Foto: Ján Miškovič | Text pod foto: Jozef Adamec sa aj takto dokázal tešiť z futbalu a jeho súvislostí. Zavše sa vedel spomienkami vrátiť aj do svojej detskej minulosti, keď vlastným srdiečkom začal listovať skutočným futbalovým šlabikárom. Tak ako tie deťúrence, ktoré sú často ozdobou vyprevádzania veľkých a slávnych futbalových veličín k futbalovej gala prehliadke. Aj také vedia byť návraty k futbalovým životom. Všetky však začínajú prvým krokom…
Ak by sa ma ako publicistu niekto po poslednej rozlúčke s populárnym, slávnym a jedným z najlepších futbalistov Československa, opýtal na pána Jozefa Adamca z obdobia, ktoré som mohol bližšie a v súvislostiach futbalu a života spoznávať a ako vnímam také rozlúčky a návraty k danej osobnosti, za svoje vnútro by som iste povedal a verejnosti napísal:
Odchody populárnych, slávnych, jedinečných, nenapodobniteľných, neponúkajú hotové recepty na riešenie zložitých problémov súčasnej spoločnosti, ktorá sa s nimi lúči. Ponúkajú však hlboké preniknutia do poznania ľudskej prirodzenosti a jej potrieb aj v čase poslednej rozlúčky danej legendy s týmto svetom. Pre mňa zostanú vyjadrenia o tomto futbalovom velikánovi formou spomienok a návratov iných na Jozefa Adamca ponukou hlbokého preniknutia do poznania ľudskej prirodzenosti a jej potrieb, ale aj výzvou podávať pravdu o futbale v súvislostiach bežného života s láskou a úžasnou zodpovednosťou.
Ak mi napríklad vo svete futbalu povie tak uznávaná a odborným svetom cenená rozhodcovská persóna akou bol za čias svojej aktívnej činnosti vo svetovom futbale československý rozhodca Ing. Vojtech Christov okrem iného aj toto:
„ Futbal v podaní Jožka Adamca mal na ihrisku i mimo neho šťavu, lebo keď ho približoval divákovi na futbalovej tráve veľkých, svetových futbalových stánkov, ale i malých ihrísk, kde tiež chodia na futbal tí, ktorí túto hru nesmierne milujú, bolo sa na čo pozerať. V prípade Jozefa Adamca bolo čo obdivovať, skúmať, bolo o čom rozmýšľať nad dejovými situáciami, ktoré sa na ihrisku či mimo neho v jeho podaní odohrali. Preto boli na Adamca zvedavé futbalové zástoje fanúšikov i futbalových odborníkov. Mnohí novinári približujú Jozefa Adamca futbalovému svetu ako skvelého ostrostrelca. Lenže Adamec mal v sebe aj úžasné dirigentské futbalové schopnosti a množstvom rozohrávok z hĺbky poľa robil futbal krásnym, zaujímavým, divákmi vyhľadávaným, nenapodobniteľným. Keď popri mne bežal s loptou po trávniku v dotykoch futbalovej lopty s rečou jeho futbalového srdca sa snúbila láska so zábavou, jeho srdce bilo futbalovým umením či dirigentskou taktovkou, ktorú dokážu svojou dirigentskou taktovkou nad hrou prevziať len skutoční velikáni. Bol tak na ihrisku ako aj mimo neho otvorený, úprimný, priamy a podaktorým sa ho aj vďaka tomu zavše podarilo vtiahnuť do viacerých intríg a zneužívať jeho futbalovú veľkosť či jedinečnosť pre svoj prospech“,
Musím rešpektovať etiku tvorby a môj stupeň všeobecného poznania a sústavného hlbšieho poznávania Jozefa Adamca aj vo chvíli, keď nebol na futbalovej tráve, či nešlo priamo o futbalovú akciu.
Už v nekrológu, ktorý som si dovolil napísať pre internetové portály www sportlandia.sk a www.svetsportu.sk boli naznačené viaceré ľudské prvky jeho nenapodobniteľnosti. Napríklad, keď v Trnave študovala neskôr v Hontianskych Nemciach riaditeľka tamojšej Základnej školy, Mgr. Helena Rondziková, ktorá sa ešte ako študentka tamojšej Pedagogickej fakulty zranila na hodine telocviku. Hodinu telocviku viedla vtedy, v čase najväčšej futbalovej slávy trnavského Spartaka, manželka pána Adamca. Len čo sa pán Adamec o zranení neznámej študentky dozvedel, úžasne operatívne on sám, spolu so slávnym spoluhráčom Ladislavom Kunom zobrali starostlivosť nad prvou pomocou zranenej i stupňom kvality podania odbornej medicínskej pomoci, na s voje bedrá.
„Prišli do telocvične fakulty, kde som študovala veľmi rýchlo, zariadili všetko operatívne, len aby bolo o môj zdravotný stav postarané. Pre mňa zostali v mojej pamäti na večnosť ľuďmi, ktorým život tých druhých nebol ľahostajný“ citujem z vyrieknutého po rokoch Mgr. H. Rondzikovou.
Takých a iných príbehov má vo svojom zápisníku iste mnoho žurnalistov naporúdzi pri každom slávnom mene, ktoré zdobili a budú zdobiť nebo sveta športu.
„Raz, keď trénoval armádne mužstvo ligovej Dukly Banská Bystrica Jozef Adamec, prišiel sa na jeho tréning pozriež vtedajší vysoký stranícky funkcionár Gejza Šlapka. Helkoptéra pristála na štadióne Dukly banskobystrických Štiavničiek , tréner Adamec sa vtedy so spmínaným funkionárom zvítal, aby v tréningu pokračoval“ zaspomínal pri tvorbe publikácie Spomienky veliteľa dnes brigádny generál vo výslužbe, vtedy veliteľ futbalu Dukly Banská Bystrica , PaedDr. Ivan Čierny.
Prečo toto všetko uvádzam hneď po tom, čo som zaknihoval vyše 6000 tisícovú účasť tých, ktorí sa prišli 4. Januára toho roku do futbalovej arény Spartaka Trnava rozlúčiť s Jozefom Adamcom?
Možno aj preto, lebo si spomínam na podaktoré rozhovory zosnulého napríklad aj s bývalým prezidentom Slovenskej republiky, pánom Ivanom Gašparovičom, pri ktorých mi život publicistu dovolil byť.
Pánovi Adamcovi odborne , svojou trénerskou pedantnosťou pomáhal v Dukle Banská Bystrica ako asistent napríklad bývalý významný tréner trojskokanov, František Vavrinčík. Ten mi pri inej príležitosti okrem návratov do pražskej Dukly, kde určitý čas ako aktívni športovci obaja pôsobili v čase konania svojej vojenskej základnej prezenčnej služby aj toto:
„ Mali sme k dispozícii množstvo priamych zápiskov z tréningovej pôsobnosti pána trénera Antona Malatinského. Snažil som sa ukladať všetko písomne, s odfotením presne formulovaných poznámok pána Malatinského do našich trénerských denníkov. Učiť sa od veľkých a pre nás múdrejších nebola nikdy hanba.“
Neskôr to potvrdila aj úžasne uznávaná brankárska veličina svetového futbalu, neskôr metodik MO Československej republiky na oddelení vrcholového športu, podplukovník Ivo Viktor, ktorý mi v jednom rozhovore aj písomne potvrdil:
„ Jozef Adamac požíval pri svojej trénerskej práci veľa poznatkov zo slávnej a kvalitnej školy svojho trénera Antona Malatinského. Na základe rozhovorov s Adamcom samotným som pochopil, prečo si ho tento skvelý futbalista aj za čias hráčskeho účinkovania v pražskej Dukle dokázal vážiť a prečo ho úžasne rešpektoval. Dostal do vienka trénerský šlabikár a diplomovku od jedného z najrenomovanejších futbalových odborníkov.“
Vyberať si zo spomienok, názorov, mnohých ľudí na toho, ktorý náš pozemský život opúšťa a vnímať jeho osobnosť svojim filmom poznania, znamená sa z pohľadu zodpovednosti za etiku a kvalitu vlastne publicistiky zákonite vracať sa k takým návratom. Niet v žiadnom živote, tobôž nie v žurnalistickej tvorbe neobmedzenej slobody, ona sa musí zastaviť pred stromom poznania dobrého a zlého. Vynášať súdy o konaní iných bez skutočne dôsledného poznania všetkých súvislostí, znamená podávať svedectvo nepoznania dokonalosti vlastného života. Dokonalosti s jeho skutočnou krásou, prísadami skutočného dobra, ale i nástrahami, ponukou slávy i pádov a vstávaní.
V jednom rozhovore mi Jozef Adamec povedal, že nemali by sme zanedbávať vo svojich životoch reč svojho srdca a konfrontovať ju s úspešnosťou a užitočnosťou toho čo robíme. Mali by sme vtedy uvažovať aj o tom, ako nás v našich krokoch vidí a vníma tá veľká rodina tých, ktorá má možnosť dlhoročné výsledky našej práce spoznávať a konfrontovať s tým, čo v našom prípade urobilo a bude robiť futbal veľkým, ešte populárnejším, potrebnejším , fenomenálnejším zjednocujúcim prvkom našich životov na tejto planéte.
Tieto slová, ktoré dávam na papier hovoril svojim slovníkom. On ma svojským štýlom debaty, ale rečou vlastného srdca na to upozornil. Nie štýlom rétoriky a metodikou komunikácie. Upozornil ma, že poznanie seba samých nás stavia na vlastné nohy; to je pre lásku a profesionalitu k tomu čo robíme a cítime veľmi dôležité. Hľadanie poznania dáva lásku a poznanie seba nás robí pokornými. Mnohokrát ma dlhoročné pôsobenie v športovej žurnalistike pristavilo pri myšlienky, že túžime po poznaní inej pravdy zásluhou vlastného sklamania. Koreňom mamony a ľudského zla je nedostatok vlastného poznania.
Možno sa mnohí z týchto riadkov zasmejete, alebo ich ani nebudete pozorne, so snahou analyzovať ich úprimne svojim vnútrom, čítať. Keď som uvažoval nad futbalovou veľkosťou pána Jozefa Adamca v súvislostiach života, približoval som si ho ani nechtiac videním, ako sa pri nástupe na ihrisko dokázal prežehnávať. Snažil som sa hľadať dôvody toho čo robieval a čo svojou futbalovou virtuozitu dokázal. Zatiaľ Slovenská republika z oblasti futbalu neponúkla svetu takú výraznú osobnosť akou bol a zostane pán Jozef Adamec. Možno aj práve z dôvodov, ktoré sú naznačené týmto publicistickým skloňovaním.
Keď 16. mája minulého roku v zasadačke Konfederácie odborových zväzov Slovenskej republiky odovzdal Jozefovi Adamcovi Cenu Gaba Zelenaya v prítomnosti vyše 100 významných žurnalistických osobností a spoločenského života predseda Únie slovenských novinárov PhDr. Jozef Kuchár a o niekoľko dní sme skloňovali atmosféru tejto vzácnej chvíle v dotykoch s Jozefom Adamcom, Jozef Kuchár pre portál Športlandia.sk okrem iného povedal:
„ Jozef Adamec nosí smoking, garderóbu futbalovej osobnosti vo svojom srdci. Miloval a stále úžasne miluje futbal a ľudí, ktorí futbalu skutočne rozumeli a rozumejú, dokonale poznajú každý odtieň jeho krásy, tvorby i hanobenia prostredníctvom vlastných prežitkov. Reč jeho srdca by bolo potrebné prenášať do spoločnosti, ktorá sa vždy po veľkých futbalových úspechoch nášho reprezentačného mužstva i slávnej Trnavy dokázala spájať a nie rozbíjať. Je príjemné a potrebné také osobnosti približovať generáciám a skloňovať ich životy.“
K tomu si dovolím dopísať:
Ak sa nad hrobom futbalovej legendy dokážeš aspoň chvíľu odosobniť a zamyslieť nad podstatou pravého znamenia civilizácie, iste môžeš práve zásluhou myšlienkových návratov dospieť aj k poznaniu, že futbalovým pôsobením pre spoločnosť nesmie byť ekonomický blahobyt ani technická vyspelosť, ale privilegovaný priestor, ktorý venujeme tým, ktorých skutočná bolesť a utrpenie sú výzvou aj nad hrobom slávnych zamýšľať sa , prečo a čím boli pre nás veľkí tí, ktorí nás opúšťajú s bolesťou a smútkom v našich srdciach.