Foto: Sedílek, Tajov | Text pod foto: Takto sa dali zvečniť hráči armádnej Dukly Banská Bystrica v roku 1970 pre vtedajší futbalový bulletin Gól. Uprostred v tmavom oblečení zľava do prava trojica brankárov: Roman Benedik, Anton Burik a Miroslav Kovařik.
V nedeľu 7. februára toho roku zomrel v Michalovskej nemocnici vo veku nedožitých 76. narodenín MUDr. Roman Benedik, ktorý sa narodil do sveta zdravia a futbalu i medecíny 8. februára 1945 v Prahe.
„S futbalom som začínal ešte ako 14 ročný chlapec vo vtedajšej Jednote Košice. Stalo sa tak, keď môj otec MUDr. Štefan Benedik po úspešnom ukončení štúdia medecíny na Karlovej univerzite v Prahe odišiel s celou rodinkou pracovať do Košíc. Do futbalu ma vtiahol pán Matyáš báči, ktorý mal prehľad o chlapcoch, talentovaných futbalistoch azda zo všetkých košických sídlisk“ rozhovoril sa pred vyše rokom počerný elegán.
Odborník z oblasti alergiológie a klinickej imunológie. V Michalovciach vybudoval aj oddelenie a v rokoch 1988 až 1992 bol krajským odborníkom z danej sféry vied lekárskych. Získavané poznatky a výsledky vlastného výskumu šíril svetom alergiológov a klinickej imunológie, vedel o tom však veľmi pútavo rozprávať aj v kruhu laickej verejnosti. Spolu s veľkou postavou futbalových košických VSS, ale i československého futbalu Andrejom Daňkom sme načúvali v to popisované dopoludnie v jednom košickom hotelovom zariadení aj o smutnej chvíli, keď rady živých opustila neočakávane, veľmi rýchlo, Romanova manželka – MUDr. Ľubomíra Benediková.
V rozhovore Roman vážil ako takmer vždy, význam každého slova, bol pedantom na pohľadanie, človek pracovitý, ústretový, ktorý dokázal vo chvíľach najťažších pomáhať aj iným. Chystali sme sa na Memoriál jeho najmladšieho brata, JUDr. Bohdana Benedika. Aj toho z radov živých, neočakávane a rýchlo vyrvala smrť. Slovenský futbal prišiel o veľmi kvalitného človeka, funkcionára, svetový futbal o rozhodcu s odznakom FIFA.
Vtedy sme sa v našej vyše hodinovej pokojnej debate presvedčili pri pohľade na Romanovu starostlivú tvár, že nič
nespôsobuje väčšiu bolesť ako vidieť trpieť tých, ktorých milujeme. MUDr. Roman Benedik CSc., miloval rodinu, život a futbal v ňom.
Zaspomínali sme na banskobystrickú armádnu Duklu, do ktorej narukoval ako čerstvý absolvent medicíny, aby sa zdokonaľoval vo svojom brankárskom kumšte i vlastnej medicínskej odbornosti. Bolo to na prelome rokov 1970/1971, kedy bol káder banskobystrickej futbalovej Dukly aj na brankárskom poste prehustený kvalitou. Celkom šesť futbalových brankárov Anton Burik, Miroslav Kovařik, Pavel Michálik, MUDr. Roman Benedik a dvaja talentovaní chlapci z Moravy Miroslav Hlobil a Lubomír Podivinský písali tiež futbalové dejiny vtedajšej armádnej Dukly.
MUDr. Roman Benedik s odstupom rokov, keď sme túto tému otvorili zvykol zareagovať aj takto:
„V Košiciach som dlho zahrieval lavičku náhradníkov, lebo v bráne VSS bol brankárskou stálicou strieborný olympionik z Tokia Anton Švajlen. V Banskej Bystrici si veľa sľubovali od mladého talentovaného Pavla Michálika, ktorý nakoniec svoj nesporný talent potvrdil a v roku 1976 získal s mužstvom Československa v Belehrade na ME zlatú medailu ako tretí brankár. Ivo Viktor, Alexander Vencel, Pavel Michálik bolo brankárske trio vo výbere trénerskej dvojice Václav Ježek – Jozef Vengloš. Vždy som sa držal zásady, že nemocné telo potrebuje lekára a nemocná duša priateľa. Keď mi vtedajší veliteľ Armádneho strediska Dukla Banská Bystrica plk. Imrich Gibala oznámil, že budem ako prvý v tomto športovom stredisku budovať lekársku ordináciu, chopil som sa tejto náročnej úlohy. Hlavne potom, keď od armádneho futbalu v Banskej Bystrici odišiel skvelý lekár i človek MUDr. Zdeněk Pazdera. Ako absolvent som bol v spomínanej Dukle necelý rok. Chápal som vtedajšieho trénera majora Viliama Ďurinu, že dával prednosť Pavlovi Michálikovi. Vtedajší uznávaný celou československou funkcionárskou obcou futbalovou, PhMr. Alexander Bugala vedel, že futbal nesmierne milujem. Prišla ponuka, odvolával sa v nej aj na odbornosť vtedajšieho trénera Zemplína Michalovce Štefana Pšenka a tak som prestúpil do II. ligového Zemplína Michalovce. Samozrejme, dbal som aj na svoj odborný rast. Futbalový Zemplín hral v tom čase veľmi náročnú II. federálnu futbalovú ligu, ponuku som prijal.“
Keď to priblížil, mali si čo vtedy s Andrejom Daňkom povedať, lebo futbalové a športové životopisy oboch sú úžasne popísané majstrovskou kvalitou. Roman bol už v detstve, ako študent SVŠ na Šrobárovej ulici skvelým a hlavne všestranným športovcom, ale aj dobrým študentom. Basketbalistom na pohľadanie. Ich družstvo sa v tom čase stalo majstrom Slovenska v kategórii dorastu, Roman hrával výborne hádzanú, ešte lepšie lyžoval a atletika bola tiež pre jeho vnútorný svet športových snov šitá ako na mieru.
Mnohé v širších súvislostiach je o tom popísané v knihe Futbaloví anjeli a démoni na stranách 40 – 45. K jeho životopisu, hlavne tomu odbornému i futbalovému sme sa naposledy vrátili spolu pred rokom v Kúpeľoch Dudince. Oceňovali sme s bývalým prvoligovým futbalistom Slovana Nitra Ing. Jánom Zekuciom v našich rozhovoroch Romanovu dôslednosť, kontinuitu, odbornosť i ľudskosť. Samozrejme v Romanovej prítomnosti. Keď som si dovolil Romanovi zopakovať to, čo som o ňom napísal už v spomenutej knižke Futbaloví anjeli a démon, že jeho medicínske vzdelanie je cenné a práve vďaka odborným výstupom doma i v zahraničí v silnej odborne zastúpenej rodine lekárov i cenené, ale ešte vyššiu kvalitu má v tom, že dokáže za mnohých okolností rozdávať solidaritu a nosiť v sebe skromnosť, skonštatoval: „Tak nás vychovávali naši rodičia.“ Len čo to vyriekol obrátil reč na futbal, jeho pôsobenie medzi futbalistami niekdajšieho divízneho Chemka Strážske či prímestskej dedinky Michalovce, na futbalové Petrovce. Rozprával viac o iných ako o sebe, prezradil však, že do Petroviec ho vo veku 38. rokov zlákal chytať jeho spoluhráč z druholigových Michaloviec, Smetana. Vtedy sme sa dohodli, že rozšírime o ňom už knižne napísané.
V nedeľu 7. februára toho roku ráno však jeho brat Peter, známy trénerský futbalový odborník, ale i bývalý dobre technicky vybavený prvoligový futbalista mi smutným hlasom oznámil:
„ Roman včera zomrel v Michalovskej nemocnici.“
Pri písaní slov na rozlúčku vždy zvádza napísať niečo, čo by človek, kamarát, brat, otec, inak nikdy nenapísal!
Roman, snažím sa týmito riadkami byť úprimný a vďačný práve najviac Tebe, lebo si slušnosťou, odbornosťou i ľudskosťou dokázal robiť množstvo ľudí vôkol seba šťastnými. Bol si záhradníkom vnímavého, ale čarovného slova, pri ktorom naša duša v Tvojej prítomnosti dokázala prekvitať. Raz sa mi podarilo do poznámkového bloku zapísať jednu múdru vetu nemeckého kňaza, ktorý povedal.
„Čím krajšia a bohatšia je spomienka, tým ťažšia je rozlúčka. Ale vďačnosť premení trýzeň spomienky na tichú radosť.“
Nech Ti je naša, matička, zem – ľahká! Česť Tvojej nehynúcej pamiatke.