský | Jozef Mazár pri rozhovore s olympijskou víťazkou Danou Zátopkovou
Sedemdesiat životných prameňov
Je radosť pozvať dnu hosťa, ktorý klope na dvere, s úsmevom na tvári a nošou podnetných myšlienok na debatu. Ako jarý sedemdesiatnik. Ktorému chutí život, vo všetkých jeho podobách. Ktorému nerobí problém vstať od stola a nájsť si tému, čo sa neskôr ukáže ako zrelá na knihu.
Preto sa nám, kolegom z novinárskej branže, zdá 70-ka Jozefa Mazára ako numerická mýlka. Lebo zápalu pre robotu s jeho milovaným perom, dnes už notebookom, má stále habadej. Východniar srdcom, občan Slovenska srdcom i dušou, vyletel s rodným listom z Košíc a domovskou adresou z Nižného Hrušova do šíreho sveta s netajenou ambíciou nasávať ako špongia dovtedy nepoznané, prinášať službu sprostredkúvania sledu udalostí a myslenia osobností až do omrzenia, či získania celistvého pohľadu na život. S obrazutvornosťou Mazárovi vlastnou, so zabúdanou poetikou v písanom športovom prejave, ktorou sa korí zároveň svojim veľkým novinárskym, televíznym a rozhlasovým vzorom z minulosti. Aby sme nezabúdali na ich odkaz.
Jozef Mazár sa veľa hýbal okolo a v športe. V Košiciach, Prešove i v banskobystrickej Dukle. Musel spoznať aj hlboké zákutia svojej duše, keď ho život skúšal všeličím. Aj závisloťou a Závislosťou. Zakaždým povstal a bol schopný reflexie žitia, aj prehodnotenia vlastnej cesty. Preto ostal zdrojom optimizmu a múdrosti, aj keď mu pribudol siedmy krížik na chrbte.
Mazár už písal o mnohých. Športovcoch s jagavými medailami na krku, o ich tréneroch, ktorí ich viedli, ale aj o obyčajnejších. Myslel pritom na poľudštenie príbehu do maličkých detailov, čo neodhalila rutinná žurnalistická prax. Vložil to všetko do takmer dvadsiatich kníh a som si istý, že rukopisy ďalších nosí vo svojej hlave.
Jozef Mazár sa narodil 3. júna 1950 v Košiciach. V milujúcej a skromnej rodine, ktorá na Zemplíne dbala, aby rástol s jej múdrosťou a pridával k nej aj tú svoju, čo postupne naberal. Aj od učiteľky slovenčiny Etely Timkovej, ktorá uvádzala žiakov aj do písania textu. Paralelne sa v ňom rozvíjali športové schopnosti, najmä atletické a z Mazárovej dráhy nebolo ďaleko do Dukly Banská Bystrica. V pohnutých časoch roku 1968. Neskôr vyštudovaný pedagóg z Prešova nezaprie v sebe ani tie časy – dodnes pridáva do svojho prejavu učiteľský tón a často aj lektorský postoj.
Cez okresné Vranovské noviny nebolo ďaleko k šéfredaktorskej pozícii odvetvových novín Slovcepa z Banskej Bystrice. Získanú erudíciu praxou neskôr podporil žurnalistickým doktorátom na FF UK Bratislava.
Prierez ďalších rokov bol pestrou kombináciou jeho života: žurnalistika, šport, politika.
Až do Havany ho zavial osud, na zastupiteľský úrad. Aj na futbalové trávniky ako rozhodcu, ale stále a stále aj k ďalším publicistickým projektom a časopisom. Tiež k titulu s hádzanárkami Banskej Bystrice, marketingu na Dukle v Banskej Bystrici, projektu z Košíc, k Svetu športu… Spracoval vyše dvadsať krátkych televíznych portrétov významných športových osobností. Napísal a režijne upravil dva filmové dokumenty.
Patrilo sa, aby aj popustil uzdu pri tej svojej jazde životom. Aby sa usadil. Zdá sa, že Dudince mu vyhovujú a tamojšie pramene akoby vykazovali stav jeho mysle.
Sedemdesiatnikovi Mazárovi sa neustále žiada napĺňať svoje životné pramene niečím zmysluplným pre seba i svoje okolie. Silné slová od Mazára na papieri, podnetné aj v diskusii.
Ivor Lehoťan, redaktor denníka Šport