Šport v Duklách som sledoval takmer od dieťaťa. Ako 13 ročný som s hrdosťou chlapca z dediny slovenského vidieka mal možnosť vidieť a počuť dav takmer 44 tisícového publika na pražskom Strahove, ktorý privítal futbalistov Dukly Praha v boji s Benfikou Lisabon v Európskom pohári majstrov. Bolo to stretnutie odvetné, štvrťfinálové a pred ním si prevzal Zlatú loptu najlepšieho futbalistu Európy za rok 1962, strieborný medailista z MS v Chile, Josef Masopust.
Druhý v poradí skončil už v tom čase skvelý futbalista a človek, útočník Benfiky Lisabon Eusébio a tretí obranca nemeckého 1.FC Koln – Karl Heinz Schnellinger. Zápas na portugalskom štadióne lisabonskej Benfiky prehrala Dukla tesne 1:2 a nerozhodný výsledok zo Strahova 0:0 zo stredy 13. marca 1963 aj môj žltý balet s legendárnym Jožkom Adamcom v útoku zastavil semifinálový posun vtedajším pavúkom turnaja. Trochu som na jednej strane závidel, že Portugalci si híčkali v svojich futbalových radoch čiernu perlu z Mozambiku, ale mne zostali na večnosť pred očami krásne, dojímavé a nezabudnuteľné chvíle, keď skromný reprezentant československého futbalu Josef Masopust zodvihol nad hlavu Zlatú loptu, ktorú mu odovzdal sám vtedajší šéfredaktor časopisu France Football.
Prečo to píšem? Je čas futbalových prázdnin a často rozmýšľam nad tým, v čom je iný dnešný futbal oproti tomu, ktorý hralo Československo v pamätnom finále Majstrovstiev sveta v Chile. Ak som už pri Josefovi Masopustovi, ktorý sa dnes pozerá na svetový futbal z nebíčka, často sa vraciam k jeho výrokom o futbale, ktoré som si zapisoval viac raz v pražskom hoteli Internacionál, počas našich niekoľkých rozhovorov. Raz, to už bolo blízko osláv jeho osemdesiatych narodenín mi povedal aj toto:
„Všetko sa merá na peniaze. Dobrý výkon si, samozrejme, aj vo futbale zaslúži odmenu, ale tá by mala byť adekvátna. To, čo sa robí v dnešnej dobe už presahuje všetky medze. Hlavnou motiváciou športu by mal byť súboj dvoch korektných , spravodlivo bojujúcich futbalistov, aby pohľad na futbal bol pre futbalového priaznivca čo najčistejší a najkrajší. Peniaze, ktoré sa dnes vo futbale točia spôsobujú, že snahou mnohých pri futbale a s futbalom je utrhnúť si práve pre seba čo najviac z toho peňažného koláča. To má za následok aj mnohé neférové stretnutia, či závery súťaží.“
Najskôr ako redakčný elév, neskôr ako redaktor sa pobybujem vôkol futbalu, toho špičkového i toho amatérskeho, vidieckeho takmer pol storočia. Dnes mladý, začínajúci redaktor, nemá ani možnosť viesť pravidelnejšie živý rozhovor vo futbalovom svete s ospevovaných futbalistov za jeho futbalovo – ľudské majstrovstvo, ba dovolím si tvrdiť, že dnes ani v našom slovenskom futbale nemáme začínajúcich redaktorov, ktorí by sa učili žurnalistickej abecede písať o futbale kvalifikovane. Často nie vinou začínajúcich mladých novinárov, ale zásluhou systému novinárskej tvorby o futbale. Ani skúsenejší novinársky bard si veľmi nemôže dovoliť napísať úprimnú kritiku na neférový štýl práce vo viacerých profesionálnych, ba často i amatérskych kluboch, lebo peniaze určujú kvalitu žurnalistickej tvorby.
Existujú príklady, keď trebárs začínajúci tréner pri doraste, ktorý by mal roky získavať trénerské skúsenosti, zvykne byť pasovaný aj za svoje školácke trénerské chyby často do úlohy majstra svojho remesla, sťa by vychoval pre svetový futbal prinajmenšom dvoch, troch vicemajstrov sveta, len preto lebo niet miery tvrdej náročnosti na odpočet skutočne majstrovskej trénerskej kvality. Trénerskej, etickej, komunikačnej, empatickej, potrebnej pre posuny k ľudskému dobru. Dokladanej priamymi ukážkami napríklad majstrovského kopu do lopty priehlavkom na presnosť a tvrdosť. Samozrejme, česť výnimkám. Váhu na stranu dobra nakláňajú znova veľmi často len peniaze. V našom slovenskom futbale príliš často aj na samotnom publicistickom trhu.
Prečo, ale a ako tomu zamedziť? Tvrdím na základe aj pri futbale odpozorovaného, že každá vášeň je beznádejná. Hlavne, ak neexistujú skutočné hodnoty duševného sveta. Mnohé predčasné odchody aj najväčších futbalových talentov zo slovenského futbalového vidieka to potvrdzujú. Múdre dohody každého so sebou samým v prípade prevahy vášne nad kvalitou ľudskej zrelosti, skúsenosti a múdrosti neexistujú a vášeň je riadiacim elementom.
Áno. Pravda je, máme profesionálne futbalové ligy v našom malebnom, prírodou stále obdarovanom kraji kde sme sa narodili tak medzi seniormi ako i mládežníkmi. Vytratili a vytrácajú sa nám stále majstri Európy, finalisti majstrovstiev sveta či olympijskí víťazi so značkou Made in Slovakia z celosvetového futbalu. Niet potom celospoločenskej radosti, súdržnosti, dobrosrdečnosti či úprimnej ľudskej žičlivosti. A tak nám skôr narodeným zostáva priestor na chvíle krásnych spomienok na svetom cenené veľké osobnosti nášho, bývalého československého futbalu.
Futbalové dobro existuje u mnohých aj teraz, ale vinou chamtivosti sa aj z futbalu čoraz viac a častejšie vytráca. Platíme tvrdú daň za to, že futbalová vášeň nemá a stále veľmi stráca vážnych partnerov zo svojho vlastného vnútra.
Mnohí mi pri čítaní takých riadkov vyčítajú, že ide o ťažký, náročný štýl, ktorým sa zvyknem v takých prípadoch prihovárať. Páni, ide o nezrelú metodiku výučby telesnej výchovy v súčasných školách základných a často i stredných, ale i nesystémovú prácu na úseku vysokého školstva pre novinárov. Tvrdím roky, máme veľa mladých talentovaných ľudí. Nivočíme ich klamstvom v narábaní s peniazmi, lebo aj vo futbale na minime miest vo futbalových kluboch samotných rešpektujú pravdu preverenú časom v skúsených svetových veľkokluboch, že postaviť sny o náhlej zmene sociálnych a hospodárskych štruktúr sveta na mravnom základe, kde bude mať futbal so všetkým krásnom, ktoré k nemu patrí bez náročnej, zodpovednej práce v prvom rade na sebe samom, to nejde.
Ak by šlo, nechýbali by nám hviezdy na európskom či svetovom futbalovom nebi. Ale my sme ich pred pár desaťročiami mali. Mali sme medzi dorastencami i ďalšími vekovými skupinami, dospelých nevynímajúc, majstrov Európy, medailistov z MS dospelých či nositeľov zlatých a strieborných medailí z olympijských futbalových turnajov. Prečo s nimi nevedieme funkčné dialógy na vážne futbalovo – spoločenské témy tak, ako to robievajú dnes aj prostredníctvom printových médií napríklad hneď za západným brehom rieky Morava? Nevieme, alebo sa nechceme naučiť čítať a písať s porozumením aj o našom futbale? Vedci tvrdia, že musia venovať množstvo času svojmu vedeckému bádaniu, kým objavia zatiaľ neobjavené, ale pre naše životy potrebné. Ja si pri všetkej skromnosti i na základe spoznávania života v armádnom futbale dovolím tvrdiť, že musíme každý z nás prečítať veľa názorov a polemických článkov o našom futbale v kontexte toho svetového, aby sme zistili o čom je vlastne futbalový život, ale rovnako musíme s futbalom a pri futbale veľa zažiť, aby sme prišli na to, že buď s futbalom žijeme zle, neúprimne, alebo sme čítali zlé články o futbalovom živote.
Aj taká vie byť predvianočná ponuka na prečítanie a uvažovanie nielen futbalové.